Vo svojej najnovšej knihe upozorňujete na skutočnosť, že hoci formálne pokračuje ekonomický rast, životná úroveň obyvateľov v západných krajinách má tendenciu skôr klesať. Čo môže takýto pokračujúci trend spôsobiť?

Jedná sa o úplne zásadnú skutočnosť, ktorá je podceňovaná. Od priemyselnej revolúcie je tomu tak, že životná úroveň každej generácie je o niečo vyššia ako životná úroveň jej rodičov. Bolo to dané prevažne technologickým pokrokom a platilo to ako v kapitalistických krajinách, ako aj v rámci centrálne plánovaných socialistických ekonomík. Životná úroveň neustále rástla.

Vo väčšine západných krajín sa trend otočil pred viac ako 20 rokmi. Životná úroveň sa zvyšuje len úzkej vrstve najbohatších, reálny príjem väčšiny obyvateľov stagnuje alebo klesá. Spočiatku to vyzeralo ako náhodný krátkodobý výkyv, ale teraz už je jasné, že západné ekonomiky začali fungovať iným spôsobom – nevedú k postupnému bohatnutiu, ale k postupnému zbedačovanie. Ten trend je už vidieť aj v Českej republike a na Slovensku – dnešní tridsiatnici nemôžu počítať s porovnateľnou životnou úrovňou ako ich rodičia.

Ohľadom detailných príčin doteraz vedú ekonómovia spory, avšak to základné je jasné. Úzka vládnuca vrstva (označované niekedy ako tzv. elity) ukladá nižším triedam nové povinnosti a odsáva im stále viac zdrojov tak rýchlo, že to ani technologický pokrok nedokáže kompenzovať.

Je životná úroveň obyvateľov dôvodom straty dôvery voči politickým elitám a politickému systému?

Je jedným z dôvodov. Vedľa imigrácie, bezpečnosti, obmedzovania občianskych slobôd, zhoršujúceho sa stavu školstva a ďalších oblastí. V podstate došlo k tomu, že elity vypovedali nepísanú zmluvu s nižšími sociálnymi vrstvami.

Tradične tomu bolo tak, že ľudia z nižších tried sa celkom ochotne podriaďovali vládnucej vrstve, pretože vládnuci vrstva na oplátku zaisťovala prosperitu, bezpečnosť, stabilitu a starostlivosť o tradičné hodnoty. Občas sa viedol spor o to, aké má byť rozdelenie národného bohatstva medzi tých hore a normálne pracujúcich. Ale väčšine ľudí ten stav pripadal celkom znesiteľný.

Lenže to sa zmenilo. Elity si naďalej prisvojujú moc a bohatstvo, ale nedávajú nič na oplátku. Naopak, pozývajú agresívne imigrantov, snažia sa nahradiť pôvodných obyvateľov európskych krajín, presadzujú ekonomické zmeny vedúce ku zbedačovaniu atď. Logickým dôsledkom je strata dôvery. Ľudia už neveria médiám, elitám ani politickému systému.

Akú úlohu dnes zohrávajú v spoločnosti mimovládne organizácie?

Mimovládne (neziskové) organizácie robia za elity špinavú prácu. Povzbudzujú Rómov, aby nepracovali a sťažovali sa na diskrimináciu. Presadzujú nezmyselné regulácie, ktoré sťažujú drobné podnikanie. Pozývajú islamských imigrantov. Vyhrážajú občanom, ktorí sa odvážia kritizovať vládu. A mohlo by byť horšie. Trebárs v Nemecku neziskovky presne kopírujú staré metódy oddielov S.A., vrátane zastrašovania a fyzických útokov na odporcu vlády.

To spojenie je logické. Aktivisti neziskoviek často pochádzajú z bohatých rodín a pôsobenie v neziskovkách je často prípravou na pozície v korporátnych manažmentoch, veľkých médiách alebo na ministerstvách.

Ako sociológ tiež upozorňujete na vytváranie dvoch sociálnych tried obyvateľov, ktoré sa odlišujú nielen ekonomicky, ale aj hodnotami či postojmi k tomu, čo je dobré a čo zlé. Čo je podľa vás dôvodom týchto rozdielov medzi tzv. kaviarňou a „bežnými ľuďmi“? Môžeme v krajinách V4 v budúcnosti čakať ešte väčšie prehĺbenie rozdielov názorov?

V Českej republike je to celkom iste tak, že vzniká rovnaké rozdelenie spoločnosti, aké vidíme v západných krajinách. Vzniká s určitým oneskorením, ale o to rýchlejšie. Situáciu na Slovensku poznám len obmedzene, avšak zdá sa, že aj tú je rovnaký trend.

V Maďarsku sa darí udržať jednotnú spoločnosť. To znamená, že sa ľudia líšia svojím bohatstvom a mocou, ale spája ich vzťah k národu, rodinné hodnoty, pohľad na kresťanstvo, islamskú imigráciu a v poslednej dobe i odpor voči EÚ. A situácia v Poľsku je veľmi dynamická, v túto chvíľu nedokážem povedať, aký bude ďalší vývoj.

