Ján Papuga: Nová obsahová “reforma” vyučovania na ZŠ je v skutočnosti je neaplikovateľná, a teda sa nič nezmení marketingom

Možno nedostatky v jej podobe sa spočiatku neprejavia na prvom stupni, kde učitelia vyučujú viac-menej podľa najlepších metód už dávno (majú na vyučovanie oveľa viac času, keďže učia takmer všetky predmety v jednej triede). Pri žiakoch mladšieho školského veku predsa nejde o nejakú veľkú teóriu, preto je jednoduchšie aplikovať rôzne metódy a postupy na osvojovanie učiva a jeho aplikáciu. Problém sa zreteľnejšie prejaví, keď táto „reforma“ prejde na druhý stupeň ZŠ. Dovtedy však asi márne dúfam, že sa tento gröhlingovskodruckerovský paškvil zruší a zostaví sa skutočná reforma obsahu vzdelávania (pravda, kto by ju zase viedol).

Hneď v úvode dôrazne upozorňujem, že zmena v obsahu vyučovania je nevyhnutná, o tom vôbec netreba diskutovať. Žiaci sa zmenili, informácií pribudlo, materiálno-technické didaktické prostriedky sa zdokonalili, pracovný trh sa mení, treba na to reagovať aj zmenou obsahu vzdelávania. Ale nie spôsobom, akým sa do toho pustilo Gröhlingovo kolokvium, len aby premrhalo eurofondy na kadejaké zbytočnosti.

A na marketing, čo má prekryť nedostatky. A odvtedy za každú cenu pretláčajú reformu, ktorá sa prezentuje ako vrcholná zmena storočia, no v skutočnosti obsahuje mnoho aplikačných problémov (pozri ďalej). Možno kedysi na začiatku bol veľmi dobrý zámer, ktorému som aj ja uveril, no ten sa pretavil do ťažkopádneho a nezrozumiteľného nového štátneho vzdelávacieho programu (ŠVP). Určite sa teda ani ja osobne nestaviam proti zmene, ale som proti takto pripravenej zmene, čo v konečnom dôsledku nič nezmení. Keby mali jej tvorcovia cit pre regionálne školstvo alebo intenzívnu skúsenosť s vyučovaním, nevytvorili by takýto nezmysel. Problematické je, že jej presadenie je už prakticky hotovou vecou.

Od septembra 2026. S dobrým pocitom som sa aj ja na začiatku prihlásil do tvorby nového kurikula v predmete slovenský jazyk a literatúra. S nami sa tam vyskytli aj známe osobnosti spoločenského života, ktoré sa však prestali zúčastňovať, keď zistili, akým spôsobom to ide ďalej, že nejde o žiadnu reformu tvorenú zdola a s dôrazom na žiaka. Ja som vydržal do konca. Prvé stretnutie za európske peniaze bolo v Banskej Bystrici, kde sa malo rokovať o koncepcii a potom o obsahu predmetu. Prvý šok pre mňa bol, keď nám predstavili viac-menej hotový dokument, takže nešlo o žiadnu spoločnú prácu. Išlo o výtvor prešovskej fakulty, ktorý sme potom niekoľko mesiacov iba pripomienkovali a počúvali sme dôvody, prečo je táto verzia najlepšia. Ja som možnosť pripomienkovania využil a niečo z toho aj zapracovali. No už samo východisko „nového“ konceptu bolo zlé, a to sa zmeniť nedalo. Písal som aj postupne trom ministrom o neštandardnom procese tvorenia kurikula a o závažných nástrahách v jeho obsahu. Podľa môjho názoru predmetové komisie nefungovali štandardným a dostatočne profesionálnym spôsobom. Hoci marketingovo prezentovali, že „nový“ obsah tvoria odborníci, nebolo to tak. My sme to iba pripomienkovali (teda NETVORILI) s tým, že radikálnejšie zmeny nie sú možné. Keby sa v záverečnom hlasovaní našej komisie o výslednej podobe dokumentu brali do úvahy aj hlasy členov, ktorí sa zdržali hlasovania, dokument by neprešiel. Hoci by to bolo jedno, lebo sme sa dozvedeli, že o výslednej podobe aj tak rozhodnú vyššie postavení, neraz zase odtrhnutí od reality regionálneho školstva a vyučovacích predmetov. Ešte zdôrazním, že v našej komisii bolo viac úradníkov a vysokoškolských pedagógov ako učiteľov z regionálneho školstva. Nič proti vysokoškolským kolegom, ale tí majú veľmi ďaleko od každodennej praxe v základných školách. Po odhlasovaní dokumentu som pod novým riaditeľom NIVAM-u, doktorom Martinom Bodisom, pracoval v jeho poradnom orgáne. To už bol ministrom Drucker. Pán riaditeľ vyjadril vôľu výraznejšie zmeniť ŠVP. A viete, čo sa stalo? Odvolali ho a dosadili málo kompetentnú riaditeľku bývalého NUCEM-u a spolupracovníčku s neziskovými organizáciami, pani Romanu Kanovskú. Krátko jej trvalo, aby ma uvoľnila z poradného orgánu.

Týmto exkurzom chcem zdôrazniť, že som urobil všetko pre to, aby sa „reforma“ v tejto podobe nezaviedla do praxe. Nezostávam teda iba pri teoretizovaní, ale snažím sa aj aktívne konať. No nie som ničím výnimočný, aby ma počúvali.

