Je dobojované. Proslovenský prezident versus zúrivá úderka z opačného brehu

Bratislava 9. apríla 2024 (HSP/Foto: TASR – Martin Baumann)

Je zrejmé, že progresívci spolu so spriaznenými médiami  a podporovateľmi, bez konfliktu nedokážu vydržať. Nech by parlamentné voľby vyhrala akákoľvek strana okrem ich vlastnej, nech by  bol kandidátom na prezidenta ktokoľvek z proslovenského tábora,  antikampaň  progresívno – liberálnej úderky by bola rovnaká – ako cez kopirák

Neznesie prehru, nikdy sa nezmieri s odlišným pohľadom na svet a neprestane za svoj neúspech obviňovať druhých. V jej  predstavách demokracia a „lepší svet“ nastanú iba vtedy, ak budú  vládnuť progresívni liberáli,  ideálne s vopred odobreným prezidentom. Úderka neprizná ani za svet, že túži po moci a ovládaní druhých, po cenzúre a ostrakizácií nepohodlných názorov. Ešte by ju nedajbože prirovnali k boľševikom (aj keď mladá generácia má o boľševizme a neomarxizme iba hmlisté predstavy. Vďaka tomu ľahšie podlieha lákavým sľubom a kvetnatým frázam). Preto pohŕdanie a bezbrehú túžbu po moci progresívna úderka  zaobalila do marketingovo pútavých hesiel a všetky vlastné negatíva projektuje na protistranu.  Démonizáciou nekonfliktného a ústretového Petra Pellegriniho však dosiahla pravý opak. Väčšina spoločnosti jej už nesadla na lep. Ani na reči o nezávislom občianskom kandidátovi, ktorého napodiv obklopovala suita politikov bývalej vládnej garnitúry s celým ansámblom Progresívneho Slovenska. Akosi to nejde dokopy s obrazom nezávislého občianskeho kandidáta,  ktorý novozvolenému slovenskému prezidentovi odkázal, že nezabudne. Ani ľudia nezabúdajú a nezabudli na trojročné vládnutie tých, s ktorými sa neúspešný kandidát na prezidenta objímal vo svojom volebnom štábe. Tak občiansky a nezávisle.

Veľká časť národa si však v nedeľu ráno s uľahčením vydýchla. Mobilizácia pronárodných a po pokoji túžiacich voličov mala nevídaný efekt. Sú chvíle,  kedy môžeme  byť na Slovensko právom hrdí a toto je jedna z nich. Priznajme si, mnohí z nás už veľakrát lámali palicu nad Slovenskom a jeho obyvateľmi , vidiac výsledky prezidentských volieb za ostatných desať rokov,  ktoré výrazne pomohli progresívcom predrať sa do popredia a zo zákulisia zasahovať do politického i spoločenského diania. Časom sa zákulisie stalo nepotrebným, tzv. občianski prezidenti odhodili masky a otvorene sa postavili na stranu svojich obľúbencov, ignorujúc  zvyšnú časť národa.

Teraz sa karta  obrátila. Stojíme na prahu zmeny, ktorá môže naštartovať vzchopenie sa  a jednotu Slovákov.  Súdržnosť  väčšiny obyvateľov Slovenska, ktorí prekukli nadprácu a sofistikovane sa tváriacu propagandu mienkotvorných médií. Tie sa počas prezidentskej  kampane ako inak, opäť opustili. Nedávno sa šéfredaktor istého denníka    v diskusnej televíznej  relácií  Do kríža dušoval, že v ich redakcii vraj robia kvalitnú a objektívnu žurnalistiku. Hľadiac na oslavné články,  doslova velebiace vyvoleného prezidentského kandidáta z liberálno- progresívneho tábora, sa  slová o nezávislej žurnalistike môžu čitateľom javiť  ako kanadský žartík. Nezaostali ani jeho ďalší mediálni  súrodenci a väčšina  mainstreamových klonov. Počas kampane išli ako píla a z Korčoka robili priam záchrancu a spasiteľa našej krajiny.

