Juraj Hurný ml. Moje detstvo v Žemberovciach

Úvodné slovo ku knihe je od historika Martina Lacka, ktorý konštatuje, že s rýchlo ubiehajúcim časom sa vytráca téma politického teroru 50. rokov aj pamäť nautrpenie mnohých statočných, obetavých, čestných ľudí, ktorítrpeli len preto, že ich niekto označil za nepriateľovrežimu. Režimu, budovaného po vzore Sovietskeho Ruska, ktorý mal byť našim večným vzorom. Juraj Hurný st. /1916 – 1984/ bol jedným z tých, čo boli nútení väzenie  znášať v najťažších podmienkach Jáchymovských lágrov.Bol odsúdený  na 12 rokov, len preto, že neudal svojho kamaráta, o ktorom vedel, že chce utiecť do Rakúska…

Už preto treba privítať každé nové svedectvo, o to viac, že je v knižnej forme, ktorá je najtrvácnejšou. Kniha oceňuje ajúsilie jeho syna,Juraja Hurného ml., ktorý po ukončení svojej kariéry operného speváka a odchodu na dôchodok sa venuje spisovateľskej činnosti.Prvou knihou Keď nám nebolo do spevu /2019/ zmapoval osudy svoje i jeho rodiny v rokoch 1944 – 2018. Druhý titul sa vracia do vojnových čias. Kniha Partizánska vražda v Rajeckej doline /2022/ podáva svedectvo o tragickom osude prvého manželstva jeho matky Elišky. Z väzenskej korešpondencie svojich rodičov  zostavili tiež pracovníci UPN Silvia Haladová a Stanislav Labjakďalšiu knihu – Vyprosený a vymodlený /2022/ V poslednom titule autor približuje svoje detské roky, ako ich prežíval v obci Žemberovce, v okrese Levice, kam sa bola nútená presťahovať na jeseň 1953,  po viacerých prechodných pobytoch, kvôli uväzneniu otca Juraja, jeho manželka Eliška /1920 – 1994/,  s  malým Jurkom a svojou starnúcou matkou. Tu si  prenajali veľmi skromné bývanie, keďže práve v tejto obci sa jej podarilo nájsť prácu.

Vo svojich spomienkach vychádzaz dokumentov, ale aj z pamätníčka, do ktorého mu venovali kresbu, či pekné myšlienky rozliční ľudia, rodičia, súrodenci, príbuzní, spolužiaci, kamaráti, učitelia – ako  to v čase našej mladosti bolo zvykom. Tiež čerpá zo spomienok svojich vlastných i svojich súčasníkov i z dokumentácie a monografie obce,  z pamäťových inštitúcií, aj z internetu.

V ich ťažkej rodinnej životnej situácií, kedy matka musela drieť za minimálnu mzdu a jej matka mala veľmi malý dôchodok, dokázali v skromnosti prežiť.Aj vďaka pomoci dobrých miestnych ľudí, rodiny a i, aj ručných prác, ktorým sa venovali. Napriek bolesti a smútku z neprítomnosti a ťažkého osudu otca mohli zažiť i radostné chvíle, ktoré dedinský život prinášal. Režim vtedy netrestal ťažkou prácou a utrpením len samotného väzňa, ale trpela celá rodina. Často sa rodina i rozpadla, na čo boli manželky väzňov navádzané pod ponukou materiálnych výhod. Vtedy bolo utrpenie  ešte ťažšie. Veľkou oporou rodine Hurných bola viera, v ktorej čerpali silu pre život, ktorú upevňovali každodennou modlitbou, i nedeľnou účasťou na bohoslužbách. Autor spomína svojich spolužiakov, učiteľov a kamarátov, s ktorými prežíval dni všedné i sviatočné. Ako niť, celú knihu spájajú spomienky na otca a úryvky z listov, ktoré si vymieňali jeho rodičia, ak to podmienky dovoľovali takmer denne. Jednou z foriem trestu bol aj zákaz listovej komunikácie. Tiež spomína na krátke niekoľkominútové návštevy, ktoré mali raz ročne povolené. Aj keď boli manželia od seba vzdialení, vďaka listom a návštevám, napriek mnohým návrhom zo strany vtedajšej totalitnej moci si zostali verní a tvorili pevnú rodinu a dobre vychovali aj svojho jediného syna, aj keď sa im vyhrážali predstavitelia režimu, že ho dajú do výchovy štátu, k čomu našťastie neprišlo. Spojkou so svetom im v Žemberovciach bolo rádio, ktoré im prinášalo informácie o politike, ale aj kultúrne programy, rozprávky, hudbu, rozhlasové hry.

Napriek tomu, že kniha je o ťažkom živote, ktorý sprevádzalo mnoho bolesti, sprevádza ju nádej prameniaca zo živej viery v Boha i lepšiu budúcnosť, že každé utrpenie raz skončí aj to ich, ktorému boli vystavení. Poskytuje nielen svedectvo o prežívaní  detstva pred 70 rokmi, o ťažkých životných podmienkach mnohých manželiek a detí politických väzňov v polovici 20. storočia, ale môže aj inšpirovať dnešných mladých ľudí k plnšiemu a kreatívnemu využívaniu času  spoločne s inými v prírode, k väčšej skromnosti,  jednoduchosti a zodpovednosti.

Knihu dopĺňa báseň známeho politického väzňa Hieronyma Mokrohájskeho Eliške Hurnej, Pozdrav hrdinke, ktorú síce nepoznal osobne, ale z listov, ktoré mu dával čítať jej manžel. Knihu dopĺňajú mnohé dobové čiernobiele fotografie, kresby, dokumenty a úryvky, či kópie listov, ktoré si medzi sebou vymieňali. Namiesto doslovu sú spomienky Marty a Alexandra Ťapajovcov, autorových rovesníkov,  u ktorých v Žemberovciach v rokoch 1953 – 1959 bývali. Prílohy tvoria viaceré Jurajove vysvedčenia a kópia Čestného občianstva, ktoré Jurajovi Hurnému obec udelila v roku 2019. Tiež je daný zdroj informácií. Kniha má 140 strán, formátu 26,5 x 17,5 cm, je v pevnej väzbe tmavočervenej farby a na prednej strane je autorova fotografia z tohto obdobia a na zadnej slová historika Martina Lacka,  pripomínajúce aktuálnosť poslania knihy. Tá je cenná najmä dnes, keď sme svedkami rastúcej vlny protikresťanskej a protislovenskej nenávisti…

Prečítajte si tiež:

• Festival Art Film v Košiciach ocení hercov Antóniu Liškovú a Maroša Kramára
• Noc kostolov v Zemplínskej rotunde