Veľmi ma uráža, keď väčšina médií ohlasuje reformu ako nový spôsob vyučovania. Akoby sa v školstve nič nové nedialo. To svedčí o tom, že laicky prijali iba marketingové tlačové správy od ministerstva a dotknutých organizácií a neponorili sa hlbšie do problematiky kurikula. Napriek pozitívnym prieskumom v školách, ktoré „nový“ obsah asi tri roky testovali, vôbec neodznelo, že najväčšia organizácia školských odborov má vážne výhrady voči tejto obsahovej „reforme“. Aj mnohí učitelia a riaditelia. Laici asi nie, keďže marketing dokáže zmanipulovať ľudí bez hlbšej znalosti školstva a tí sa tešia, že ich deti konečne zažijú iné vyučovanie ako oni (ale nezažijú – pozri ďalej). Je absolútnym klamstvom, keď sa s požehnaním ministerstva hlása, že sa začína novo vyučovať. Potvrdzuje to aj reklama, kde učiteľka učí deti v peknej triede a pomocou stavebníc, a keď spravia chybu, nepotrestá ich a idú spolu hľadať riešenie. Ale toto je už dávno realita veľkej časti normálnych škôl s normálnymi riaditeľmi Už mnohé roky školstvo stojí nie na politikoch a vládach, ale práve na množstve učiteľov, ktorí sú oddaní svojmu povolaniu napriek platovému podhodnoteniu a robia všetko preto, aby sa prispôsobili novým trendom v pedagogike a požiadavkám spoločnosti na vzdelávanie. HOVORIŤ O ZAČIATKU MODERNÉHO/NOVÉHO/INOVATÍVNEHO VYUČOVANIA OD SEPTEMBRA 2026 JE URÁŽKOU ICH ODDANEJ PRÁCE. Isto, máme v systéme aj nekvalitných pedagógov. No takých žiadna reforma nezmení tak, aby menili svoj vyučovací štýl, najmä keď je „nový“ ŠVP zložitý, abstraktný a neaplikovateľný z hľadiska cieľov, ktoré sa stanovili na začiatku „reformy“. Zvýšte platy, skvalitnite vysokoškolské didaktiky a zabezpečte nadštandardnú podporu školám. Vtedy sa nebudú musieť pedagógovia zaoberať svojimi existenčnými podmienkami a je pravdepodobné, že sa oddajú škole, resp. sa zvýši záujem o toto povolanie a riaditeľ si bude môcť vyberať kvalitných ľudí.

Prejdime teda ku konkrétnym výhradám voči „novému“ vyučovaniu. Konzultoval som ich s mnohými pedagógmi z rôznych častí Slovenska. V neposlednom rade vychádzam zo svojej skoro 25ročnej skúsenosti z vyučovania v rôznych typoch škôl. Moje obavy nevyplývajú zo strachu z nového, ale z toho, že aj to nové sa v podstate nemá šancu v tejto „reforme“ rozvinúť.

1. Štátny vzdelávací program má spolu 726 strán formátu A4! Isto, sú tam zahrnuté všetky predmety. Ale keď chcete ako-tak pochopiť, o čo v tejto koncepcii ide, treba si ho dôkladne prečítať celý. A najmä riaditelia škôl. Keďže sa však zvýrazňujú medzipredmetové vzťahy (aj tie sa realizujú roky rokúce), aj bežný učiteľ by si mal prečítať tento traktát. A musí si to prečítať aj preto, aby vedel vytvoriť osnovy svojho predmetu, tzv. školský vzdelávací program, v paralele s ostatnými predmetmi. Len si predstavte, že vo vyspelom západnom školstve by tam lepšie zarábajúcim pedagógom dali 726 strán o vyučovaní… A okrem toho – tá ekológia. Mnoho ľudí preferuje čítanie z papiera, nie z monitora.

2. Štátny vzdelávací program sa prispôsobuje slabším žiakom. Rozbíja sa kontinuita vzdelávania pre niekoľko žiakov, ktorí nezvládnu učivo ani pomalším tempom, ani po vynechaní či preskočení niekoľkých tém či po zrušení diktátov a kontrolných slohov. Takíto žiaci potrebujú špeciálny prístup v špecializovaných školách, aby si osvojili aspoň najzákladnejšie gramotnosti potrebné pre plnohodnotný život (samozrejme, ak ide o závažné diagnózy, pri ktorých nepomôže ani podporný tím). Nech by sa trebárs násobilka učila štyri roky v kuse, vždy sa nájdu žiaci, ktorým to nepomôže. Ale nie je ich veľa. A ak reforma v odkladaní tém v rámci cyklu mieri na žiakov zo sociálne slabších a menej podnetných rodín, ktorí môžu mať závažné problémy s učením sa, odklady učív výsostne pre nich nepomôže (pozri ďalej).

Nesmie sa robiť reforma tak, že pre menšinu žiakov sa bude znižovať úroveň vzdelávania, že sa legislatívnymi dokumentmi budú retardovať šikovnejší žiaci. Navyše problémovým žiakom zmena osnov nijako nepomôže. A nepomôže ani žiakom, ktorí sú šikovnejší alebo priemerní. Menšine žiakov s problémami v učení sa dá pomôcť, no nie na úkor znižovania úrovne väčšiny žiakov, ktorí vyučovanie zvládajú.

Vôbec nič sa nestane, ak žiak preukázateľne nezvládne nejaký dôležitý predmet a zopakuje si ročník alebo využije pomoc špecializovaných inštitúcií. Som presvedčený, že bežný učiteľ využije všetky možnosti, aby sa žiak vyhol prepadnutiu. Ak to nepomôže, opakovanie ročníka či neukončenie základnej školy nemusí hneď znamenať, že dieťa nebude plnohodnotné a zažije neprekonateľnú traumu. Slabší žiaci nie sú svetovou raritou Slovenska. Skôr by som vyčítal politikom, že žiakom, ktorým bráni domáce zázemie lepšie sa učiť, už dávno nespravili zmeny, aby mali tieto deti adekvátne podmienky. Napriek tomu, že sa za tie roky premrhali milióny eur. Tak to robia takto: vytvoria lajstro, potlačia rozlet šikovnejším žiakom s dobrými podmienkami, pozornosť sa presunie na pár pomalších žiakov, ignorujúc ostatných a nazvú to „reforma“. Ale aj napriek ich nečinnosti majú takéto deti šancu vďaka učiteľom, a keď sa napriek snahám školy nenaučí, zopakuje si ročník a nič zlé sa im nestane.