Tentoraz  to však kardinálne prepískli. Obohraná platňa v podobe tých istých „mediálnych expertov“, sociológov a revolučného jadra hercov, prestala byť zaujímavou.  Najmä, keď už dávno nekorešponduje so súčasnou realitou. Na krátku dobu síce výrazne zaujala jedna z  herečiek poskakujúca počas protestov na pódiu ako v tranze, s plamenným prejavom za záchranu demokracie  – mimochodom, čítaným z papiera. Asi bolo pre ňu  ťažké naučiť sa pár viet naspamäť  či nebodaj prísť s autentickým vlastným prejavom.  Až  sa mnohí pýtali, či bol jej exaltovaný prejav ešte  v rámci triezvej normy, či už ani nie.

Exaltované prejavy a sarkastické posmešky na adresu Pellegriniho sa minuli účinkom. Nepomohli. Čím viac do neho  búšili , čím viac špiny, hoci aj spod zeme  sa  pokúšali vyhrabať, tým väčšiu rezistenciu a nevôľu  vyvolávali u príčetnej časti našej populácie. Médiá, ktoré sa titulujú ako nezávislé, objektívne a relevantné, v miniatúrnom slovenskom mediálnom priestore robili doteraz vari najmasívnejšiu nadprácu v prospech  jediného kandidáta. Bez hanby, bez škrupúľ, bez akejkoľvek sebareflexie. A presne v duchu svojich revolučno-progresívnych tradícií hádžu vinu za prehru svojho „slušného, ale rázneho“ kandidáta na protistranu. Na údajnú lživú  kampaň Pellegriniho, ktorého obviňujú zo šírenia strachu, nenávisti a vlastne z  čohokoľvek, čo možno použiť ako výhovorku, ktorá zatieni skutočnú príčinu Korčokovej prehry.

Mikuláš Dzurinda dokonca v rozhovore pre portál Aktuality zachmúrene konštatoval, že k výhre Pellegrinimu dopomohli akési tajomné „temné prúdy“ medzi jeho voličmi. Pozoruhodné, že nespomenul „temné prúdy“ v súvislosti s antikampaňou voči novozvolenému slovenskému prezidentovi , ktorá miestami prerážala suterén. Nízka, zákerná a cielená na prvú signálnu sústavu.  Vyznamenal sa ňou najmä istý opozičný politik, známy svojimi škandalóznymi vystúpeniami. Nerobme mu zbytočne reklamu.  Tieto „temné prúdy“ si však nik z podporovateľov kandidáta v štýlových okuliaroch, pasovaného za záchrancu Slovenska, akosi nevšimol. Mlčky ich prehliadali, stavali sa do pozície záchrancov liberálnej demokracie,  zatiaľ čo špinavú prácu za nich robil niekto iný.  Zabudli ale na jedno – na zákon akcie a reakcie, na  zákon príčiny a následku. Možno nezabudli, možno si myslia, že na nich tieto zákony nefungujú. Je však  radno na ne pamätať.  Platia totiž rovnako pre všetkých. Aj keď sa istú dobu môže zdať, že niektorých obchádzajú,  skôr či neskôr ukážu svoju silu a platnosť. Dvojnásobne to platí v politike. Ale vysvetľujte to premotivovaným progresívnym aktivistom. Tí veria iba zákonom, ktoré sami vymyslia. Pravdepodobne by najradšej prevychovali celý národ, hoci aj nasilu. Na druhej strane, urobiť z konzervatívnych kresťanov progresívnych kresťanov sa hocikomu nepodarí. Na tomto poli slávia čiastočné úspechy, no v prezidentských voľbách neuspeli.

Príčina vždy generuje následok, akcia neochvejne vyvolá  reakciu. Keďže  progresívna úderka  nerada memoruje, ale o to radšej poučuje, zjednodušme pre ňu vysvetlenie: Pellegriniho výhra bola prirodzeným následkom a reakciou zároveň. Po desiatich rokoch má Slovensko demokraticky zvoleného  proslovenského prezidenta. Verme, že na dlho.

Prečítajte si tiež:

• Voľby prezidenta 2024 na Orave. Prečo vyhral Pellegrini a ako to bude o 5 rokov?
• Pellegrinimu zanikol mandát poslanca NR SR. Jedného z podpredsedov poveril svojimi právomocami
• Robert Fico: Koží bude o chvíľu pomerne veľa. Pellegrini pocítil čoho sú niektoré politické prasce v médiách, mimovládkach a opozícii schopné