Demokrati. Namiesto slávnej Odysey potupná cesta do ríše Hádesa

Pritom to bola vládna strana v zmysle, že viacerí členovia strany, ktorá formálne ani neexistovala boli aj členmi vlády. Pre dobrého politika skvelá štartovacia čiara! Avšak rovnako, ako v exekutíve, aj v praktickej politike zahodili šance. Čo najviac šancí a čo najďalej. Médiá ich už berú blahosklonne ako expartnera, s ktorým sa kedysi dalo počítať, dnes však už nie je v hre.

Karol Farkašovský dnes napísal Demokratom čosi ako nekrológ: „Najlepšia vláda v histórii sa nám akosi vyparila. Zaujímavé. Jej zabetónovanú pozíciu rozložila korupčná aféra ministrov za 1,4 milióna eur. No čo už, bankár vždy zostane bankárom. Pozitívny vzťah k peniazom nezmizne ani vo funkcii ministra pôdohospodárstva. Mimochodom, neviete kde je tých 1,4 milióna ? Vráti – nevráti…ľúbi – neľúbi… Vari peniaze a spolu s nimi aj výčiny nechcených ministrov upadli do zabudnutia? Zopár ex-vládnych postavičiek teda opustilo vysedené kreslá a zaparkovali v parlamente odkiaľ sa museli porúčať ich náhradníci, ktorým tým urobili poriadny škrt cez rozpočet.“

Azda jediným väčším tragédom ako Demokrati v slovenskej politike je Veronika Remišová, ktorej sa podarilo zlikvidovať vlastnú stranu. Ale aj tá má oproti Demokratom výhodu, môže sa vrátiť pod krídla OĽANO, čo je už po škriepkach pre Demokratov takmer nemožné. Farkašovský píše: „Samozvaných „demokratov“ po mocenskej slepote zrazu trápi aj mocenská samota. A tak musia chodiť po krčmách a Rimavskej Sobote zbierať podporu. Ohybný mediálny mainstream ich tiež necháva v štichu. Reprezentanti a tvorcovia najväčšieho spoločenského chaosu a úpadku v histórii Slovenska stratili dôležitosť. Ofukovanie šikovných ministrov zamatovými otázkami na tlačových konferenciách sa skončilo. Najlepší z najlepších sa teraz zhrbení prechádzajú po pestrofarebnom politickom korze a ponúkajú sa do krkolomných koalícií. Majú však problém. Nikto im neotvára náruč. A pritom by sa oni tak radi pritúlili. Túžba je pekná, ale iba vtedy keď je opätovaná. Zatiaľ sa okrem jednej sotva vzniknutej straničky a zopár parlamentných bezdomovcov nikto neulakomil na ponuku slabého demokratického náručia a chabých politických bicepsov.“

Dosiaľ sa to vždy darilo naopak, tzv. demokratické sily sa spojili proti nenávidenému politikovi a vyhodili ho zo sedla. Nenávidený politik je tu aj teraz, „demokratické“ sily sa akosi pospájať nevedia. Boli s tým problémy aj v minulosti, ale čo sa deje dnes, si slovenská politika nepamätá. Duch spájania preskočil na druhú stranu a našlo sa zopár politikov, ktorí sú ochotní aspoň na čas potlačiť časť svojho ega v záujme spoločnej veci. Aj to je vec dosiaľ nevídaná. Farkašovský k tomu píše: „Takže „demokratom“ zostala pozícia ohrdnutej milenky na potápajúcom sa Titanicu. Uvedomujúc si vlastný debakel, môžu iba žiarlivo a závistlivo pokukovať na úspešné spájanie národných, sociálnych a kresťanských síl v réžii Slovenskej národnej strany. Aj v politike totiž stále platí – Činy sú oveľa dôležitejšie ako slová… a krásne selfíčka.“