Mal som spolužiačku, čo sa v prvom (!) ročníku ZŠ nenaučila čítať. Zhodou okolností Rómka. Musela si ročník zopakovať. A dnes je manželkou, matkou a zamestnanou ženou, ktorá pracuje pre ľudí a vedie pekný život. Dievča sa všetko potrebné doučilo a na zážitok zo školy úplne zabudlo, keďže ho neovplyvnilo. A bolo to v časoch, keď na školách neboli psychológovia, špeciálni pedagógovia či asistenti. Prispôsobovanie sa podpriemeru v „novom“ ŠVP motivuje rodičov dávať žiakov na osemročné gymnázia a naďalej oslabovať vzdelávacie výsledky základnej školy, a tým aj snahu žiakov prekonávať sa. Individuálny prístup k slabším žiakom je nevyhnutný. Len treba vedieť, kedy dieťaťu pomôže a kedy treba realizovať špecializovaný zásah v podobe na to určenej školy. ŠVP však určite nemá byť prostriedkom riešenia žiakov s rôznymi diagnózami.

3. „Prevratnou“ zmenou, proti ktorej sa ozývajú mnohé odborné hlasy, sú tzv. cykly. Akoby nestačilo tradičné a funkčné delenie vzdelávania na I. a II. stupeň. Tento zaužívaný systém sa narušil vzdelávacími cyklami, ktoré sú navyše rozdelené asymetricky: 1. cyklus – I. až III. ročník ZŠ; 2. cyklus – IV. až V. ročník ZŠ; 3. cyklus – VI. až IX. ročník ZŠ. Jednotlivé cykly majú spoločné učivo, ktoré treba v priebehu uvedených ročníkov prebrať. Som už zvyknutý na to, že každá „reforma“ hviezdila hlavne zavádzaním nových byrokratických pojmov, aby si tvorca mohol zapísať bod, že sa dostal do dejín pedagogiky. Na druhej strane sa dá trochu chápať vymyslenie systému cyklov.

Prvou výhodou je, že predpísané učivo môžete ľubovoľne rozdeliť do ročníkov a máte viac ročníkov na jeho odučenie – nemusíte ho odučiť do roka, ale do času konca cyklu. Druhou výhodou sa zdá byť to, že sám žiak má dlhší čas na osvojenie si učiva. To je však idealistická predstava. Nemôže mať každý žiak v triede odlišnú úroveň prebratého učiva – že jeden nepochopí učivo v 2. ročníku, tak sa ho doučí v 3. ročníku. Na stredných školách si rozdeľujeme učivo do ročníkov podľa vôle školy, nie je určené, čo sa v akom ročníku preberá. Nie je to zlý systém, môžete učivo prispôsobovať charakteru a tempu triedy. Ale nepočítalo sa s tým (resp. to vyplynulo prirodzene), že vytvorenie školského vzdelávacieho programu (teda rozdelenia tém do ročníkov) zostane zakonzervované a nebude sa meniť podľa žiaka či triedy. Jednak proces zmien v ŠkVP podľa každej novej triedy rok čo rok treba byrokraticky zaznamenávať, jednak nie je vždy priestor venovať sa rok čo rok osnovám, jednak, ako už bolo spomenuté, nemôže mať každý žiak vlastný ŠVP podľa svojej vôle či schopnosti. To isté sa udeje aj na základných školách. Zostavia sa ŠkVP a máloktorá škola bude mať čas stále ich aktualizovať, aby sa naplnil cieľ individualizácie vyučovania. Alebo sa stane to, že podobu ŠkVP konzervuje učebnica. Tá rozloží učivo podľa požiadaviek ŠVP a ŠkVP sa tomu prispôsobia. A nech bude trieda akokoľvek problémová, bude sa vyučovať podľa zvolenej učebnice, lebo je prácne rok čo rok meniť osnovy. Takže o podobe ŠkVP bude rozhodovať vydavateľstvo, nie škola, čo bol prvotný zámer, ktorý sa masovo prezentoval ako novinka. Jedine, že by vznikla kniha s učivom celého cyklu. Bola by však hrubá. Alebo nebude škola využívať učebnice, aby si udržala obsahovú autonómiu. Stále však platí, že meniť ŠkVP každý rok je pre zaťažené školy veľmi namáhavé a vytvorí to neprehľadný systém.

Tak či tak sa môže stať, že školy budú mať výrazné disproporcie medzi umiestneniami predmetových tém do ročníkov. To bude veľmi nevýhodné, keď deti budú meniť základnú školu, čo je niekedy nevyhnutná zmena. A najťažšie to budú mať deti so striedavou starostlivosťou – asi viete prečo. Ale dajme tomu, že väčšina škôl sa riadi humanizmom a vie vytvoriť žiakovi dostatočný priestor na adaptáciu. No aj tak to bude pre dieťa komplikácia, ktorá mu ovplyvní vzťah k škole a k vzdelávaniu. A nedajbože pôjde o dieťa, ktoré je zároveň postihnuté nejakou diagnózou. Duševnému zdraviu, o ktorom politici tak radi hovoria, keď sa blíži nejaký grant, to dá zabrať.

