Iveta Radičová – prvá premiérka Slovenskej Republiky

Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD., rod. Karafiátová, sa narodila 7. decembra 1956 v Bratislave do rodiny novinára a zdravotnej laborantky. Je slovenská sociologička, ktorá sa výrazne uplatnila aj v politickej sfére.

Iveta Radičová študovala na Gymnáziu s anglickou špecializáciou na Tomášikovej ulici v Bratislave (dnes Gymnázium Ladislava Novomeského). Počas stredoškolských štúdií bola známa ako výrazná osobnosť a organizátorka triedneho kolektívu, ako o nej prezradili spolužiaci v článku pre Život. Na konci strednej školy nedostala maturitné vysvedčenie, pretože jej trieda odmietla mať socialistické slogany na tablách.

Napriek tomu bola prijatá na univerzitu a tak Radičová pokračovala vo vzdelávaní na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde vyštudovala sociológiu (1975-1979) a získala titul PhDr.

Na univerzite sa zoznámila so Stanom Radičom, známym slovenským komikom a komentátorom,  za ktorého sa krátko po skončení vysokoškolského štúdia v roku 1979 vydala, a o rok neskôr sa im narodila dcéra Eva.

Po získaní titulu začala Radičová vedeckú kariéru v Ústave filozofie a sociológie Slovenskej akadémie vied, kde v roku 1986 obhájila doktorát zo sociológie. Na SAV pracovala na oddelení sociológie rodiny, kde sa venovala metodológii, referuje portál HN.

V tomto období po roku 1989 pracovala v Academii Istropolitana, medzi rokmi 1993 – 1997 bola zástupkyňa riaditeľa.

V roku 1990 absolvovala postdoktorandské štúdium na prestížnej Oxfordskej univerzite.

V roku 1992 založila neziskovú organizáciu S.P.A.C.E. – Centrum pre analýzu sociálnej politiky, v ktorej bola výkonnou riaditeľkou do 1. 8. 2005.

Profesúru v odbore sociológia získala v roku 2005 a stala sa tiež riaditeľkou Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SÚ SAV). Za profesorku sociológie ju vymenoval vtedajší prezident Ivan Gašparovič.

Iveta Radičová sa dlhé roky pohybovala v pedagogickej sfére – v roku 1990 vyučovala sociológiu a politológiu na Katedre sociológie Univerzity Komenského; pôsobila ako hosťujúci profesor na univerzitách v USA, vo Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, Belgicku Českej republike a v Rakúsku.

Je členkou  Oxford Society, New York Academy of Sciences, International Sociological Association (ISA) a Cambridge Union Society. Zároveň aktívne pôsobí ako členka Madrid Club a Council of Global Women Leaders.

Je tiež vlastníčkou ochrannej známky na vedeckú metódu v spoločenských vedách.

Dodajme, že Iveta Radičová má s manželom Stanom Radičom dcéru Evu. Po jeho náhlej smrti (2005) tvorila pár so slovenským paraolympijským športovcom Jánom Riapošom. Od roku 2012 je jej partnerom publicista a moderátor Marián Balász.

 V súčasnosti je dekankou Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy.

Pôsobenie v politike

Na začiatku Nežnej revolúcie v roku 1989 sa Radičová zapojila do hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) a stala sa jeho hovorkyňou, manžel Stano Radič bol poslancom. Vtedy obaja patrili k iniciátorom a signatárom listu slovenských sociológov prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom verejne protestovali proti väzneniu tzv. Bratislavskej päťky. Išlo o neformálne označenie zoskupenia piatich predstaviteľov disentu. Stali sa najznámejšími oponentmi komunistického režimu na Slovensku (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická,Anton Selecký, Vladimír Maňák).

Následne, ako sme spomenuli vyššie, sa roky venovala akademickej činnosti.

Aktívne začala pôsobiť v politike okolo roku 2005. Od októbra 2005 do júla 2006 bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny vo vláde Mikuláša Dzurindu. V roku 2006, po uplynutí funkčného obdobia, sa stala členkou strany SDKÚ-DS, bola tiež zvolená za podpredsedníčku strany pre sociálne veci a zdravotníctvo.

Po parlamentných voľbách v roku 2006, počas prvej vlády Roberta Fica, sa stala poslankyňou národnej rady za SDKÚ-DS. Na kandidátke SDKÚ-DS bola ako nestraníčka, získala najviac preferenčných hlasov spomedzi kandidátov strany. Bola podpredsedníčkou Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie. Poslaneckého mandátu sa vzdala v do roku 2009, keď vyšlo najavo, že neoprávnene hlasovala za poslankyňu SDKÚ-DS Tatianu Rosovú.

