Na Slovensku sa každé štyri roky menia vlády, ale politika zostáva rovnaká. Raz sa voličom sľubuje zodpovedná zmena, inokedy sociálny štát, ochrana rodiny či obrana národných záujmov. No bez ohľadu na to, kto vyhrá, po voľbách všetci robia to isté – poslušne plnia európske či planetárne záväzky, o ktorých pred voľbami ani slovom nehovoria.

Jedni zdôrazňujú práva pre LGBTI+ komunity, druhí sociálne istoty, tretí ochranu slovenského národa, štvrtí zachovanie kresťanských tradícií. Tí šikovnejší sľubujú mix. Robí to dojem, že každý chce pre voliča niečo iné, že sú rozdielni.

No záhadne všetci politici sa po voľbách zhodnú na dvoch veciach: že sa nedajú plniť predvolebné sľuby, lebo vláda v koalícii vyžaduje kompromisy – a že naše medzinárodné záväzky, ktoré odhlasovali predchodcovia, musíme plniť, aby Slovensko zostalo „spoľahlivým partnerom“.

Takže sľuby sa menia, ale záväzky ako Agenda 2030 OSN, Zelená dohoda či Fit for 55 EÚ zostávajú. A takto sa točí kolotoč voľby za voľbami, ktorý vyhovuje všetkým – len nie voličovi.

Tí, čo nastavujú záväzky, majú istotu, že Slovensko ich vždy prijme. Tí, čo z nich profitujú, vedia, že peniaze sa nájdu. A tí, čo sa striedajú pri moci, sa tvária, že za to nenesú zodpovednosť. S čistým svedomím môžu implementovať záväzky, ktoré prijali predchodcovia, a potichu prijímať ďalšie, za ktoré im budú môcť nadávať tí, čo prídu po nich.

Občan sa zatiaľ učí znášať dôsledky. Každé štyri roky chodí k voľbám s nádejou, že tentoraz sa niečo zmení – a zakaždým sleduje, ako nová vláda plní tie isté príkazy, len inými slovami, kým na predvolebné sľuby o zmene chýba politická vôľa.

ETS2 je najnovší dôkaz tohto cyklu. Zrodilo sa z rozhodnutí, ktoré podpísali všetky slovenské vlády bez rozdielu. Dnes sa o ňom hovorí ako o diktáte Bruselu, no v skutočnosti je to daň za našu vlastnú politickú poslušnosť.

V predchádzajúcej analýze sme ukázali, že minister Tomáš Taraba má pravdu len sčasti, keď tvrdí, že Slovensko už nemá možnosť systém ETS2 zastaviť. Problém nie je v tom, že by Brusel zasiahol do našej suverenity bez nášho súhlasu – problém je v tom, že sme mu ju dávno dobrovoľne odovzdali.

ETS2 klope na dvere. Ako sme k európskej uhlíkovej dani prišli? Môžeme sa jej ešte vyhnúť?

V tejto druhej časti sa pozrieme na druhú stranu mince: čo znamená ETS2 pre bežného občana, ako sa jeho dôsledky prejavia v cene tepla, pohonných látok a napokon aj v inflácii. Zatiaľ čo v Bruseli sa o uhlíku hovorí ako o „cenovom signáli“, v praxi pôjde o novú formu dane, ktorú zaplatí každý, kto kúri, tankuje alebo býva v paneláku napojenom na tepláreň.

Zelení developeri – noví oligarchovia Bruselu

K peniazom zo spoločného dlhu sa dostávajú namiesto domácností či malých podnikateľov najmä veľké projekčné a energetické konzorciá. Vznikla tým nová trieda „zelených developerov“ – firiem, ktoré profitujú z dotačných schém, projektového poradenstva, audítorských služieb a lobingu v Bruseli.

Na Slovensku ich mená poznáme: rovnaké skupiny, ktoré pred desiatimi rokmi stavali bioplynové stanice či fotovoltiku, dnes lobujú za veterné parky, tepelné čerpadlá či „uhlíkovo neutrálne“ zóny. V mnohých prípadoch ide o prepojené štruktúry, ktoré pôsobia zároveň ako poradcovia ministerstiev aj ako prijímatelia štátnej podpory.

