Homosexualita nie je hriech, je to zranenie vnútri ľudskej osoby. Homosexuálne správanie je hriech, vysvetľuje kňaz Marko Rozkoš

Dnes sa až príliš často používa slovo nenávisť, ak sa v jednej vete spomenie cirkev a homosexualita. Niektorí liberáli dokonca otvorenie hovoria, že cirkev (alebo veriaci) homosexuálov nenávidí. Je to naozaj tak? Kňaz Marko Rozkoš pre Štandard hovorí: „Cirkev je otvorená pre všetkých a je blízka nám všetkým. V cirkvi má svoje miesto každý. A to tak človek svätý ako hriešny. Takisto tam má miesto aj homosexuálne cítiaci človek. Cirkevné učenie však interpretujú ľudia. Nedokonalosť pohľadu na pravidlá a hodnoty cirkvi môže byť skreslená konkrétnym, neadekvátnym vyjadrením cirkevného predstaviteľa. Ale ak máme na mysli cirkev ako základné spoločenstvo, tak je jednoznačne nepravda, ak niekto povie, že niektorá skupina ľudí, napríklad homosexuálne cítiaci ľudia, v nej nemajú svoje miesto.„

V otázke, ako sa pozerať na homosexualitu, ako pozerať na homosexuálov nemajú jasno ani všetci veriaci. „Cirkevné učenie vníma homosexualitu ako zranenie. Toto je kľúčová správa. Homosexualita nie je ani v cirkvi, ani vo vedeckých kruhoch vnímaná ako choroba. Homosexualita sama osebe nie je ani hriechom. Hriechom je konkrétne homosexuálne konanie. Najjednoduchšie vyjadrenie cirkevného učenia je, že homosexualita je hlboké zranenie vnútri ľudskej osoby a týka sa identity osoby,“ vysvetľuje pre Štandard Marko Rozkoš.

„Homosexuálne cítiaci človek je zranený v tom, že mu chýba istota vlastnej identity ako muža alebo ženy. Mužovi chýba identita mužskosti, preto ju hľadá ako vlastnú paradigmu u iného muža. Podobne je to u ženy. Preto homosexualita nie je analógiou vzťahu muž a žena. Homosexuálne cítiaci človek nepotrebuje v prvom rade sex, ale vzťah. Toto zranenie sa prejavuje veľmi citlivou reakciou na vzťah.“

Marko Rozkoš upozorňuje, že nevieme, čo homosexualitu spôsobuje. Vieme len to, že príčina nie je genetická, neexistuje gén, ktorý by bol nositeľom homosexuality u jedinca. Ak homosexualita nie je hriechom, homosexuálne správanie už áno, je to pre človeka kríž. Ako s tým krížom naložiť? „Kríž môžeme objať a niesť z lásky k Bohu, z lásky k druhému, z lásky k sebe samému. A nemusíme sa za to hanbiť, lebo svoj kríž nesieme všetci,“ odpovedá Marko Rozkoš.

Varuje však kresťanov, aby sa sami nesprávali voči homosexuálom hriešne. Čoho by sa teda veriaci voči homosexuálom mal vyvarovať? „V prvom rade by nemal dať nálepku. Kresťan by nemal byť tým, kto vytiahne nálepku, zalepí ju na čelo a povie homosexuál, zle. To je inkvizícia moderného typu. To určite nie. Mali by sme robiť to isté, čo robí otec alebo mama. Veď sme kresťania. Ako môžeme byť kresťanmi, ak človeka hodíme cez palubu? Máme mu pomôcť, hľadať spolu s ním, ponúknuť mu možnosť zdieľať sa. Zdravé kresťanské spoločenstvo prijme takéhoto človeka a snaží sa mu pomôcť. Čo neurobiť? Hlavne nekameňovať falošnou morálkou alebo fatamorgánou liberalizmu.“

A aký je názor Marka Rozkoša na posväcovanie homosexuálnych zväzkov cirkvou? Mala by to robiť? „Prečo by to mala robiť? Komu tým pomôžeme? Nemôžeme zneužiť dobrý nástroj cirkvi na niečo, čo je neadekvátne. Len by sme tým rozmnožili nepravdu a v konečnom dôsledku prispeli k tomu, aby človek prežíval ešte väčší problém. Môžeme požehnať homosexuálne cítiaceho človeka v jeho kríži, ktorý nesie, môžeme mu podať sväté prijímanie, môžeme ho vypočuť, stretnúť sa s ním. To sú nástroje, ktoré môžeme použiť.“