Medzi odporcami znejú obavy, že sa môžu učivá presúvať medzi ročníkmi. Napr. teoreticky je možné, že si škola presunie čítanie a písanie do 2. alebo 3. ročníka. Hoci je to absolútne nelogické, lebo veľká časť detí prichádza do školy už so znalosťou abecedy, a keď nie, pomerne ľahko si ju osvojujú (ak opomenieme tzv. krasopis). Isto, vyvstávajú tu zase deti, ktoré majú slabšie schopnosti učiť sa. No s predpokladom, že také budú, nemožno retardovať celú triedu, najmä keď vyučovanie čítania a písania v 1. ročníku mnoho rokov funguje a nemá také výrazné problémy, že by sa mal robiť presun do vyššieho ročníka. Možno sa to myslelo tak, že čítanie a písanie (prípadne iná téma) sa bude odkladať iba v prípade slabších žiakov. Vtedy si však neviem predstaviť, ako bude bežný prvostupniar, hoc by mal aj desať asistentov, vyučovať žiakov vediacich čítať a písať a žiakov nevediacich čítať a písať. Odklad učiva dieťaťu nepomôže, a keby sa realizoval, dieťa môže zase prísť o iné učivá, kde sa predpokladá znalosť čítania a písania. Pre takéto deti slúži individuálny študijný program a podporný tím, doučovanie, letná škola a pod. Takže už jestvuje riešenie. A deti, čo ani za intenzívnej pomoci školy a iných inštitúcií nedokážu zvládnuť vyučovanie, nepatria na bežnú školu.

Okrem uvedeného nový ŠVP je napísaný tak, že väčšina učiva počíta s čítaním a písaním, teda školy si ho dajú aj tak do prvého ročníka. Veľa kriku pre nič. Ale tým stráca cyklus zmysel a stáva sa iba byrokratickým pojmom, ktorý zbytočne zneprehľadňuje vzdelávací systém. Možno je užitočný v prípade triedy, kde by bolo 90 % žiakov neschopných naučiť sa čítať a písať čo najskôr. No koľko takých tried máme? A majú mať takéto triedy presne linkované vyučovanie? Nemali by mať iba žiaci neschopní sa učiť špecializované vzdelávanie?

Ak by nejaká škola v rámci nezmyselnej inklúzie menila ŠkVP kvôli slabšiemu žiakovi (žiakom), zdrží tým celú triedu a problémy s rodičmi a odhlasovaním detí z tejto školy sa spustia veľmi rýchlo. Avšak potom škole zostanú slabší žiaci a s tými prevratnú komplikovanú reformu nespravíte. „Nový“ ŠVP je teda abstrakt a nedá sa aplikovať tak, ako si to predstavujú tvorcovia odtrhnutí od reality regionálneho školstva.

Cykly mali ešte jeden utopický zmysel. Aby sa v rámci nich mohli prepájať rôzne témy a hlavne vyučovacie oblasti. Kedysi dávno bolo cieľom, aby sa učili vzdelávacie oblasti, nie predmety. Len proti tomu sa vzbudila oprávnene veľká vlna nevôle, lebo to bol čisto teoretický abstrakt, ktorý by fungoval zložito. Neaplikovateľnou novinkou je aj zmena názvu vyučovacích predmetov – ide o tzv. predmetový komponent. No veľká časť škôl ponechala tradičné pomenovanie, čo svedčí o nevôli realizovať byrokratickú časť neaplikovateľnej reformy. Inak, keď už sa zaviedol zbytočný pojem vzdelávacích oblastí, prečo nemôže byť oblasť prepojiť SJL – dejepisom – biológiou? Prečo sa určilo práve to, že vzdelávaciu oblasť tvorí biológia, chémia a fyzika? Pýtam sa a preto, lebo som presvedčený, že aj bez takéhoto zbytočného členenia učiva sme predmety prepájali a hľadali rôzne súvislosti. Aj predmety, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia.

V súčasnosti pribúdajú deti, ktoré majú problémy s pozornosťou a hlavne problémy s explóziou informácií. Navyše sa stretávajú v živote s tým, že vzdelanie stráca hodnotu, a tým strácajú motiváciu. A to sa potom prejavuje v problémoch s vyučovacími témami – pravopis, násobilka, vzorce, čítanie s porozumením a pod. A v tomto stave im pripravovať pravidelne vyučovanie, ktoré spája viacero predmetov, tém a vzdelávacích oblastí najmä na úrovni základnej školy je škodlivým experimentom. Žiaci ZŠ musia mať najprv aspoň štandardne upevnené tie najtriviálnejšie teoretické poznatky a kompetencie a až vo vyšších ročníkoch, najlepšie na stredných školách, sa naučia aplikovať ich vo všestranných (diskurzných) úlohách, pri ktorých potrebujú rôznorodé poznatky. Viesť ich k miešaniu tém v rannom veku považujem za mýlenie žiakov a vytváranie predčasného chaosu. Isto, bežne dve-tri témy v rámci medzipredmetových súvislostí spájame. Ale je to len jedna z metód na pochopenie učiva, nie výlučná metóda na rýchle osvojenie si celého ŠVP. A vôbec, je na pedagógovi, aké metódy zvolí na to, aby sa žiaci kvalitne vyučovali. U niektorých funguje projektové vyučovanie, u iných zameranie na predmet s príležitostným presahom k iným oblastiam. Nie je dôvod na to meniť ŠVP tak, aby to bola hlavná metóda vyučovania. Vyvstáva mi aj otázka, ako chceli tvorcovia paškvilu ŠVP riešiť triedy so žiakmi z málo podnetného či sociálne slabšieho prostredia. Tiež spájaním vyučovania rôznych predmetov? Pritom takíto žiaci majú vážne problémy s triviálnym obsahom a formou vyučovania. Toto je neznalosť pomerov súčasných detí a ich duše! Teraz možno zostaviť ŠkVP tak, aby jednotlivé témy korešpondovali a vyučovali sa
v súvislostiach tak, aby učivo jednotlivých predmetov súviselo. Takýto spôsob zodpovedá projektovému alebo blokovému vyučovaniu, čo sa na školách realizuje už niekoľko rokov. V rámci cyklu je to o niečo jednoduchšie, aby sa nestalo, že sa potrebné učivo v druhom predmete ešte neodučilo v prvom predmete. V tomto by „nový“ ŠVP mohol byť výhodný. Ale neraz sa samy školy& dohodli na osnovách tak, aby sa potrebné učivá nepredbiehali.

