„To, že sa predseda SNS znížil na úroveň chorého muža z Trnavy, je pre mňa nepochopiteľné!“

Keď sme na prelome rokov 1989 – 1990 obnovovali historickú Slovenskú národnú stranu, mali sme na mysli dovŕšenie slovenského štátoprávneho programu. Nie, vtedy sme nevideli na konci nášho snaženia samostatné Slovensko, chceli sme len suverénne postavenie Slovenskej republiky v daných štátoprávnych pomeroch. Boli sme však prví, ktorí rozpoznali, že Slovensko nemôže byť suverénne, ak nebude samostatné. Náš program sa 1. januára 1993 stal skutočnosťou.

Suverénna samostatná štátnosť nie je prázdny pojem. Napĺňa sa mnohými hmotnými i duchovnými statkami. Medzi nehmotné statky, ktoré by mali mať všetci občania mať v úcte, sú aj symboly a reprezentanti štátu. Preto aspoň elementárna úcta k nim by mala byť vlastná všetkým občanom. Medzi symboly, reprezentujúce štát je aj prezident republiky. Ústa k nemu a rešpekt k jeho postaveniu by mali byť vlastné každému občanovi štátu.

To, že jeden psychopat z Trnavy si z prezidenta urobil terč svojich choromyseľných útokov, nie je prekvapujúce. Z chorej hlavy vypadne len chorá myšlienka. Avšak aby predseda strany, ktorá bola kedysi nositeľom myšlienky samostatného štátu nejapne zaútočil na hlavu a teda najvyšší symbol tohto štátu, by nemohlo napadnúť ani autora absurdných románov! Bože, v akej dobe to žijeme?

Slovenská republika je štát s vyše 5 mil. obyvateľov. To, že dnes je samostatným a suverénnym štátom, nie je samozrejmé. Za myšlienku tohto štátu bojovali celé generácie vlastencov, mnohí trpeli a niektorí aj obetovali svoje životy, si zaslúži úctu. Tú úctu stelesňuje aj hlava štátu. Nemusí sa každému páčiť, ale všetci by ju mali rešpektovať a držať v úcte. Čakalo by sa to najmä od strany, ktorá si hovorí vlastenecká!

Hlava štátu je len jedna. Ak sme tento štát skutočne chceli, musíme si jeho hlavu vedieť aj zaplatiť. Výška platu nemôže byť dôvodom, aby sa hlava štátu ponižovala. To, že sa predseda SNS znížil na úroveň chorého muža z Trnavy, je pre mňa nepochopiteľné!