Ani súčasná vláda nie je výnimkou – rezorty životného prostredia, hospodárstva a dopravy využívajú tie isté agentúry a konzultačné firmy, ktoré obsluhovali Plán obnovy aj Modernizačný fond počas predošlých kabinetov. Zmenili sa len logá, nie siete.

Mechanizmus ETS a ETS2 sa stal motorom tohto systému. Z jeho výnosov sa majú financovať nielen dotácie pre priemysel a klimatické projekty, ale aj Sociálny klimatický fond – teda fond, ktorý sa má napĺňať z peňazí, ktoré zaplatia občania cez účty za teplo, plyn či palivá. ETS sa tým prepojil so spoločným dlhom Európskej únie, vytvoreným na financovanie fondu NextGenerationEU. Čím viac sa bude obchodovať s uhlíkom, tým viac peňazí potečie do rozpočtu EÚ a jej fondov, z ktorých profitujú veľkí hráči – tí, čo systém sami pomáhali vytvoriť.

Systém, ktorý mal motivovať k ekologickému správaniu, sa zmenil na centrálny prerozdeľovací mechanizmus, kde občan svojou faktúrou za teplo či pohonné hmoty financuje dotácie pre najväčších hráčov na trhu.

Výsledok: zisky sú súkromné, dlhy verejné. Občan zaplatením ETS2 financuje dotácie, ktoré končia v rukách veľkých hráčov, a zároveň pomáha splácať európsky dlh, o ktorom nikdy nehlasoval. Toto je tá Európska únia, za ktorú sme hlasovali v referende?

Ako ETS2 zasiahne bežného občana

Systém ETS2 neprináša pre domácnosti žiadne priame povolenky, občan si teda nebude kupovať „emisný limit“. Dopady však pocíti nepriamo, prostredníctvom cien energií, dopravy a inflácie. Povinnosť nakupovať emisné kvóty dostanú dodávatelia palív a tepla, ktorí si zvýšené náklady premietnu do cien pre koncových odberateľov.

Najviac sa to dotkne ľudí žijúcich v bytových domoch napojených na centrálne vykurovanie, ktoré vo väčšine miest funguje na zemný plyn. Podobne aj motoristi zaplatia viac, pretože ETS2 sa rozširuje aj na sektor cestnej dopravy. Najzraniteľnejší budú pritom tí, ktorí majú nižšie príjmy a bývajú v starších, energeticky náročných budovách alebo dochádzajú autom do práce.

Každé zvýšenie ceny emisnej povolenky na trhu sa postupne premietne do rastúcich cien tepla, plynu či pohonných hmôt. Štát síce môže časť dopadov kompenzovať prostredníctvom Sociálneho klimatického fondu, ale ten sa financuje z tých istých výnosov z ETS – teda z peňazí, ktoré občania zaplatia navyše. V praxi tak systém funguje ako nová forma uhlíkovej dane, ktorá sa týka každého, bez ohľadu na výšku príjmu. ETS2 sa tak stáva novou formou uhlíkovej dane, ktorú neplatí priemysel, ale bežný občan.

Zatiaľ čo veľké podniky môžu žiadať o kompenzácie a čerpať prostriedky z klimatických fondov EÚ, bežná domácnosť nemá možnosť „uniknúť“. Môže len platiť vyššie faktúry alebo investovať do drahších zelených technológií, ak si to vôbec môže dovoliť. ETS2 preto v konečnom dôsledku nepostihne tých, ktorí z klimatickej politiky profitujú, ale tých, ktorí ju svojimi platbami udržujú pri živote.

Uveďme Tarabove „+3 000 € ročne“ na správnu mieru

Taraba vo svojom príspevku na sociálnych sieťach hovorí aj to, že „od roku 2027 priemerná slovenská domácnosť zaplatí za vykurovanie domácnosti a dopravu za prácou, navyše 3 000 EUR ročne“. Ukážme si, či a za akých podmienok by to bolo možné.