Značne rozdielne názory prevládajú aj pri probléme migračnej vlny a migračnej politiky. Do Európy prichádzajú aj ľudia, ktorí sú bezpečnostným rizikom a tiež tí, ktorí odmietajú dodržiavať zákony EÚ.  Čo podľa vás ako sociológa spôsobilo, že štátnici dopustili porušiť jeden zo základných atribútov štátu – a to možnosť kontrolovať vlastné hranice?

Nejde len o niekoľko štátnikov, ale o celú vládnucu vrstvu -významných novinárov a intelektuálov, lídrov nadnárodných korporácií, univerzitných učiteľov, predstaviteľa cirkví a pod. Tí všetci podporujú politiku, ktorá znamená nielen zníženie bezpečnosti, ale ktorá priamo smeruje k výmene obyvateľstva. Trebárs vo Švédsku budú už v budúcej generácii Švédi v menšine a ďalšie západoeurópske štáty ho budú rýchlo nasledovať, a to aj v prípade úplného zastavenia imigrácie. Pôrodnosť migrantov je taká, že im umožní rýchlo získať väčšinu.

Ide o kombináciu nenávisti voči ľuďom z pracujúcich tried a neuveriteľnej zbabelosti. Najskôr podporovali imigrácii, pretože chceli „rozriediť“ pôvodné obyvateľstvo a chceli zničiť kultúru, životný štýl a hodnoty nižších tried. Dúfali ale, že príde len toľko migrantov, aby ich samotných to neohrozilo. Lenže potom sa im to vymklo z rúk a nikto z nich nemá dosť odvahy, aby aj napríklad len priznal problém, nieto niečo urobil pre jeho riešenie.

V knihe Prolomení hradeb, ktorú ste už spomenuli, ukazujem, že príčinou je zloženie vládnucej vrstvy. Boli doby, kedy vládnuca vrstva pozostávala predovšetkým z bojovníkov. V iných časoch zase z podnikateľov. Dnes pozostáva predovšetkým zo zbabelých úradníkov bez osobnosti plne sústredených na mocenské intrigy. Takí ľudia dnes vedú Európsku úniu, väčšinu politických strán v členských štátoch, sedí v manažmente korporácií, redakcií, na univerzitách.

S obranou hraníc súvisí aj schopná armáda. V Európe sa začínajú ozývať hlasy volajúce po obnovení povinnej vojenskej služby. Je to podľa vás potrebné? Bolo by to pre dnešnú generáciu mladých mužov prospešné?

V Európe sú dnes prítomné milióny mladých moslimov, ktorí majú vojenský výcvik, sú odhodlaní bojovať proti neveriacim a dokážu si veľmi ľahko obstarať zbrane. Mnohí z nich majú aj skúsenosť so zabíjaním ľudí. Až usúdia, že nadišiel čas a až udrie, kto z dnešných mladých Európanov by sa im mohol postaviť na odpor? Keby sa bojovalo klikaním myšou či pojedaním chipsov, potom dobre, ale v naozajstnom boji?

Aby bol čo najskôr zavedený vojenský výcvik, to je záležitosť prežitia. Akú má mať podobu, o tom je možné diskutovať. Ale mal by sa týkať aj žien. Trebárs znásilňovanie európskych žien by nebolo pre migrantov tak jednoduché a tak lákavé, keby mala väčšina dievčat základný výcvik sebaobrany a keby každá žena bola vybavená paralytickým sprejom.

Ďalším dôležitým problémom je, že v spoločnosti stúpa počet ľudí s psychickými ťažkosťami. Ťažkosťami trpia aj mladí ľudia či malí školáci. Kde podľa vás tkvie príčina?

Určitá časť nárastu môže byť spôsobená zmenami vo výchove a v životnom štýle, ale hlavným faktorom sú stovky nových psychológov, ktorí potrebujú prácu, vymýšľajú stále nové diagnózy a vytvárajú atmosféru, kedy aj bežná psychická nepohoda je označovaná za poruchu vyžadujúcu liečenie. Spravidla za štátne peniaze.

Je to veľký problém nielen z hľadiska náporu na štátnu pokladnicu, ale predovšetkým preto, že v takomto prostredí vyrastajú ľudia, ktorí trpia tzv. „naučenou bezmocnosťou“. Namiiesto, aby bežne prekonávali prekážky, sú naučení na všetko sa sťažovať, neustále požadovať úľavy, špeciálne terapie atď. Nie náhodou sú v angličtine označovaní ako „snow flakes“, teda snehové vločky – vyjadruje to, že pri akomkoľvek drobnom nepohodlie alebo zlom pocite sa psychika takých ľudí roztopí ako snehová vločka na našej ruke.

Peter Hampl je známy český sociológ. Nedávno mu vyšla jeho najnovšia kniha Prolomení hradeb, ktorú po kritike slniečkárov s nálepkami fašizmu a xenofóbie, stiahla Karlova univerzita v Prahe z predaja vo svojom kníhkupectve. Kniha je už však opäť v predaji (viac v článku).