Môj profil 
Predplatné
Patríte medzi známych českých sociológov. Na svojom webe uvádzate: „pokiaľ hľadáte ten typ konformného intelektuála, akého nájdete napríklad na fakulte humanitných štúdií v centrách gender studies alebo redakcii Respektu, odporúčam sa obrátiť sa inam“. V čom sa odlišujete od typu intelektuálov, ktorých uvádzate?
Obávam sa, že profesia intelektuála spočíva v súčasnosti predovšetkým v tom, že človek dokáže rýchlo pochopiť, aké názory sa od neho očakávajú a presne tie názory si dokáže rýchlo osvojiť. Takí ľudia sú pozývaní do televíznych a rozhlasových debát, dostávajú ceny, sú im prideľované dotácie a môžu sa stať napríklad redaktorom Respektu, Aktuálne alebo komentátormi Českej televízie. To má pochopiteľne dôsledky pre analytické schopnosti tých ľudí. Je to až desivé, ale väčšina skladníkov dnes dokáže lepšie rozumieť zložitým spoločenským javom ako napríklad politológovia, ktorých vidíme na televíznej obrazovke.
Ja sa snažím, aby sociológia robila tú prácu, ktorú robiť má a kvôli ktorej na ňu daňoví poplatníci dávajú peniaze. To si vyžaduje vychádzať z otázok, ktoré si ľudia naozaj kladú. Nájsť uspokojivú odpoveď, porovnať ju s dostupnými faktami, a zverejniť výsledok. Pokiaľ možno tak, aby to bolo dobre zrozumiteľné. Neobzerať sa na to, či sa odpoveď niekomu páči alebo nie. Neriešim ani, či je v zhode s politickou korektnosťou.
Od intelektuálneho mainstreamu sa líšim aj tým, že nezdieľam ten pocit nadradenosti, ktorý je pre väčšinu dnešných intelektuálov tak typický. Úplne súhlasím so starou múdrosťou Edmunda Burka, že predsudky ľudu sú spoľahlivejším vodidlom než konštrukcie intelektuálov. Keď sa pozrieme do dejín 20. storočia, vidíme, že sa znova a znova opakuje rovnaký vzorec. Vzdelanci hovorili niečo opačné než bežní ľudia, posmievali sa bežným ľuďom, že sú zaostalí a hlúpi a nakoniec sa ukázalo, že tí bežní ľudia mali pravdu. Toto sa opakuje znova a znova. A ja som ochotný si to priznať.
Vo svojej praxi sa zaoberáte civilizačnými okruhmi primárne na základe paradigmy Huntintonovho stretu civilizácií. Čo to v praxi znamená? Aký dopad má výskum na život občanov určitej krajiny?
Správanie zvierat je určované prevažne inštinktmi. U ľudí biologické danosti nefungujú tak priamo. Naše inštinkty sú slabé, ale to nám vynahrádzajú nástroje spoločenského života – inštitúcie, tradícia, vzorce správania a samozrejme jazyk. Väčšinu z toho dostávame v ranom detstve a vnímame ako úplne prirodzené. Tak prirodzené, že to často my sami pokladáme za vrodené. Hrá to v našich životoch minimálne rovnakú úlohu ako biológia.
Lenže zatiaľ čo biologicky sú si ľudia na celom svete veľmi podobní (až na také relatívne detaily ako temperament alebo výkonnosť mozgu), je obrovský rozdiel v tom, aké kultúrne vzorce vytvárali štruktúru ich osobnosti, ich vnímanie a myslenie. Ten rozdiel je tak významný, že by sme mohli skoro hovoriť o rôznych živočíšnych druhoch.
Ľudia mimo Európy tomu vždy rozumeli. Vždy chápali, že belosi sú iní, čím nebola myslená farba kože, ale typ osobnosti vytváraný európskou kultúrou. Naopak, v Európe postupne prevládla neuveriteľne naivná predstava, že európske myslenie a vnímanie je vlastná všetkým ľuďom. A ak sa od nás príslušníci nejaké inej civilizácie líšia, potom je to vraj len preto, že sú ešte maloletí. Keď počkáme pár sto rokov, budú mať tiež svoju renesanciu, reformáciu, svoju modernitu apod. Samozrejme, je to kolosálny nezmysel. Tí ľudia majú úplne iný hodnotový systém a úplne iné vnímanie. Na to narážame, keď sa im ľudia Západu snažia vnútiť vlastné poňatie občianskych práv alebo keď ich dovezú do Európy a dúfajú, že s nimi bude možné nájsť spoločnú reč. Nefunguje to a nikdy fungovať nebude.
Samuel Huntington si všimol, že mimoeurópske civilizácie sa odmietajú prispôsobovať a vracajú sa k vlastným hodnotám. Definoval osem základných civilizačných okruhov a predpovedal, že v budúcnosti bude väčšina konfliktov prebiehať na hraniciach týchto civilizačných okruhov. To sa tiež deje – nielen vo vzťahu k islamu, ale vidíme aj krvavé konflikty na hraniciach západnej a pravoslávnej civilizácie.
K tomu nie je potrebné vykonávať nejaké špeciálne výskumy. Stačí, keď pripustíme rozdielnosti a vzdáme sa snahy vnútiť iným civilizáciám náš pohľad.
