Začnime tým, ako kolegovia z Denníka N neudržali žlč a píšu: „Zrada, zrada, zrada.“ Istý Andrej Bán vo svojom článku takto odkazuje na Mníchov 1938, kedy západné mocnosti podpísali Dohodu, ktorou prepustili časti niekdajšieho Československa nacistickému Nemecku (podrobnejšie si o tom môžete prečítať na stránkach Ústavu pamäti národa) Autor sa však veľmi mýli, resp. používa defektnú analógiu (ako sa to v Nku neraz stáva). V minulosti totiž princíp „o nás bez nás“ aplikovali do praxe práveže európski hráči – Taliansko, Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko. Teda tie isté štáty, ktoré sa do „ofsajdu“ dostávajú dnes…

Tomu sa hovorí „dostať ochutnať vlastnej medicíny“.

Pozrite, nie je zrada ako „zrada“. Veď sa môžeme oprávnene pýtať: Čo urobili lídri EÚ v prospech hospodárskeho rastu Únie a posilnenia slabších členských krajín v posledných rokoch? Lebo ústredné agendy sa týkajú dúhových iniciatív, nekontrolovane otvorených hraníc, greendealu, či nekonečného vyzbrojovania Ukrajiny – prosím doplňte v komentároch, či som niečo zásadné vynechal (možno ešte primiešavanie rozdrveného hmyzu do múky…).

My teraz môžeme plakať nad rozliatym mliekom, že EÚ nie je rovnocenným partnerom dvoch historických impérií, Ruska a USA – do tej pozície nás však dostala bezprizorná politika progresívcov za stráže von der Leynovej („vychovanej“ Američanmi). Môžeme nad tým zatvárať oči, koľko chceme, ale také sú fakty. A môže pán Bán označovať vystúpenie amerického viceprezidenta J. D. Vancea za „studenú sprchu“ – teplú vodu sme si odstavili sami (ak mám pokračovať v jeho metafore). Veď už roky bolo zjavné, že Brusel je len ľavobočok americkej administratívy (za Bidenovho vedenia).

Niekdajší európski velikáni (na čele s francúzskym prezidentom Macronom) teraz v snahe zachovať si zvyšné omrvinky cti v panike zvolávajú na pondelok „mimoriadny“ samit vo veci plánovaných rokovaní o mieri na Ukrajine. Po slovensky sa tomu hovorí, že im „tečie do topánok“. O aktivite informoval na sieti X poľský minister zahraničných vecí Radoslav Sikorski.

Mníchovská konferencia môže znamenať koniec transatlantických vzťahov ale aj koniec EÚ

Ale ani v tomto prípade, zdá sa, nesiahli politici po najšťastnejšom formáte. Upozornil na to aj Peter Pellegrini. Poukázal totiž na fakt, že k rokovaciemu stolu boli pozvané len vybrané krajiny. Vraj tie, ktoré majú akoby vlastnú predstavu o mieri na Ukrajine, pozvánku nedostali. Znamená to, že prezident Macron hodlá postaviť účastníkov samitu pred hotovú vec? Kam sa podela možnosť demokraticky vyjadriť vlastný názor? Sú azda niektoré členské štáty „povolanejšie“, než tie ostatné? Teraz jasne vidíme, ako sa veci majú, aké je to naše európske „bratstvo“!

Pellegrini tiež varuje, že namiesto vytvárania jednoty v rámci Únie takto môže byť dosiahnutý opačný, neželaný efekt – teda ďalšie drobenie…

Faktom je, že Vanceho vystúpenie vyvolalo v euroatlantických kruhoch šok. Všíma si to spomedzi svetových médií napríklad aj Financial Times, keď píše o „konci jednej éry“. Veď politické, ale aj vojenské a spravodajské elity si na konferencii v Mníchove museli vypočuť tvrdú kritiku, a to aj ohľadom porušovania demokratických hodnôt v ich vlastnej réžii. Vance hovoril totiž o tom, ako zneužívajú tému takzvaných dezinformácií v propagandistickom boji na spôsob Sovietskeho zväzu…

Kritizoval tiež nezvládnutú imigračnú politiku Nemecka, ako aj vymedzenie sa voči strane AfD (Alternatíva pre Nemecko), ktorej rastie popularita aj napriek tomu, že dostáva z liberálnych kruhov nálepku „krajná pravica“. Vance sa dokonca po konferencii stretol s jednou najsilnejších osobností strany, Alice Weidelovou (účasť na podujatí mala zakázanú organizátormi), za čo si opäť vyslúžil kritiku domácich médií. Hlavne potom, ako vysvitlo, že stretnutie s úradujúcim kancelárom Scholzom odmietol…

Nemecká verejnoprávna stanica ZDF medzitým priniesla Scholzovu reakciu. Ten sa jednoznačne vymedzil voči Vanceho rečiam s tým, že vyplývajúc z nemeckých dejín je nevyhnutné držať „ochranný múr voči krajne pravicovým stranám“. To by bolo v poriadku, len je otázne, KTO určí, kde je hranica, za ktorou ste už krajná pravica, a pred ktorou ešte nie? Veď zneužívať túto nálepku je najľahší spôsob vedenia politického boja – prostredníctvom diskreditácie svojich legitímnych oponentov…

Ozval sa aj nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier. Ten podrobil ostrej kritike rovno celú americkú vládu. Lebo veď – môže. Jeho argument však spočíva iba v tom, že Trumpova administratíva má na svet iný pohľad.

To je také demokratické, odsúdiť druhých za odlišné videnie vecí!

Priatelia, bude to turbulentný týždeň: Čaká nás vyhlásenie vlády o jej ďalšej spolupráci (alebo jej ukončení…), odvolávanie ministrov Tarabu a Šimkovičovej, „Marcónov“ samit, ale aj návšteva šéfa NATO…

Budeme pre vás všetky udalosti monitorovať a priebežne vás informovať o ich priebehu. Sme totiž svedkami veľkých vecí – jedna historická epocha končí, nová začína. Bude lepšia? To sa ešte uvidí – rozhodne však bude iná…

Zaujímavosť na záver: Predseda bezpečnostnej konferencie Christoph Heusgen neudržal pri svojom záverečnom slove slzy. Poznamenal, že spoločné hodnoty Európy a USA už asi „nie sú spoločné“ a poďakoval predovšetkým ukrajinskému prezidentovi Zelenskému za jeho príspevok do diskusie. Potom, keďže zároveň končilo jeho predsedníctvo, neudržal dojatie, predčasne uzavrel svoje vystúpenie, a dokonca mu vyhŕkli aj slzy – za čo si od svojich sympatizantov v publiku vyslúžil búrlivý potlesk v stoji (tí, ktorí zabudli po slovensky, tomu hovoria „standing ovation“).

No čo vám poviem – aj politické divadlo je divadlo…