Porazila tak Grigola Vašadzeho, nominanta opozičnej strany Zjednotené národné hnutie. Exprezident Michail Saakašvili vyhlásil, že tieto voľby boli neregulárne a neuznáva ich výsledky.

Gruzínske médiá víťazstvo Salome Zurabišviliovej vysvetľujú hlavne dvoma faktormi. Aj keď obe najväčšie politické sily v Gruzínsku – Gruzínsky sen a Zjednotené národné hnutie tvrdo presadzujú integráciu s Európskou úniou a NATO, rozvoj vzťahov predovšetkým s USA a zachovávajú nepriateľský postoj voči Rusku, predsa predstavitelia Gruzínskeho sna nemej otvorene prezentujú svoju protiruskú pozíciu.

Vzhľadom na to, že veľká časť obyvateľov Gruzínska by chcela obnoviť dobré vzťahy s Ruskom, väčšina volila kandidátku, ktorú podporil „jemnejší voči Rusku“ Gruzínsky sen.

Za druhú príčinu porážky Grigola Vašadzeho analytici a médiá považujú fakt, že sa zaviazal omilostiť bývalého prezidenta Michaila Saakašviliho, ktorého mnohí Gruzínci považujú za zodpovedného za vojenský konflikt s Ruskom v r. 2008.

Analytici, médiá a ľudia na sociálnych sieťach komentujú víťazstvo Salome Zurabišviliovej. Niektorí komentátori prízvukujú, že sa gruzínskou prezidentkou stane… francúzska dôchodkyňa. Dôchodkyňa? Nuž, Salome Zurabišviliová má 66 rokov a za iných okolností, keby robila iné povolanie, určite by si už užívala dôchodok. Ale prečo francúzska? Veď jej rodičia a starí rodičia sú čistokrvní Gruzínci. Prečo ju teda niektorí označujú za „legionárku“? Odpoveď na túto otázku nájdeme v jej životnej púti:

Salome Zurabišviliová sa narodila v Paríži v r. 1952. Bola dcérou Levana Zurabišviliho a  Zeinab Kediaovej, ktorí spolu so svojimi rodičmi /teda starými rodičmi Salome Zurabišviliovej/, politickými emigrantmi, ešte v r. 1921 utiekli z Gruzínska. V r. 1972 Salome dokončila štúdium v Parížskom inštitúte politických vied a o rok – na Kolumbijskej univerzite v USA. Jej pracovná kariéra vo francúzskych diplomatických službách sa začala veľmi sľubne: už ako 22-ročná sa stala zamestnankyňou ministerstva zahraničia Francúzska.

V r. 1974 – 1977 pracovala na francúzskej ambasáde v Taliansku, v r. 1977 – 1980 – v stálej misii Francúzska v OSN. Potom štyri roky bola zamestnankyňou Centra analýzy a prognóz ministerstva zahraničia Francúzska. V r. 1984 – 1988 pôsobila vo funkcii prvej tajomníčky francúzskej ambasády v USA, ďalšie štyri roky pracovala ako druhá tajomníčka francúzskej ambasády v Čade. V r. 1992 ju vymenovali za prvú tajomníčku stálej misii Francúzska v NATO a o rok sa stala zástupkyňou stáleho predstaviteľa Francúzska v Európskej únii.

Od r. 1996 pôsobila vo funkcii technického radcu na ministerstve zahraničia a od r. 1997 bola inšpektorkou ministerstva zahraničia Francúzska. V r. 1998 – 2001 pracovala v riaditeľstve pre otázky stratégie, bezpečnosti a odzbrojenia ministerstva zahraničia Francúzska. V r. 2001 ju vymenovali za riaditeľku Generálneho sekretariátu národnej obrany Francúzska pre medzinárodné otázky a stratégiu.

V r. 2003 ju vymenovali za veľvyslankyňu Francúzska v Gruzínsku a tak, ako 51-ročná, konečne prišla do krajiny svojich predkov – zatiaľ však, ako veľvyslankyňa cudzieho štátu… Už o rok jej čerstvo zvolený gruzínsky prezident Michail Saakašvili ponúkol funkciu ministerky zahraničia Gruzínska, ktorú tá hneď prijala. Ako v súčasnosti na Ukrajine, tak vtedy v Gruzínsku „šéfovi“ nevadilo, že ministerka zahraničia má cudzie štátne občianstvo…

Iba o rok ju však odvolali z funkcie a bývalá francúzska diplomatka sa dala na politiku. V r. 2005 vytvorila opozičnú stranu „Spoločenské hnutie Salome Zurabišviliovej“ /ako vidíme, skromnosť tejto političke zjavne nechýbala…/. Vyhlásila, že hlavným zahraničnopolitickým partnerom pre Gruzínsko majú byť USA. Spolu s ďalšími 9 politickými stranami vytvorila opozičný blok, ktorý bojoval o to, aby Michail Saakašvili bol zbavený právomocí. Gruzínske médiá aj teraz pripomínajú, že vtedy všetky svoje kroky konzultovala a často sa stretávala s vedením americkej ambasády v Gruzínsku.

Francúzsko-gruzínskej političke sa príliš nedarilo a v novembri 2010 oznámila, že odchádza z gruzínskej politiky. Pracovala v rôznych medzinárodných organizáciách, ale, ako prízvukujú niektorí gruzínski komentátori, „už v dôchodkovom veku“ znova sa vrátila do gruzínskej politiky a rozhodla sa zúčastniť na prezidentských voľbách, ktoré pred pár dňami vyhrala.

Do volieb síce išla, ako „nezávislá“ kandidátka, ale s podporou vládnucej strany Gruzínsky sen a hlavne s finančnou podporou predstaviteľa tejto strany, miliardára Bidzinu Ivanišviliho. V súčasnosti Salome Zurabišviliová má dvojité občianstvo – francúzske a gruzínske. Je manželkou bývalého sovietskeho disidenta Janri Kashiu, novinára, ktorý získal azyl vo Francúzsku. Majú dve deti – dcéru Ketevani a syna Teimuraza.

Väčšina gruzínskeho obyvateľstva volila bývalú francúzsku diplomatku. Teda Salome Zurabišviliová úplne legitímne sa postaví na čelo gruzínskeho štátu. Oponenti novej prezidentky však poukazujú na jej pôvod a pracovnú kariéru, domnievajú sa, že veľa pre svoju „novú“ vlasť táto „francúzska dôchodkyňa“ neurobí.

Niektorí patriotickejšie naladení komentátori tvrdia, že mať prezidentku, ktorá má cudzie štátne občianstvo, je to príliš silná káva. Prízvukujú, že Gruzínci si asi berú príklad zo „súperdemokratickej“ Ukrajiny, kde sú mnohí ministri a vysokí štátni úradníci príslušníkmi cudzích štátov, a samotný prezident Petro Porošenko, okrem ukrajinského, má ešte aj švajčiarske a izraelské občianstvo, pričom niektorí experti tvrdia, že má navyše aj španielske občianstvo… Ten však je o 13 rokov mladší od „francúzskej dôchodkyne“…

Eugen Rusnák