V roku 2010 ste prišli s myšlienkou konfliktu medzi úzkou skupinou globalistickej multikultúrnej elity a normálnymi pracujúcimi ľuďmi. Čo vás priviedlo k tejto myšlienke? V čom vidíte najväčší konflikt? Je podľa vás možné tento konflikt riešiť?
Ak chcete riešiť konflikt, je potrebné najskôr otvorene priznať, že existujú rozdielne záujmy a že treba hľadať kompromis. Čím viac tento krok odkladáte a čím viac sa snažíte konflikt zakrývať, tým vyššie je riziko, že nakoniec dôjde na násilné riešenie.
To sa týka aj nového triedneho konfliktu. Obávam sa ale, že nová vyššia trieda, ktorú v knihe nazývam “novou aristokraciou” nie je schopná priznať existenciu konfliktu a teda že bude musieť dôjsť na revolúciu. Dúfajme len, že to bude revolúcia podobne nenásilná ako Zamatová revolúcia v roku 1989.
To nové triedne rozdelenie opísalo predo mnou veľa autorov. Pre mňa je najviac inšpirujúca kniha Charlesa Murrayho Coming Apart. Zdá sa mi analyticky najcennejšia, najmä v tom, že dáva triednu štruktúru do súvislosti so životným štýlom a fungovaním mozgu.
Môj príspevok je snáď cenný v tom, že som upozornil, že česká spoločnosť a ďalšie spoločnosti v strednej Európe kopírujú rovnaký vývoj ako pred nami Západ. S oneskorením, ale oveľa rýchlejšie. Vrátane toho, že sa formuje rovnaké triedne rozdelenie a rovnaký triedny konflikt. Keď pochopíme jeho dynamiku, môžeme predvídať ďalší vývoj spoločnosti a môžeme lepšie pochopiť aj tak zdanlivo odťažité záležitosti ako erózie občianskych slobôd alebo ubúdanie maskulinity.
Prejdime k Vašej novej knihe „Prolomení hradeb“. Predstavte ju našim čitateľom. Čo bolo dôvodom, že sa ju rozhodli napísať?
Je to vlastne dodatok k desiatkam kníh, ktoré opisujú, ako sa Západ podrobuje islamu. Väčšina tých kníh končí konštatovaním, že “Západ stratil vieru vo svojej hodnoty” alebo že “západná spoločnosť je vyčerpaná.” Takéto odpovede sú podľa môjho súdu pravdivé, ale nedostatočné. Aký mechanizmus vedie k tomu, že spoločnosť stráca dôveru vo vlastné hodnoty? Akú úlohu v tom zohrávajú sociálne konflikty? Prečo si určitá skupina vyberie určitú ideológiu, aj keď je tá ideológia zjavne v rozpore s faktami? To sú otázky, ktoré som si kládol a snáď som na ne i našiel odpovede.
Vyšiel som z rôznych čiastkových štúdií a z postrehov iných sociológov, v niečom doplnil a vytvoril z toho ucelený obraz, ktorý ukazuje mechanizmus spoločenských zmien a ktorý tiež ukazuje, akým spôsobom prebieha zmršťovanie Západu. Na základe som tiež formuloval prognózu, ako bude vývoj Západu pokračovať.
Podľa našich informácií sa kniha pôvodne predávala aj v univerzitnom kníhkupectve Karlovej univerzity v Prahe. Po kritike slniečkárov s nálepkami fašizmu a xenofóbie, univerzita knihu stiahla. Čo si myslite rozhodnutí univerzity? Zdôvodnili vám kompetentní univerzity svoje stanovisko?
Potom, čo kniha bola stiahnutá z pultov univerzitného kníhkupectva, som napísal otvorený list rektorovi. Pripomenul som mu, že kniha spĺňa všetky objektívne kritériá, aby mala právo byť braná vážne aj na univerzitnej pôde. Potom mi rektor odpovedal, že celá záležitosť bola vlastne len omyl. A kniha je naozaj späť na regáli. Pokladám to za uspokojivý výsledok.
Nie je to jediný cenzúrny zásah. V Liberci zrušili prenájom na základe toho, že názory v knihe nie sú v súlade s “názormi knižnice.” Bolo to priamo na podnet predsedu libereckého kraja pána Půtu. Budem sa tomu ešte venovať a dúfam, že dosiahnem u pána predsedu, aby sa aspoň ospravedlnil.
Ako nazeráte na dnešné prostredie univerzít? Možno ešte hovoriť o neutrálnej pôde na diskusiu?
Absolútne nie. Na dnešných humanitných fakultách vládne atmosféra veľmi podobná 50.-tym rokom. Ideologická cenzúra, kádrovanie, strach, vedecké kritériá odsunuté stranou. Starší profesori sa snažia tomuto trendu čeliť, avšak postupne odchádzajú do dôchodku a na ich miesta nastupujú tridsiatnici so stalinskou mentalitou. A čo horšie, táto boľševická mentalita sa postupne prelieva aj na prírodovedné a technické fakulty. Ak by mal vývoj týmto smerom pokračovať, stanú sa z univerzít úplne zbytočné inštitúcie.
Podľa toho, čo viem z počutia, je situácia na Slovensku o niečo málo lepšia Ale netrúfam si hodnotiť.
.JPG)
.jpg)
