Hedera: Plastické operácie sa robia už trojmesačným dojčatám

Ako dodal, takéto zákroky sa robia vo veku tri až šesť mesiacov, podnebie sa u detí operuje do jedného roka. Niektoré iné rekonštrukčné zákroky u detí je podľa neho možné robiť aj neskôr, napríklad pri niektorých deformitách rúk pri narodení sa podľa neho môže čakať až do dvoch rokov. „Ak sú napríklad zrastené prsty mäkkými štruktúrami, môže sa čakať dlhšie, pretože neblokujú ich rast,“ konštatoval. Iná situácia nastane podľa lekára v prípade, že je prítomný aj kostný zrast. Vtedy jeden prst blokuje rast druhého a treba operovať skôr.

Ďalšou veľkou oblasťou, ktorú plastická chirurgia pokrýva, sú stratové poranenia. „Môžu byť poúrazové a tiež môže ísť o defekty, ktoré vznikli po odstránení nádorov kdekoľvek na povrchu tela,“ vysvetlil Hedera.

Tieto zákroky majú podľa neho vysokú medicínsku relevanciu. „Keď máte odhalené štruktúry zbavené výživy, nervy, chrupky, šľachy a kosti, dochádza k ich vysychaniu a následne odumretiu, preto takéto defekty treba uzavrieť,“ konštatuje plastický chirurg.

V prípade stratových poranení je nutné vykonať jeden alebo viacero rekonštrukčných zákrokov. „Napríklad keď príde človek o oko, treba túto oblasť zrekonštruovať a dosiahnuť taký výsledok, aby bolo možné vložiť očnú protézu a aby bol vzhľad človeka esteticky prijateľný,“ vysvetlil. V prípade úst zase treba dbať podľa odborníka na to, aby bol po rekonštrukcii schopný prehĺtať a prežúvať.

Základnými metódami pri uzáveroch defektov povrchu tela sú kožné transplantáty a laloky miestne alebo vzdialené. Pri vzdialených lalokoch je nutné zabezpečiť výživu zošitím prívodných a odvodných ciev za pomoci mikroskopu.

Pri kožných transplantátoch používajú lekári povrchovú vrstvu kože, ktorá sa zreže len do takej hĺbky, že v priebehu týždňov dôjde k jej regenerácii, teda dorastie. „Zoberieme napríklad tenký plátok kože zo stehna a použijeme ho. Miesto, odkiaľ sme kožu zobrali, treba, samozrejme, ošetrovať, aby sa opäť preepitelizovala,“ vysvetlil.

Ďalšou možnosťou je využitie kožného transplantátu v plnej hrúbke. „Na tele má človek určité plochy, kde sa dá odobrať časť kože tak, aby mu nechýbala, napríklad v oblasti triesla, kde sa dá zobrať relatívne široký kus tkaniva a zošiť tak, že sa rana nerozpadne,“ vysvetlil Hedera.

Na tvári je takáto možnosť podľa lekára za uchom. „Tam sa dá odobrať približne 2,5 krát štyri centimetre s tým, že koža v mieste odberu je dostatočne pohyblivá a defekt po jej odbere sa dá primárne uzavrieť,“ povedal s tým, že pokiaľ sa robí rekonštrukcia na tvári, je to výhodné aj z iného dôvodu.

„Koža na tvári je ružovejšia, preto koža odobratá z blízkej lokality spoza ucha má podobnú štruktúru i farbu a nerobí po zhojení žiadne farebné zmeny,“ konštatoval. Zároveň upozornil, že koža napríklad z brucha má už inú farbu. V súvislosti s týmito operáciami upozornil, že nie je možné, aby bol darcom kože niekto cudzí. „Každá štruktúra má na povrchu antigény – znaky, ktoré náš imunitný systém rozoznáva. Pokiaľ je transplantát cudzí a antigény sa nezhodujú, dochádza k jeho odvrhnutiu,“ vysvetlil plastický chirurg.

Dôležitú úlohu podľa odborníka zohráva plastická chirurgia aj po nádorových rekonštrukciách prsníka alebo pri náprave vrodených vývojových porúch prsníkov. Podiel čisto estetických zákrokov na zväčšenie prsníkov implantátmi má podľa lekára v súčasnosti celosvetovo postupne klesajúcu tendenciu.