Aby priemerná domácnosť platila o 3 000 € ročne viac iba kvôli ETS2 (kúrenie + palivo do auta), musela by trhová cena emisnej povolenky za tonu CO₂ vystúpiť na extrémne vysokú úroveň — niekde medzi 400 až 500 € za tonu, čo je zatiaľ niekoľkonásobne viac ako dnešné hodnoty (okolo 60–80 €/t).

Aby sme pochopili, čo sa za zvýšeným nákladom pre domácnosť z titulu ETS2 skrýva, treba sa pozrieť, koľko emisií vlastne vytvára bežná domácnosť a ako sa počíta cena uhlíka. ETS2 totiž neznamená, že niekto občanovi pošle faktúru na tri tisícky – znamená len, že sa do ceny plynu a benzínu premietne určitá „uhlíková prirážka“ podľa množstva CO₂, ktoré spáli.

Pri „normálnej“ domácnosti, ktorá spáli ~1 000 m³ zemného plynu/rok na vykurovanie a najazdí autom 15 000 km/rok pri 6,5 l/100 km), ide o približne 4,15 t CO₂/rok relevantných pre ETS2 (≈ 1,9 t z plynu + 2,25 t z benzínu). Keď si túto hodnotu vynásobíme trhovou cenou povolenky, dostaneme reálny dopad ETS2, ktorá sa počíta v eurách za jednu tonu CO₂ tak pri cene povolenky 100 €/t je to asi 415 €, pri 150 €/t zhruba 623 €, pri 200 €/t okolo 830 € ročne.

Aby sa Tarabova hrozba 3 000 € naplnila, musela by cena povolenky vystúpiť až na 720 €/t CO₂ – teda na úroveň, ktorú dnes neočakáva ani najtvrdší scenár klimatických ekonomov.

Inými slovami: áno, ETS2 domácnosti zdraží kúrenie a dopravu, ale v stovkách, nie v tisícoch eur ročne. Tarabove čísla sú skôr varovaním v extrémnom prípade – nie realistickou predpoveďou. Nič to nemení na tom, že je to ďalší neočakávaný náklad pre domácnosť, ktorá už dnes krváca pod ranami vládnych konsolidačných balíčkov.

Bytovky – rukojemníci teplární a elektrární

Domácnosti napojené na centrálne zásobovanie teplom (CZT) nemajú prakticky kam ujsť. Teplárne, ktoré vyrábajú teplo najčastejšie zo zemného plynu, už dnes patria do systému ETS1. Za každú tonu CO₂ musia nakupovať emisné povolenky a tieto náklady prenášajú do cien. ÚRSO ich považuje za „oprávnený náklad“, preto ich nijako neobmedzuje. Aj po zateplení či šetrení bytovka platí rovnako – uhlíkový účet zostáva.

Tepláreň má v mestách monopol: odberatelia si nemôžu vybrať iného dodávateľa ani palivo. Fixná zložka tarify je vysoká, takže ani zníženie spotreby neprinesie výraznú úsporu. Ak stúpne cena emisných povoleniek, tepláreň jednoducho predloží ÚRSO nový výpočet a ten ho schváli. Náklady sa rozpočítajú na všetkých, bez ohľadu na to, kto šetrí viac.

Od roku 2027 pribudne ETS2, ktorý zdraží samotné palivá – teda aj plyn, ktorý teplárne nakupujú. Hoci EÚ tvrdí, že zabráni dvojitému zdaneniu, výsledok bude závisieť od národnej implementácie. Ak ÚRSO nezasiahne, obyvatelia môžu v účtoch za teplo pocítiť dopad oboch systémov – priamo aj nepriamo.

Bytovky tak zostanú medzi najviac postihnutými skupinami. Ich obyvatelia kúria tým, čo tepláreň vyrobí, a platia to, čo štát schváli. Na rozdiel od rodinných domov si nemôžu zvoliť tepelné čerpadlo, biomasu ani vlastný zdroj energie. Nádej môžu mať len v kompenzáciách zo Sociálneho klimatického fondu – ktorý sa však napĺňa práve z výnosov ETS. Inými slovami, zaplatia si ich sami.