3. Určite nespochybňujem, že sa v ťažkopádnom novom ŠVP zvýraznili pre život fakt dôležité kompetencie – gramotnosti, tvorivosť, komunikácia, logika, pragmatickosť a pod. Hoci bežní učitelia tak učia dávno a snažia sa odovzdať žiakom napriek mnohým, neraz politickým prekážkam, čo najviac. Ale tak dobre, je to dôležité, aby sa menili priority vyučovania. Pribudlo teda mnoho užitočných kompetencií, ktoré sa však musia rozvíjať KONTINUÁLNE, nie jednorazovo. Ale obsah vyučovania sa skrátil minimálne, ba je úplne rovnaký! Priestor na fixáciu, upevnenie a činnosťou podmienenú skúsenosť, teda KONTINUÁLNE rozvíjanie sú minimálne, hoci práve dnešní žiaci by potrebovali precvičovanie učiva a praktický rozvoj kompetencií. Nehovoriac o tom, že ŠVP zvýrazňuje pragmatickosť vyučovania a tá sa tiež precvičuje, aby si žiak kompetenciu osvojil na dlhší čas než len do dátumu písania písomky. Budem konkrétnejší v rámci svojho predmetu SJL. Ak chcem, aby žiaci na hodinách tvorili komunikáty na aspoň priemernej štylistickej, kompozičnej a formálnej úrovni, musím im dávať na hodinách pravidelne písať alebo ústne sa vyjadrovať. A nemôže sa potom stať, že spätnú väzbu a nejaké rady dám dvom-trom žiakom, ktorých vyvolám, aby svoj komunikát predstavili. A potom rozbory stopnem, lebo musím ísť na teóriu, ktorá sa konštruktívne neprehodnotila. Takto sa žiaci triedy nemajú vyučovať. A pozor, stále netušíme, ako budú vyzerať po tejto „reforme“ celoslovenské testovania, tak učitelia v strachu pred
pranierovaním škôl v rôznych rebríčkoch zase odučia všetko, aj čo netreba. A máme po reforme – návrat k encyklopedizmu. Keď chceme žiakov učiť komunikovať, čítať s porozumením, navrhovať zlepšenia v spoločnosti, riešiť úlohy na finančnú gramotnosť a pod., vyžaduje si to dlhodobú vyučovaciu činnosť, aby sa z hodín nestali rýchlokurzy geniality všetkých oblastí sveta a slabší žiaci budú cítiť odpor z toho, že nebol čas na dôsledné vyučovanie a fixáciu, a tým rezignujú na snahu o školský úspech. Pozrite si napr. vzdelávaciu oblasť človek a príroda a máte pocit, že každá ZŠ má mať prírodovedné zameranie.

Ešte aj „šutre“ zostali v témach. Okrem toho sa predpisujú rôzne prírodovedné pokusy. Ale, mnohé sa nemôžu v školách robiť, na iné niet vybavenie a tie zvyšné sú nudné. A preto si do škôl ľudia volajú k žiakom rôznych chemikov, čo im ukazujú pokusy. Nemal by to robiť učiteľ chémie/biológie/fyziky? Na SJL je napr. v celom I. cykle takmer celá gramatika. Preplnené osnovy sa teda vrátia alebo sa opäť znásobí zadávanie domácich úloh, lebo učiteľ skrátka náplň vyučovania nestihne. Alebo sa bude uplatňovať povrchné a rýchle vyučovanie, kde sa učiteľ bude spoliehať na rýchlejších žiakov, aby nečelil výčitkám, že nestihol tému. No a slabší žiaci… musí im stačiť podpriemer.

4. Aby sme boli ešte viac pomýlení, v novom ŠVP sa vymenúvajú témy vyučovania tak, že často sa za enumeráciou používa skratka a pod. A to je veľmi zlé riešenie! Po prvé v učiteľoch vyvolá snahu odučiť úplne všetko, lebo nevedia, čo sa skrýva pod touto skratkou, čo všetko sa môže overovať pri testoch alebo kontrole ich vyučovania inšpekciou. Nebudú chcieť riskovať neúspech v celoslovenskom testovaní alebo zlyhanie žiakov na prijímacích skúškach. A je po reforme, v rámci snahy o úspech žiakov, čo je cieľom väčšiny pedagógov, sa odučí radšej všetko, najmä v profilových predmetoch ZŠ. A ako? Totálnym memorovaním (je mi veľmi smiešne, že sa v marketingových reklamách hovorí o konci memorovania – to sa nekončí ani neznižuje). Po druhé, stredné školy si vďaka tej skratke budú môcť dať do prijímačiek hocičo. A žiaci, čo ešte chcú bojovať o dobré stredné školy, sa aj zbláznia pri príprave na prijímacie testy. Môžeme začať písať encyklopédie slovenčiny, literatúry, matematiky a iných predmetov pre žiakov 9. ročníkov. Navyše je to výrazne necitlivé pre slabších žiakov, ktorí tak nemajú šancu dostať sa na lepšiu školu – lebo nemajú v 15-ročnej hlave encyklopédiu. Ono mi to pripomína situáciu v slovenskom práve. Píšu sa také zákony, že ich interpretácia je rôznorodá, a to uživí množstvá právnikov a oberie o peniaze tých, ktorí sa súdia. V prípade škôl bude bujnieť trh príručiek, doučovaní a kurzov.

