Katechéza: Lev XIV. vidí v obnove Notre-Dame obraz znovuzrodenia Cirkvi

V obnovenej parížskej katedrále Notre-Dame vidí obraz znovuzrodenia Cirkvi i Európy a pripomenul, že základom spolupráce pre spoločné dobro je dôstojnosť ľudskej osoby. Na generálnej audiencii nechýbali pútnici zo Slovenska. Tentoraz ich je vyše 150 – z farností Bytča a Zalužice, ako aj zo skupiny priateľov Televízie LUX.

Generálna audiencia

Streda 30. septembra 2026

Katechéza o apoštolskej ceste do Francúzska a do sídla UNESCO

Čítanie z Listu Kolosanom (Kol 1, 3 – 6)

Vzdávame vďaky Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, vždy, keď sa za vás modlíme, lebo sme počuli o vašej viere v Krista Ježiša a o láske, akú máte k všetkým svätým, pre nádej, ktorú máte uloženú v nebi. Už ste o nej počuli v pravdivom slove evanjelia. Ono k vám prišlo a ako na celom svete prináša ovocie a rastie, tak aj u vás od toho dňa, keď ste počuli a spoznali Božiu milosť v pravde.

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!

Dnes by som vám chcel porozprávať o apoštolskej ceste do Francúzska, ktorú som absolvoval v uplynulých dňoch. Bola veľkým darom pre mňa i pre Boží ľud v tej krajine a ďakujem za ňu Pánovi. Znovu vyjadrujem vďačnosť všetkým, ktorí ma prijali: predstaviteľom občianskej moci i pastierom Cirkvi, ako aj obrovskému množstvu tých, ktorí sa chceli s pápežom stretnúť alebo ho aspoň pozdraviť na uliciach ako Kristovho apoštola a posla pokoja. Ďakujem všetkým!

Myšlienky a dojmy z tejto pastoračnej návštevy, ktoré sú vo mne ešte stále veľmi živé, by som chcel sústrediť okolo jediného veľkého symbolu: parížskej katedrály Notre-Dame. Tam sme popoludní prvého dňa slávili vešpery Preblahoslavenej Panny Márie, slávnostnú a zároveň radostnú liturgiu, pri ktorej hudba, spev a krása chrámu rozochvievali srdcia zjednotené v modlitbe.

Práve Notre-Dame s drámou, ktorú prežila, môže symbolicky osvetliť celú túto apoštolskú cestu a ponúknuť kľúč k jej pochopeniu. Zhrnul by som ho do jediného slova: znovuzrodenie.

Parížska katedrála, ktorá sa ešte pred siedmimi rokmi zdala byť smrteľne ranená obrovským požiarom, je dnes obnovená a žiari väčšmi než kedykoľvek predtým. Táto katastrofa vyvolala pozitívnu odozvu na všetkých úrovniach: na niektorých viditeľnejšiu a praktickejšiu, na iných skrytejšiu, duchovnú.

Jej obnova bola dôkazom, že spolupráca medzi Cirkvou, štátom, verejnými inštitúciami a občianskou spoločnosťou je možná. Tento postoj umožnil čo najlepšie využiť štedrosť dobrodincov i odbornosť profesionálov a remeselníkov. Súčinnosť pre spoločné dobro by mala byť bežným spôsobom konania inštitúcií, politických a spoločenských síl i všetkých, ktorí nesú zodpovednosť v občianskej a hospodárskej oblasti. Toto posolstvo som chcel odovzdať francúzskym predstaviteľom, ako aj členom UNESCO, Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru so sídlom v Paríži. Poukázal som pritom na základné kritérium, na ktorom má takáto spolupráca stáť: na dôstojnosť ľudskej osoby.

Notre-Dame je však predovšetkým obrazom Cirkvi zo živých kameňov, svätého Božieho ľudu.

Je zaujímavé postaviť vedľa seba slávenie vešpier v katedrále a vigíliu mladých, ktorá sa konala v ten istý večer na veľkom parížskom štadióne Stade de France. Dve úplne odlišné miesta, a predsa dve podujatia, ktoré sa navzájom dopĺňali, akoby boli duchovne spojené. Čo ich spájalo? Cirkev, ktorú netvoria kamene ani betón, ale ľudia milujúci Ježiša Krista, pretože on ich miloval. V Notre-Dame boli kňazi a diakoni, zasvätené osoby a pastorační pracovníci; na štadióne bola nová francúzska generácia: povedal by som, že nová nielen vekom, ale ešte väčšmi duchom, slobodou srdca a viery. Mladí, ktorí spievali a volali, ale dokázali aj zostať v tichu a počúvať. Pozorné a dojaté tváre prezrádzali srdcia túžiace po pravde a láske. S radosťou som im povedal: „Vy ste svätí Francúzska!“ Táto vigília bola veľkým znamením nádeje.

