Iniciátori honu sú podľa všetkého Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N a Beata Balogová, šéfka SME, pretože pod výzvu proti tzv. šikane a umlčiavaniu dlhoročných novinárova v RTVS sa takmer bez zvyšku podpísali celé ich redakčné kolektívy.

Tvrdé jadro Lipšicovho stáda

Previazanosť rádiotelevízie exriaditeľa Václava Miku, najmä jej spravodajskej zložky, s liberálnymi periodikami, sa prejavila v plnej nahote: ukazuje sa, že tvrdé jadro Lipšicovho stáda má stále svoje „novinárske“ zázemie reprezentované v RTVS bakalárkou Zuzanou Kovačič Hanzelovou, v Denníku N Monikou Tódovou a v televízii JOJ Janou Krescanko Dibákovou.

Pravdaže, niekdajšia politická úderka na linke Lipšic, Grendel a spravodajstvo RTVS stratilo na časovej osi svoju platnosť a podľa vonkajších prejavov štekajúcich novinárskych ratlíkov sa transformovalo na Matovičovo stádo. Mimochodom, fanatická zúrivosť s akou sa prejavujú na tlačovkách „novinárky“ Tódová a Hanzelová pripomínajú duchovné výlevy exhibicionistu Matoviča. O novinárskej etike týchto mladých dám škoda hovoriť.

Čo sa vlastne v RTVS stalo, čo zdvihlo adrenalín časti redaktorov RTVS a časti novinárskych politických kruhov z liberálnych médií? Vedenie RTVS nepredĺžilo zmluvy štyrom externým radaktorom spravodajstva a bojachtivú redaktorku Kovačič Hanzelovú preradilo na iný, nepolitický spravodajský post.

Rozhodnutie vedenia bolo zákonné a prirodzené, pretože redaktori spravodajstva by mali byť so svojím zamestnávateľom v internom a nie v externom vzťahu.

Je normálne, ak sú vo verejnoprávnom médiu externistami dramaturgovia, kameramani a režiséri, ale spravodajskí redaktori sú osobitná kategória televíznej profesie, ktorej výkon a požadovanú nestrannosť nemôže ovplyvňovať externé politické prostredie. Toto nepriame politické ovplyvňovanie spravodajstva zo strany externého prostredia je vždy hrozbou pre verejnoprávnosť.

Vylúčenie Hanzelovej (abiturientky prvého stupňa vysokoškolského štúdia) z denného politického informovania, nestojí za reč. Táto mladá dáma by mala dokončiť svoje neúplné novinárske vzdelanie na niektorej zahraničnej univerzite, povedzme v Kalifornii, kde prednáša novinárska kapacita, emeritný profesor Michael Schudson. Tento klasik žurnalistiky je autorom knihy Sociológia spravodajstva, v ktorej nabáda novinárov, aby oddeľovali fakty od dojmov.

Píše: „Objektívne spravodajstvo má byť skôr pokojné než plné emócií a má umožňovať rovnakú šancu na vyjadrenie všetkým, relevantným aktérom sporu. Úlohou novinára je podávať správy bez akéhokoľvek vlastného komentára a skresľovania…“ Je otázkou spytovania novinárskeho svedomia Hanzelovej aj niektorých nedovzdelaných redaktorov spravodajstva RTVS, či sa nájdu v slovách Michaela Schudsona.

Boj o ovládnutie média

Našlo by sa veľa praktických príkladov, že nemalá časť z nich nespĺňa ani základné etické princípy žurnalistiky. Za všetkých hovorí voľnoštýlové novinárstvo Branislava Dobšinského, ktorý si svoj moderátorský výkon v rozhlase zamieňa so zákopovými útokmi na bodáky.

Sme svedkami ako sa na dennej báze konštruuje pred očami verejnosti mediálna realita vzdialená od reality.

Od tej reality, v ktorej žijú obyčajní ľudia mimo politiky. To, čo sa dnes deje je vlastne po vzniku Slovenskej republiky logickým výsledkom predchádzajúcich rokov, v ktorých nám chýbali kvalitné mediálne zákony, kvalitná príprava novinárov na vysokej škole a s tým súvisiace vedomie mediálnej zodpovednosti.

Boj o ovládnutie verejnoprávneho média, poslednej zákonom proklamovanej ustanovizne politickej plurality, charakterizujú aj dnešné útoky proti súčasnému manažmentu RTVS, ktorý sa podujal na neľahkú prácu očistiť spravodajstvo od nositeľov stranícko-politických tričiek a krikľúňov liberálneho zafarbenia.

Keď v roku 1998 Dzurindova garnitúra na čele s riaditeľom STV Materákom prepustila všetkých šéfredaktorov a zatvorila v “koncentračnom tábore” na 28. poschodí v Mlynskej doline mnohých vyhodených redaktorov spravodajstva, médiá hlavného prúdu mlčali. Dnes využívajú smrť novinárskeho eléva Kuciaka, bezdôvodne vyvolávajú studenú vojnu proti vedeniu RTVS. Skúsenému manažérovi Jaroslavovi Rezníkovi treba držať palce, aby nevzdal boj o verejnoprávnosť.

Ľudovít Števko

Článok pôvodne vyšiel na portáli napalete.sk