5. Kedysi v roku 2008 obsahovú „reformu“ začal už minister Mikolaj. Aj vtedy sme bytostne cítili potrebu zmeny. Ale čo sa nestalo? Nevyškolení učitelia, nezmenené didaktiky na učiteľských fakultách, chýbajúce učebnice a iné didaktické materiály, finančne demotivovaní pedagógovia, skrátka úradníci si vytvorili lajstrá, ale nepodnikli nič preto, aby bola „reforma“ aplikovaná hlavne jej samými vykonávateľmi – učiteľmi tak, aby neboli odkázaní sami na seba. Dnes nie je situácia iná, opakuje sa! Spravilo sa síce nejaké overovanie nových osnov, ale na drvivej väčšine škôl nie sú ani dostatočne preškolení učitelia (otázkou je, či sa to aj dá). Ale tak dobre, máme vyštudované vysoké školy, vieme si nejako poradiť. Ale povedzte mi, preboha, ako môže nejaká reforma ísť do praxe bez učebníc na všetky predmety! Aj keď učebnica nie je povinná. To je amaterizmus najhrubšieho zrna, lebo ani ja so všetkými informáciami o „reforme“ si neviem predstaviť nové vyučovanie, kniha by mi (možno) pomohla. No a keď sa v priebehu roka učebnice vytvoria a dostanú sa (včas) na školy, to sa zase budú musieť prerábať ŠkVP. Lebo sú školy, ktoré úplne oprávnene postupujú v témach podľa učebnice. Sotva bude kniha korešpondovať s tým, čo sa pripravilo pred letnými prázdninami na tento september. Mňa osobne by nedonútili prerábať ŠkVP pre lajdáctvo  nekompetentných kompetentných. A myslíte si, že sa už pripravila aspoň minimálna premena obsahu vysokoškolských didaktík? Inak, pozrite si napr. hudobnú výchovu. Aby sa jej program naplnil, čomu by som sa tešil, škola by mala mať koncertnú sálu a nástroj pre každého žiaka. Inak je zas po reforme a hudobná bude mať podobu, akú má dnes, čo nie je veľký problém, lebo deti rady spievajú a tlčú do triangelov. tu asi bude potrebný návrat k učebniciam najmä v súvislosti s tým, že sa hudobná väčšinou učí nekvalifikovane.

A vrátim sa aj k tej finančnej demotivácii – učitelia, čo robia oprávnene do výšky platu, sa nebudú podieľať na nejakej reforme a meniť sa – ani ja neaplikujem nezmysly do svojich hodín. Úradníci, čo ju tvoria, zarábajú trojnásobok a majú štedré odmeny a učiteľ, čo ju z veľkej časti dotvára a aplikuje, zarába zlomok z toho. Každá reforma musí začať od učiteľa z hľadiska platového hodnotenia, metodického usmernenia a materiálneho vybavenia. Tu sa to však robí roky naopak. A učitelia mlčia a robia neraz viac ako tvorcovia „reformy“. Tí sú však kapitálovo dostatočne motivovaní. Tak bude ich prirodzenou reakciou učiť tak, ako to majú overené.

6. „Reforma“ sa snaží natĺcť do hlavy všetko poznanie sveta, zabúdajúc, že ide o ZÁKLADNÚ školu. Ignoruje sa fakt, že školy sa venujú aj iným činnostiam ako klasickému vyučovaniu. Navyše aj pre nedostatok učiteľov v niektorých častiach Slovenska sa čoraz viac supluje. Toto všetko by sa malo zohľadniť v stanovovaní obsahu vzdelávania, resp. nastaviť celý systém, to by však muselo byť v rukách objektívnych a skúsených učiteľov, ktorých záujem je škola a žiak a títo musia mať posledné slovo pri schválení skutočnej reformy. V rámci slovenčiny pre II. cyklus (žiaci 4. a 5. ročníka!) máte tému „použitie základných stratégií na vylepšenia písaného textu“. Len si pozrite internet a uvidíte, čo zahŕňatúto širokú oblasť. Presahuje to bežné chápanie takého mladého žiaka, ktorý by sa mal zaoberať radšej pravopisom, skloňovaním, tvorením základných komunikátov v bežných situáciách, aby neskôr mohol nadviazať na takéto nadstavbové témy. A tieto „novinky“ sa zavádzajú do stroja, ktorý nefunguje a drží ho pokope niekoľko súčiastok (= zanietených učiteľov, ktorí už strácajú trpezlivosť a motiváciu).

7. Okrem toho, že nevieme, ako budú vyzerať celoslovenské testovania po „reforme“, netušíme ani to, čo sa udeje v obsahu vyučovania stredných škôl. Tie sa z obsahovej reformy vynechali, akoby išlo o úplne iný a nezávislý druh vzdelávania. Aj to považujem za neprofesionálne a neperspektívne. Avšak keď pozerám na túto „reformu“, možno je dobré, že do stredných škôl politici a úradníci nerýpu. Isté je, že žiaci, čo prejdú reformou na ZŠ, prídu na strednú školu so starým systémom. Našťastie, ako som už uviedol, nový ŠVP nie je nejako vysoko inovatívny, teda na „starý“ stredoškolský systém ľaho nadviaže. Ale vážne, aká je to obsahová reforma bez reformy na strednej škole.

8. Na jednej strane sa na školách zakazujú mobily a sociálne siete, no na druhej strane je nový ŠVP v rámci akejsi modernosti prešpikovaný pojmami z oblastí výpočtovej techniky a internetu. Dokonca sa priamo odporúča práca na diskusnom fóre, čo je v protipóle so zákazmi multimédií. V slovenčine máme napr. položku webové stránky. Ale čo s nimi? Vieme, že komunikácia na internete má inú podobu ako spisovná slovenčina. Ako potom máme poňať vyučovanie tejto témy? Všímať si obsah, pravopis, grafiku? Tak či tak, je to vedenie k práci na internete, čo je proti rôznym zákazom, ktoré sú alebo sa plánujú pre tínedžerov práve v období základnej školy. Pripomínam, že mnohé vyspelé školstvá hlásajú návrat ku knihe. My sa k nej vrátime, keď už bude neskoro? Počúvajme aj hlasy z vyspelých krajín a nepreberajme len spôsoby, ktoré sa neosvedčili. A to som zástanca primeraného rozvíjanie informatickej gramotnosti.