Rovnako ním bolo – v malosti, ktorú si Boh obľubuje – aj stretnutie v Maison Bakhita, dome, ktorý prijíma ľudí v rozličných ťažkostiach. Je to jedno z mnohých miest, ktoré sú ovocím evanjelia a kde sa ľudia každý deň usilujú s láskou slúžiť dôstojnosti ľudskej osoby.

V Cirkvi vo Francúzsku je však aj znamenie znovuzrodenia, ktoré pretrváva už niekoľko rokov: značný a stále rastúci počet mladých i dospelých, ktorí žiadajú o krst. Tomuto krásnemu Božiemu „prekvapeniu“ sa venuje prebiehajúce synodálne zhromaždenie parížskej cirkevnej provincie. Mal som možnosť prihovoriť sa jeho účastníkom a povzbudiť na ich ceste katechumenov a novopokrstených spolu so spoločenstvami, do ktorých patria.

Vyvrcholením mojej návštevy hlavného mesta bola svätá omša na Námestí svornosti. Znamenie znovuzrodenia sa tam ukázalo prekvapujúcim spôsobom: liturgické zhromaždenie, ktoré na rozľahlom námestí tvorili kňazi, spevácky zbor a veľké množstvo ľudí, sa tiahlo po celej triede Champs-Élysées až k Víťaznému oblúku a ešte ďalej. Vo chvíli svätého prijímania mohli všetci pristúpiť k Eucharistii, ktorá sa rozdávala na každom mieste. Hľa, skutočná obnova, obnova Cirkvi, ktorú môže uskutočniť iba Boh na príhovor Panny Márie.

Bolo teda prirodzené a správne, aby som sa po Paríži vydal ako pútnik do Lúrd uctiť si Matku Cirkvi, Máriu, ktorá v hodine utrpenia a smrti udržiava zapálenú lampu viery a nádeje. V Lurdoch Pán prostredníctvom materinskej starostlivosti Panny Márie odovzdáva všetkým, pútnikom a najmä chorým na tele i na duchu, posolstvo nádeje a znovuzrodenia. Toto posolstvo som chcel otvorene znovu zdôrazniť: každý ľudský život si v akomkoľvek stave, aj v tej najväčšej krehkosti, zachováva svoju nedotknuteľnú dôstojnosť a zasluhuje si starostlivosť, sprevádzanie a úľavu od utrpenia s ľudským súcitom a s pomocou prostriedkov, ktoré ponúka veda. Preto sú Lurdy pre celý svet svätyňou civilizácie lásky. V tomto kontexte som sa stretol s niekoľkými obeťami zneužívania a požiadal som ich, aby mi pomohli vyjadriť aj ďalším obetiam moju vôľu i vôľu celej Cirkvi načúvať im a kráčať s nimi pri hľadaní uzdravenia, uznávať bolesť, ktorá im bola v živote spôsobená, a pracovať na prevencii zneužívania.

Treťou a poslednou etapou apoštolskej cesty bolo mesto Metz v oblasti Francúzska a Európy ťažko skúšanej druhou svetovou vojnou. Pôsobil tam Robert Schuman, jeden z hlavných inšpirátorov procesu európskeho zjednocovania. Súčasná Európa sa zrodila práve ako projekt mieru po vojnovej skaze. Môžeme povedať, že to, čo sa stalo parížskej Notre-Dame pri požiari, sa predtým stalo Európe počas druhej svetovej vojny. A Európa sa znovuzrodila na základe princípov demokracie, solidarity a bratstva medzi národmi, ktoré za mnohé vďačia jej kresťanským koreňom. Aj dnes sa môže európsky projekt obnoviť na týchto základoch a vďaka tejto životodarnej „miazge“, vo svete, ktorý je oveľa globalizovanejší a v ktorom medzináboženský dialóg zohráva prvoradú úlohu. Preto som sa v Metze stretol s predstaviteľmi rozličných náboženských tradícií, ktorí v mojej prítomnosti prečítali a podpísali „Výzvu z Metzu“ za dialóg a pokoj.

Drahí priatelia, témou mojej pastoračnej návštevy Francúzska bolo „Pour que le monde ait la vie“, „Aby mal svet život“ (porov. Jn 6, 51). Sú to Ježišove slová, ktoré zhŕňajú celé jeho poslanie spásy a ktoré počas cesty naplno vyjadrovali evanjeliový zmysel každého stretnutia. Nech teraz inšpirujú našu modlitbu, keď prosíme Boha, aby táto udalosť milosti priniesla hojné a trvalé ovocie.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk