Kam Slovensko cez míľniky slovenskej histórie postupne dospelo? Kde je dnes?

„Najprv to bolo výročie prijatia Deklarácie zvrchovanosti, potom výročie augusta 1968, potom SNP a teraz prichádza Deň ústavy,“ informuje. Ide o udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili dejiny moderného Slovenska, zdôrazňuje. „A kam sa to moderné Slovensko dopracovalo?“ kladie otázku.

„Po 2. svetovej vojne prišiel prudký rozvoj, Slovensko sa extrémne rýchlo vypracovalo na krajinu s rozsiahlym priemyslom, modernými univerzitami aj inými výskumnými ustanovizňami, s pomerne veľkolepo fungujúcimi médiami (rozhlas aj televízia, veľa tlačovín), rozsiahlou knižnou kultúrou,“ uvádza bývalý minister Juraj Draxler.

„Bolo to s významnou pomocou ľudí z druhej časti Československa, bolo to na základoch, ktoré vznikali už pred vojnou a aj počas nej,“ píše, a výsledok podľa jeho názoru nebol zlý. „Dodnes sú najvýraznejšie, technicky najsmelšie, medzinárodne najznámejšie architektonické diela doma tie, ktoré vznikali v tomto období (budova rozhlasu, budova SNG, most SNP, areál Štrbského Plesa…),“ upozorňuje.

A aj väčšina literárnej a filmovej tvorby Slovenska je dodnes to, čo vzniklo práve v tomto období. Veľa umelcov sa v tom období doslova dostalo „na medzinárodné červené koberce“. Ako príklad uvádza Hanu Hegerovú, Editu Gruberovú, Petra Dvorského, Juraja Herza, Juraja Kukuru, Magdu Vášáryovú a pod.

„Rok 1989 potom bol príjemným predelom v tom, že dnes môžeme voľne rozprávať, čo chceme, máme možnosti žiť ako chceme,“ uvádza bývalý minister ďalej. „Môžeme veľmi slobodne cestovať aj sa premiestňovať za štúdiom a prácou.“

Upozorňuje však na to, že „po všetkých tých obrovských míľnikoch 20. storočia sa akoby vývoj v mnohom výrazne spomalil.“

Nie je to prekvapujúce, pretože „staré elity sa čiastočne stratili s odchodom starého režimu a nejaké nové, dostatočne sofistikované na nové podmienky, k dispozícii neboli.“

A tak sa časť politiky prispôsobila ulici a „stala sa z nej taká, mentálne dosť vekslácka záležitosť“. Rozpadli sa staré štruktúry a nové neboli dostatočne rozsiahle. Malo to dopad „na kultúru, vo všetkých jej podobách, na vedu, atď.,“ informuje.

„Je to aj tým, že chýbajú smelé kultúrne vzorce. Slovenská literatúra takmer nemá hrdinov – v zmysle protagonistov, ktorí sa výrazne vzoprú okolnostiam a bojujú, odvahou či kreativitou alebo oboma,“ píše bývalý minister.

„A nerozvinulo sa to ani po roku 1989, keď nastal všeobecný pokles literárnej či filmovej tvorby.“ A „do toho prišla všeobecná konzumná kultúra,“ začali sa tvoriť filmy „bez akejkoľvek originality či snahy o reálnu reflexiu spoločnosti,“ upozorňuje.

„A tak pomerne veľká časť spoločnosti dnes funguje na žlčovitom opľúvaní nejakých vhodných terčov, na militantnej snahe dokazovať iným aj sebe navzájom, že nás všetci utláčajú a o nič väčšie sa snažiť nemá tým pádom význam,“ uvádza.

„A v tom všetkom im pomáhajú politici či domáci „intelektuáli“, ktorí namiesto občasných chvíľok reflexie či mobilizácie proste ľudí utvrdzujú v tom, že je dobré len tak frľať, cítiť sa bezvýznamný, či zbabelo v tlupách (aspoň digitálnych) útočiť na iných,“ upozorňuje.

„Na druhej strane: úprimne, je to veľká, ale podľa mňa nie dominantná časť spoločnosti,“ píše Draxler. Je o nich veľa počuť len vďaka médiám, sociálnym sieťam a nastavením politiky.

„Takisto platí, že základ krajiny je dobrý. Stále máme pomerne dobre všeobecne vzdelané obyvateľstvo (hoci aj tento obraz sa mnohí snažia narušiť, stačí vidieť mnohé mnohokrát prezdieľané „múdra“, opäť, soc. sietí), dobrú základňu technického aj prírodovedného vzdelania,“ zdôrazňuje.

Podľa bývalého ministra asi podobný dejinný míľnik, ako sú tie vyššie uvedené, v najbližších rokoch nepríde. Ale stále je tu, podľa neho „možnosť začať trpezlivo pracovať na tom, aby sa ten domáci potenciál aj reálne využil.“ A aby reálnym fungovaním štátnej správy, kultúry, priemyslu, vzdelávacích a výskumných inštitúcií, Slovenská republika nebola okrajová, ale sebavedomá a významná krajina.

Prečítajte si tiež:

• Prezident: Ústava nemôže byť len textom, musí žiť v každodennej realite
• Pred 33 rokmi schválili Ústavu SR, jej prijatie sa pripomína ako štátny sviatok
• Nezaradení poslanci navrhli, aby boli útoky na pamätníky trestným činom