9. Mnohí rodičia sa obávajú, kto má v škole prístup k deťom a s akými témami. Rozmohlo sa tu také niečo, že rôzne mimovládky a politicky aktívni ľudia bez pedagogického vzdelania pristupujú k žiakom a prednášajú im témy, s ktorými sa mnohí rodičia i samotní žiaci nemusia stotožniť. Jeden z novinárov dokonca prednáša, ako si hľadal frajerky (!). Spravili sa isté legislatívne opatrenia, že sa žiaci nemusia zúčastniť neželaných podujatí, ak sú mimo ŠVP. No ako vždy v našej legislatíve je toto niečo iba slabá náplasť na oko. Pretože ŠVP je taký všeobecný a podrobný zároveň, že sa doň zmestia všetky kontroverzné témy. Nie je to inak ani v novom ŠVP. Nájdete tam tieto témy: rozmanitosť, sexualita, sebavyjadrenie, rešpekt, sociálna skupina, dezinformácie, sexuálna identita. Takže zásah rodičov nebude prípustný (na druhej strane by som ho ani neabsolutizoval), keďže by sa externí prednášatelia ľahko trafili do tém ŠVP, hoci by hovorili s nimi o sadomasochizme.

V rámci predmetu SJL je zavedený navyše nový pojem manga, čo je japonský výtvarný štýl využívaný v komiksoch, ale aj v animovaných filmoch (asi ho miluje niekto z tvorcov ŠVP). No a jeden z druhov mangy je PORNOGRAFICKÁ manga, kde sa objavujú postavičky podobné tínedžerom (!!!), ktoré predvádzajú tvrdý sex (je to voľne dostupné)… Takže na TO nepotrebujeme ani mimovládku. Bežné vyhľadávanie vás ľahko odkáže na pornografickú verziu na prvý pohľad neškodného (navyše zbytočného) pojmu. Myslím, že aj slovenská animácia má inšpiratívne umelecké výtvory a dejiny. Isté však je, že aktívni politici, zaujatí novinári, politickí spolupracovníci a ľudia bez pedagogického vzdelania nemajú čo prednášať žiakom!

10. Keďže som najmä slovenčinár, v tomto bode spomeniem predovšetkým problémy v našom predmete. Predpokladám však, že podobné výhrady sú aj v iných predmetoch, ktoré však neviem komplexne posúdiť. Iba úplný Herodes mohol dať písanie čiarky v zložených súvetiach do základnej školy. Znamená to návrat zložitej súvetnej syntaxe zo strednej na základnú školu. Je to však učivo veľmi ťažké pre deti, ktoré majú problémy so základným pravopisom. Opäť pripomínam slabších žiakov. Isto, takáto čiarka sa dá odučiť aj bez znalosti súvetnej syntaxe. Ale ako? No MEMOROVANÍIIIIM. ŠVP zo SJL obsahuje množstvo nadbytočných pojmov. Tvorcovia dokumentu si neuvedomili, že didakticko-metodická časť štúdia vysokoškolských pedagogických odborov je na rôznej úrovni, vychádza z rôznych náhľadov katedier na vyučovanie, ba stále sú nedostatky vo vyučovaní didaktiky. Bežný učiteľ, najmä začínajúci, nemusí vedieť uchopiť nadmerné, vysoko teoretické požiadavky ŠVP, môže ich interpretovať po svojom. ŠVP má byť pritom zrozumiteľný nielen pedagógom, ale aj žiakom, študentom, absolventom i rodičom. Aj laická verejnosť má realizovať verejnú kontrolu vyučovania a navyše dobre napísaný ŠVP slúži aj na samoštúdium žiakov.

V ŠVP zo SJL sú pojmy, ktoré sú nejednoznačné (melódia druhov viet podľa komunikačného zámeru – komunikačný zámer sa využíva aj ako pojem pragmatickej lingvistiky, nie iba ako synonymum k modalite), nezrozumiteľné alebo nezaužívané (uplatnenie lexikálnych a slohotvorných vzťahov pri používaní jednotlivých slovných druhov, používanie nadradených a podradených podstatných mien), zúžené na jeden okrajový jav (používanie predponových slovies v dynamickom opise). Treba prehodnotiť, či sú pre žiakov ZŠ potrebné témy ako znaky nárečí, vzťah slovenčiny k iným jazykom, knižné slová, učenie písania krátkych textových správ, silný dôraz na prácu s komiksom, dôraz na atypickú nonsensovú autorskú rozprávku (nonsens je skôr autorský zámer, postup tvorenia, niečo ako humor).

V predloženom ŠVP je často nepresná terminológia – poznávanie informačných žánrov: odborná informácia, webové stránky. Odkedy je odborná informácia a webová stránka žáner? Systém jazyka je v ŠVP síce prítomný, no je predložený ako obsah vyučovania v ohraničenej podobe. Vyberajú sa rôzne jazykové javy bez udania súvislosti so systémom jazyka. Niektoré jazykové javy sa objavujú iba pri niektorých typoch práce s textom, pričom by sa dali aplikovať aj inde. Prečo sa ohraničuje, v akej oblasti textológie máme aplikovať vyučovanie jazyka? Prečo to nezostane na učiteľovi? Nech je práca s textom východiskom i prostriedkom.

