Exercície pápeža s kúriou (3/4): Božia pomoc/ Stávať sa slobodnými

Mary Wardová, veľká kresťanská pedagogička 17. storočia, zvykla svojim sestrám hovoriť: „Robte, čo je vo vašich silách, a Boh vám pomôže“.

Predstava, že Boh nám môže a bude pomáhať v našich ťažkostiach, je pre biblickú vieru axiomatická. Odlišuje Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, Boha, ktorý sa v Ježišovi Kristovi stal súcitným telom, od nehybného hýbateľa filozofie.

Žalm 91 začína veršom: „Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva“. Božia pomoc, hovorí Bernard, sa skutočne dá nazvať habitatom, nakoľko tvorí udržateľnú realitu, v ktorej môžeme žiť, pohybovať sa a existovať. Božia pomoc nie je pre nás príležitostná; nie je to pohotovostná služba, ktorú voláme sem-tam, keď horí dom alebo niekoho zrazí auto, tak ako voláme číslo 112.

Ale čo v prípade, keď bohabojní ľudia padnú a zdá sa, že sú opustení? Čo v prípadoch, keď volajú k nebu, no nedostávajú žiadnu zreteľnú odpoveď a počujú len pustú ozvenu svojho vlastného hlasu?

Biblickým príkladom takejto situácie je Jób, ktorého majestátna kniha sa dá vnímať ako symfónia v troch častiach, prechádzajúca od hlbokého náreku cez expozíciu hrozby až po úplne prekvapujúci zážitok Milosti.

Jób odmieta akceptovať racionalizácie svojich priateľov. Odmieta predpokladať, že Boh v jeho živote robí len súčty, ako keby to bola súvaha. Bez pomoci je odhodlaný nájsť Boha prítomného vo svojom utrpení a hrdinsky volá: „Ak on to nie je, kto by to bol teda?“

Ako veriaci môžeme na určitej úrovni považovať naše náboženstvo za poistnú zmluvu. Istí si Božou pomocou, môžeme si myslieť, že sme mimo nebezpečenstva. Môže sa nám zdať, že svet sa rúca, ak – keď – príde nešťastie. Ako čelím skúškam, ktoré spôsobujú, že moje starostlivo zostavené, prispôsobené ochranné múry padajú? Je môj vzťah s Bohom výmenným obchodom, ktorý ma vedie k tomu, aby som v ťažkých chvíľach nasledoval radu Jóbovej tvrdohlavej ženy, aby som „prekľal Pána a zhynul“? Alebo žijem vo väčšej hĺbke?

Boh môže dať vznik novému svetu po tom, čo zbúral múry, ktoré sme považovali za svet, múry, v ktorých sme sa v skutočnosti dusili.

Žiť s Božou pomocou, ako by to chcel svätý Bernard, neznamená obchodovať s istotami. Znamená to prejsť nárekom a hrozbou, aby sme sa naučili žiť s Milosťou na hlbšej úrovni.

Mons. Erik Varden
Preklad: Zuzana Klimanová

–

Prinášame súhrn štvrtej meditácie Mons. Erika Vardena, nórskeho biskupa a trapistu, ktorú predniesol v utorok 24. februára dopoludnia v Pavlínskej kaplnke Apoštolského paláca počas duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu. Symbolom slobody zostáva Boží Syn, ktorý sa „zriekol seba samého“, píše kazateľ duchovných cvičení, ktoré prebiehajú od 22. do 27. februára.

Pojem „sloboda“ sa stal sporným vo verejnej diskusii. Sloboda je dobrom, po ktorom všetci túžime; búrime sa proti všetkému, čo ju ohrozuje alebo obmedzuje. V dôsledku toho je slovník slobody veľmi účinným rétorickým nástrojom.

Akýkoľvek náznak, že sloboda konkrétnej skupiny je ohrozená, okamžite vyvoláva pobúrené reakcie na internete. Môže dokonca zmobilizovať ľudí, aby vyšli na námestia.

Je pozoruhodné, ako dnes v Európe rôzne politické hnutia využívajú žargón slobody, vyvolávajúc napätie. To, čo jedna časť spoločnosti vníma ako „oslobodzujúce“, považuje iná časť za utláčajúce. Vytvárajú sa protichodné tábory, ktoré všetky zdvíhajú vlajku „slobody“. Z nekompatibilných programov údajného oslobodenia vznikajú ostré konflikty.

Boh nie je pohotovostná služba, ktorú môžeme zavolať ako číslo 112. Zakladať svoj život na prebývaní v Ňom znamená prejsť „nárekom“ a „hrozbou“, aby sme sa naučili žiť s milosťou …

Tento stav vecí predstavuje pre kresťanov výzvu.

Je dôležité dobre objasniť, čo máme na mysli, keď v kontexte viery hovoríme o stávaní sa slobodnými. To robí svätý Bernard, keď komentuje verš: „on sám ťa vyslobodí z osídel lovcov a od záhuby, ktorú ti pripravili“.

Pre Bernarda je jasné, že skutočná sloboda nie je pre padlého človeka prirodzená. To, čo sa nám zdá prirodzené, je robiť si, čo chceme, uspokojovať svoje túžby a realizovať svoje plány bez toho, aby do nich bolo zasahované, chváliť sa a vyťahovať sa svojimi nápadmi. Bernard, keď sa obracia na človeka v tomto stave ilúzie, je mimoriadne sarkastický. Pýta sa:

„Vševedko, kto si myslíš, že si?! Uvedom si, že si sa stal zvieraťom, na ktoré lovci nastražili pasce.“

Skutočnosť, že sme tak ľahko oklamateľní a znovu padáme do tých istých starých pascí, hoci by sme ich už mali dobre poznať, je pre neho dostatočným dôkazom, že nie sme slobodní, čiže že nie sme schopní neustále napredovať k skutočnému cieľu nášho života. Naďalej podliehame všetkým druhom prekážok a rozptýlení.

Bernard zakladá svoje vysvetlenie slobody na bezpodmienečnom „Áno!“ Syna voči vôli Otca a tým revolučným spôsobom mení naše chápanie toho, čo znamená byť slobodný. Kresťanská sloboda nespočíva v tom, že si podmaníme svet silou, ale v tom, že ho milujeme ukrižovanou láskou, ktorá je tak veľkorysá, že nás vedie k túžbe darovať pre ňu svoj život, aby bol v Kristovi oslobodený.

Je potrebné byť pozorní, keď je sloboda, rukojemníčka sily, manipulovaná ako prostriedok na legitimizáciu činov neosobných subjektov, ako sú „strana“, „ekonomika“ alebo dokonca „história“. Z kresťanského hľadiska žiadna utláčateľská politika nemôže byť ospravedlnená odvolávaním sa na ideologickú „slobodu“. Jediná významná sloboda je osobná sloboda a sloboda jednej osoby nemôže zrušiť slobodu inej osoby.

Prijať kresťanskú predstavu slobody v sebe zahŕňa utrpenie. Keď nám Kristus hovorí, aby sme neodporovali zlu, nežiada od nás, aby sme tolerovali nespravodlivosť, ale dáva nám pochopiť, že niekedy sa spravodlivosti slúži lepšie utrpením, keď odmietame odpovedať na silu silou.

Symbolom slobody zostáva Boží Syn, ktorý sa „zriekol seba samého“.

Mons. Erik Varden

Preklad: Zuzana Klimanová

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.