Niektorí sa snažili uniknúť – odpojili sa od CZT, prešli na elektrinu a verili, že uhlíkovým poplatkom uniknú. Neuniknú. Výroba elektriny je už roky v ETS1 a elektrárne premietajú cenu povoleniek do cien. Na burze sa všetka elektrina mieša, takže aj keď máte „jadrové“ elektróny, platíte cenu určovanú plynom.

Domácnosti, ktoré dúfali v energetickú slobodu, sa tak stali len iným typom rukojemníkov – tentoraz trhu s povolenkami. V systéme, ktorý mal odmeňovať úspory, rozhoduje už len cena tony CO₂.

Ani tí s vlastným plynovým kotlom neuniknú. ETS2 sa týka distribútorov plynu, ktorí budú platiť za emisie vzniknuté pri jeho spaľovaní, a tieto náklady premietnu do cien. Uhlíková prirážka sa teda objaví aj v účtoch domácností s individuálnym kúrením – len pod iným dodávateľom.

A čo tí, ktorí kúria z teplárne, no plynom varia? Tí zaplatia prirážku rozdelenú do dvoch faktúr – časť v cene tepla z teplárne zaťaženej ETS1 (a nepriamo ETS2) a druhú časť v cene plynu s prirážkou ETS2. Teda ako dve samostatné položky podľa skutočnej spotreby. Výsledok je rovnaký: žiadna časť ich účtu neunikne uhlíkovému systému.

Kde sa v ETS2 stratila motivácia správať sa ekologicky

Systém ETS2 sa tvári ako „motivačný nástroj“ na záchranu planéty, no v praxi nikto v reťazci nemá motiváciu znížiť emisie. Tepláreň prenáša náklady na spotrebiteľa, štát získava výnosy z DPH a aukcií, EÚ financuje svoje fondy a spoločné dlhy, a občan v mene vyššieho cieľa všetko platí. Myslíte, že sa niečo zmení?

Od ekológie k finančnému mechanizmu

ETS2 už nie je motivačný nástroj, ale prerozdeľovací mechanizmus. Z proklamovaného „boja za klímu“ sa stal nástrojom na splácanie spoločného európskeho dlhu a presun bohatstva od domácností ku korporáciám. Na slovenskom vidieku to pocítime v podobe veterných parkov, na síd­liskách v účtoch za teplo a v mestách v ceno­vých nárastoch palív.

Zelená transformácia tak v praxi znamená to, čo kritici predpovedali: ekologický marketing na povrchu, ekonomický transfer v pozadí. Politici, ktorí systém odhlasovali, dnes predstierajú odpor – no práve z ich podpisov sa stal právny základ tejto novej dane.

Pandémia otvorila dvere k spoločnému zadlženiu EÚ, ktoré sa pôvodne malo použiť len na obnovu po kríze. Dnes sa tento model stal trvalým nástrojom – a ETS2 je jeho finančným motorom. Zisk sa privatizuje, dlh sa socializuje. Pandorina skrinka sa otvorila a nikto z európskych lídrov nemá záujem ju znova zatvoriť.

Slovensko sa za 28 rokov naučilo európsku poslušnosť, ale nie európsku hrdosť. Každá vláda, nech už mala akúkoľvek farbu, dala svoj podpis pod rozhodnutia, ktoré nás dnes dobiehajú. Teraz sa z poslušnosti stala závislosť – a z integrácie mechanizmus, ktorým sa suverenita dávkuje po kvapkách.

ETS2 nie je diktát, ale zrkadlo. Ukazuje, ako lacno sme si zvykli na pohodlie súhlasu. Dnes sa ešte voláme občanmi, no naše rozhodnutia sa rodia v rozpočtoch a fondoch, ktoré nikto z nás neschválil. A keď sa raz začneme zadlžovať za vojnu tak, ako sme sa zadlžili za pandémiu, pochopíme, že spoločný dlh nie je solidarita, ale pomalé zrušenie suverenity.