V roku 2009 sa Radičová rozhodla kandidovať na post prezidentky SR. Podporu jej vyjadrili strany SDKÚ-DS, SMK, KDH a OKS. V prvom kole volieb konanom 21. marca 2009 získala 38,05% (713 735 hlasov) a skončila na druhom mieste za Ivanom Gašparovičom, ktorý získal 876 061 hlasov (46,7%). Obaja postúpili do druhého kola.

V druhom kole volieb konanom 4. apríla 2009 získala 988 808 hlasov (44,46 %), jej súper Gašparovič 1 234 787 (55,53 %). Tretím prezidentom Slovenska sa tak stal Ivan Gašparovič.

V nasledujúcich parlamentných voľbách kandidovala za stranu SDKÚ-DS. Strana získala hlasov a spoločne so stranami KDH, MOST-HÍD a SaS vytvorila vládnu koalíciu.

Dňa 8. júla 2010 ju prezident Ivan Gašparovič vymenoval za predsedníčku vlády Slovenskej republiky. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa tak Radičová stala historicky prvou ženou na tomto poste.

Po odvolaní ministra Ľubomíra Galka (SaS) a po dohode s prezidentom Gašparovičom stala 28. novembra 2011 dočasnou ministerkou obrany, pričom ministerstvo mala viesť do predčasných volieb v marci 2012.

Počas hlasovania o dôvere 11. októbra 2011 nebola Radičovej vláde vyjadrená dostatočná podpora – len 55 poslancov jej vyjadrilo dôveru, nezískala tak potrebných 76 hlasov. Radičovej vláda stratila dôveru parlamentu a padla. Dodajme, že hlasovanie o dôvere vláde bolo spojené s otázkou prijatia eurovalu.

Radičová sa potom stiahla z politiky a vrátila sa k akademickej činnosti.

Pred prezidentskými voľbami v roku 2014 ju strana SDKÚ-DS navrhla ako najlepšiu kandidátku, to však Radičová odmietla.

V roku 2015 odmietla aj návrh Igora Matoviča, aby sa spolu sním stala líderkou koalície strán OĽaNO-Nova.

Po odchode z politiky sa naplno vrátila k akademickej a vedeckej činnosti, pričom sa venuje najmä sociológii a vplyvu umelej inteligencie na spoločnosť. Okrem toho sa naďalej vyjadruje k verejnému a politickému dianiu ako rešpektovaná sociologička.

Publikácie a ocenenia 

Iveta Radičová je držiteľkou množstva prestížnych ocenení doma aj v zahraničí za svoju činnosť v oblasti sociológie. Spomeňme aspoň niektoré z nich:

Ocenenia:

• Ocenenie Žena roka Slovenskej republiky (2006), Bratislava Leaders Magazine;
• Ocenenie Žena roka (2010), Glamour Magazine, New York, USA;
• Pelikán (2011), ocenenie časopisu Listy, Česká republika;
• Bronzová medaila Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (2011);
• Rytier nadácie Linaje (2012);
• Pamätná medaila Armádnej obrannej služby (marec 2012);
• Pamätná medaila Armádnej spravodajskej služby 3. Stupňa (február 2012);
• The Fund for American Studies – Freedom Award, Washington DC – Praha (2013);
• Cena slobody Antona Srholca (2019).

Medzi jej najznámejšie knižné publikácie patria:

• Krajina hrubých čiar (2013, spoluautorstvo s Ľubou Lesnou) – kniha analyzujúca politický vývoj a stav spoločnosti na Slovensku;
• Byť či nebyť – Európska únia? – publikácia venovaná výzvam, riešeniam krízy a budúcnosti Európskej únie;
• Sociálny systém: Skutočnosť a vízia (2014) – odborná práca zameraná na sociálnu politiku a fungovanie sociálnych systémov;
• Malé dejiny česko-slovenských vzťahov (1995)– historická reflexia spoločného spolužitia.

Radičová je tiež autorkou viac než 160 odborných a popularizačných publikácií so zameraním na sociálnu politiku, občiansku spoločnosť, európsku integráciu a sociálne otázky.

Vybrané publikácie:

• Social costs of economic transformation in Central Europe (1995);
• Krížne cesty sociálneho poznania (1996);
• Sumár rizikových faktorov sociálnej politiky na Slovensku (1996);
• „Die Zukunft der Hochschulen in der Slowakei“ In: Hochschulpolitik in Ostmitteleuropa 1945-1995. ( 1996);
• „Statism, egalitarianism and transition : the case of Slovakia“ In: International review of comparative public policy : social costs of economic transformation in Central Europe ,(1996);
• „Porovnanie vývoja českej a slovenskej sociálnej politiky po roku 1989“ (1998);
• „Atlas rómskych komunít na Slovensku 2004“ (2004);
• „Vývoj riešenia hmotnej núdze medzi rokmi 2004 až 2014“. – 1. vyd. – Bratislava: Ekonomický ústav SAV, 2014.
• „Efekty politiky zamestnanosti a trhu práce v období 2010 – 2015“ ( 2015). .