25. marca 1988 bol Veľký piatok, v tom čase normálny pracovný deň. Preto každého prekvapilo, keď Česko-slovenská televízia v podvečer zmenila svoje nudné a jednotvárne vysielanie a ohlásila zmenu programu, francúzsky filmový hit Angelika. Dnes by to nebolo nič nezvyčajné, ale v tej dobe sa o takom čase vysielali len propagandistické programy typu Azimut (vojenský magazín). Ani tento pokus o odlákanie pozornosti však neodradil tisíce ľudí, ktorí sa pokojne zhromaždili na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave na najväčšej protikomunistickej demonštrácii v dejinách komunistického režimu.

Na Sviečkovú manifestáciu si dnes s úsmevom spomínam ako na svoj prvý pokus o občiansky aktivizmus. Mal som vtedy len 16 rokov, hnala nás skôr zvedavosť ako uvedomelý postoj a s kamarátom sme sa dostali iba po Manderlák, kde nás legitimoval príslušník Verejnej bezpečnosti. Keď mi našiel sviečky pod bundou, s prísnym pokarhaním a vyhrážkou, či chcem zmaturovať, nás hnal preč. Dnes čítam o ľuďoch, ktorých vraj tiež takto zastavili, zatkli ich a odsúdili na niekoľkomesačné väzenie… Nechcem nikoho upodozrievať, že preháňa, len si kladiem otázku, prečo vtedy nezadržali mňa – možno pre nízky vek, možno preto, že som mal sviečky čerstvo zabalené (a nikoho nemohli predsa uväzniť za to, že si práve kúpil sviečky) a možno sa to celé s odstupom rokov príliš paušalizuje a dramatizuje.

Ak sa však na túto demonštráciu pozriem s nadhľadom historika, musím konštatovať, že Sviečková manifestácia bola naozaj prelomovou udalosťou. Nielen počtom účastníkov, ktorý ohromil celú Európu. Ale najmä svojou mravnou silou: v tom momente, ako polícia surovo vrážala autami do ticho sa modliacich ľudí a ako obuškami rozháňala úplne pokojný dav, komunistický režim morálne prehral a bolo len otázkou času, kedy sa zrúti. Tou úspešnou taktikou, ktorú neskôr prevzala aj Nežná revolúcia, bolo nenásilie.

Prvým odkazom Sviečkovej manifestácie najmä pre tých, ktorí majú chuť ničiť a rozbíjať je, že represívny režim si vždy poradí s vagabundmi, no nedokáže čeliť pokojnej sile mierumilovných a nenásilných ľudí, pretože ten, kto pri takejto konfrontácii použije hrubú silu, prehráva.

Druhým odkazom Sviečkovej manifestácie je solidarita a jednota. Demonštrácia mala síce primárne katolícke požiadavky, no prišli ju podporiť aj príslušníci iných cirkví a náboženských spoločností, ale aj ateisti, agnostici i humanisti ako spoločný výraz túžby po dodržiavaní ľudských práv. Je smutné, že dnes nám katolíci túto solidaritu neodplácajú. Oni vtedy žiadali odluku cirkvi od štátu, my dnes žiadame odluku štátu od cirkví márne poukazujeme na diskrimináciu ľudí bez náboženského vyznania, ktorých je na Slovensku ani štvrtina.

Tretím odkazom Sviečkovej manifestácie je ostražitosť voči moci, ktorá nie je tým, za čo sa deklaruje. Prepáčte, ale zo včerajšej akadémie v Primaciálnom paláci (či čo to bolo) na počesť 35. výročia Sviečkovej manifestácie sa mi chce vracať. Ako sa dá oslavovať historická udalosť bez jeho hlavného organizátora, ktorého nepozvali? Áno, hovorím o Jánovi Čarnogurskom, ktorému vo svojich knihách a spomienkach pripisoval hlavné zásluhy na Sviečkovej manifestácii donedávna aj František Mikloško. Bol to Ján Čarnogurský, ktorý pripravil celý plán akcie. A bol to Ján Čarnogurský, ktorý podával systematické informácie o podujatí (najprv zo svojho domáceho telefónu, a potom, keď mu ho ŠtB zobrala, tak z telefónnych búdok v meste) Antonovi Hlinkovi do Hlasu Ameriky. Bez tohto spravodajstva by sa o pripravovanej demonštrácii nedozvedelo toľko ľudí.

Po 35 rokoch som sa však opäť cítil ako v normalizačnom režime. Z médií hlavného prúdu pri výročí Sviečkovej manifestácie vypadla akákoľvek zmienka o Jánovi Čarnogurskom. Denník Pravda navlas rovnako ako jeho boľševický predchodca pľuje na Čarnogurského, že „ani nové vedenie RTVS neustrážilo jeho vzkriesenie“ a kritizuje verejnoprávnu televíziu za to, že ho v stredu v noci pozvalo do diskusnej relácie Do kríža spomínajúcej na historickú demonštráciu, ktorej bol hlavným organizátorom…

Je to hanebné a znepokojujúce. Politickí predstavitelia tohto štátu spomínali na Sviečkovú manifestáciu ako starí papaláši. Zuzana Čaputová hovorila v „pluralis majestatis“, čo sme vtedy dokázali, hoci v čase manifestácie mala iba 14 rokov. František Mikloško na seba prevzal úlohu „režimného kresťana“ a nemal potrebu ani raz spomenúť, že bez Jána Čarnogurského by sa pred 35 rokmi nič neuskutočnilo. A to najodpornejšie, čo tam zaznelo, bolo prekrútenie zmyslu Sviečkovej manifestácie, keď si prezidentka povzdychla, že dnes nás vraj „zotročujú“ dezinformácie, a preto je sloboda opäť ohrozená… Tromfol ju vari len jeden z najväčších hulvátov súčasnej vlády Rastislav Káčer, keď sa (práve on!) posťažoval, že sa medzi nás vkrádajú nenávistné prejavy… To skrátka nevymyslíš.

Slobodu neničia dezinformácie – s tými si vie každá demokratická spoločnosť poradiť ich serióznym vyvrátením a dôveryhodným spravodajstvom. Slobodu ničí jej potláčanie v mene vymyslených hodnôt. Tí, ktorí sa usilujú „regulovať“ nezávislé médiá; tí, ktorí vyhadzujú zo škôl odborníkov za ich politické názory; tí, ktorí zužujú verejnú diskusiu len na konformne prijateľné názory – to sú dnes najväčší a najnebezpečnejší nepriatelia slobody. A sedia opäť vo vládnych palácoch. Slobodu ničí toto neskutočné pokrytectvo. František Mikloško ma nepresvedčil o úprimnosti svojich slov, že on dnes stojí na strane Ukrajiny preto, lebo vždy stál na strane ľudských práv. Keby to tak bolo, demonštroval by spolu s nami za prepustenie Juliana Assangea, ktorého väznia práve za to, že odhalil a zdokumentoval vojnové zločiny USA v Iraku. Ale on hanebne mlčí a stojí na strane mocných. Nie on, ale Ján Čarnogurský udržiava ducha Sviečkovej manifestácie.

35. výročie Sviečkovej manifestácie nie je príležitosťou na partizánske spomínanie, ale výzvou na reflexiu súčasnej spoločnosti, ktorá stratila jednotu, solidaritu, vzájomnú úctu a miernosť. Dáva nám návod, ako permanentne bojovať za vlastnú slobodu. A dvíha varovný prst, že sa opäť blížime do stavu, ktorý sme pred vyše troma desaťročiami odmietli.