V čase, keď žiaci nečítajú, by bolo dobré aspoň kvantitatívne určiť, koľko literárnych, príp. iných diel by mali v rámci vyučovania prečítať. Diktáty (alebo ich môžeme nazvať aj inak) musia byť súčasťou ŠVP. V „reforme“ vypadli, čo je neprípustné v stave zlého pravopisu žiakov. Určenie povinnosti realizovať diktáty zameriava pozornosť pedagógov na vyučovanie pravopisu, zdôrazňuje ho. Zo ŠVP vypadli kontrolné slohové práce, ktoré boli komplexným tvorením textu raz za polrok. Som presvedčený, že by mali byť ponechané, avšak s inou skladbou slohových útvarov. Poskytujú cenné informácie o schopnosti žiakov písať ucelené textové práce.

Záver: Ako som už naznačil, môj príspevok nie je odmietaním zmeny. Sám vyučujem inovatívne, no efektívne klasické prvky uplatňujem taktiež. Ministerstvo odmietanie marketingovo prezentuje ako nevôľu spraviť zmenu v sebe. Nie, tak to nie je! Odmietam však „zmenu“, ktorá začne fungovať od septembra. Poznám jej genézu, poznám jej tvorcov, poznám jej zámery, poznám jej obsah. A súčin týchto znalostí mi hovorí, že sa nebude dať aplikovať alebo sa bude realizovať naoko a ľudia pôjdu po starom. A tieto problémy sa prehĺbia, keď sa dostaneme na II. stupeň. Je však dôležité, aby sa dovtedy zmietla zo stola a úplne zrušila. Lebo zasa budeme roky čakať na to, kým zistíme, že šlo o škodlivú alebo žiadnu zmenu niekoľkých úradníkov neschopných širšieho rozhľadu. Isto, mnohé moje tvrdenia sú hypotézy. Ale možno už nasledujúci školský rok ukáže, čo je to za zlú „reformu“. Zmena v obsahu vzdelávania sa dá vytvoriť pomerne rýchlo, jednoducho, efektívne a rozumne, zapracujúc aj najvážnejšie nedostatky, ktoré som predložil vo svojej analýze. No nemôže to byť v rukách ľudí, čo nemajú bezprostrednú dlhodobú skúsenosť s regionálnym školstvom a vytvárajú byrokratické dokumenty, len aby sa neprišlo o eurofondy. A už vôbec to nemôže byť v rukách ministra, čo nemá pedagogické vzdelanie a školu si pamätá z obdobia svojho detstva. Často sa ma pýtajú, ako by som to spravil ja. Veľmi ľahko, odborne a v súlade s tradíciou vyučovania a názorov pedagógov ZŠ a SŠ. Bližšie to však nechcem rozvíjať, lebo sú to prázdne slová, keďže nie som politik, úradník ani vysokoškolský učiteľ, teda nič sa mi nepodarí presadiť. Som iba pedagóg, ktorý hľadá únik školstva, lebo sa nedokáže stotožniť s koncepciou vyučovania na Slovensku, ktorá nezodpovedá kontextu modernej pedagogiky a vlastností súčasných žiakov. A že sú dnešní žiaci iní, nie je ich chyba, ale dôsledok devastačného vplyvu sveta dospelých na deti. Mobil, Tic-Toc, reality šou predsa nevymysleli deti. Som len učiteľ, ktorého nahnevalo, ako kvalitný a draho dotovaný marketing ministerstva presvedčil médiá a laikov, že ide o revolúciu vo vyučovaní. Nejde! Táto pseudoreforma chce dobehnúť zameškané a neriešené nedostatky vyučovania bez ohľadu na stav školstva. Uplatňujú sa tu zmeny, ktoré vo vyspelých krajinách dávno zlyhali. A tie dobré zmeny sú také komplikované, že v konečnom dôsledku nezmenia nič a nepomôžu ani deťom. A takéto politické deštrukcie sa periodicky opakujú, učitelia mlčia, hoci musia realizovať huncútstva nekompetentných pánov. Je zbytočné to stále rozvíjať a rozčuľovať sa. Okrem toho mnohí učitelia a mnohé školy sú nadšené touto „reformou“, preto sa môj názor nemôže brať ako reprezentatívny. Rád by som videl vyučovanie takýchto nadšencov. Som presvedčený, že budú mať problémy s aplikáciou nového ŠVP, nech sú akokoľvek preškolení. A presne si viam predstaviť vyučovacie hodiny takýchto nadšencov.

„Reforma“ očividne mieri k prispôsobovaniu sa priemernej až nadpriemernej väčšiny žiakov slabšej menšine. Pre zlomok slabších žiakov sa bude spomaľovať celá trieda, ak sa to vôbec bude dať robiť. Avšak nastavenie ŠVP nedokáže reálne pomôcť slabším žiakom (pozri vyššie). Je to nedokonalá aplikácia tej často citovanej inklúzie. Tá však v našich podmienkach s preplnenými deťmi, chýbajúcimi asistentmi, nekonečnými časenkami k psychologicko-pedagogickým odborníkom a nedostatkom kompenzačných didaktických pomôcok nebude fungovať. Navyše niektorí žiaci skrátka potrebujú špecializované školy, aby ich pripravili špecifickými metódami aspoň na štandardné fungovanie v živote. Túto analýzu posielam všade a poteším sa konštruktívnej diskusii a zdieľaniu. Obávam sa však, že viac ako diskusiu vyvolať neviem. Iba pripomínam tým, čo mi vyčítajú, že sa občas politizujem: Bez politiky, žiaľ, nezmeníte v školstve nič! Môžete byť akýmkoľvek uznávaným odborníkom či skúseným pedagógom. Buď sa prispôsobíte, buď budete učiť to, s čím nesúhlasíte, alebo odídete…*

PhDr. Ján Papuga, PhD.