Spencerová pre Literárni noviny píše o záhadnom stretnutí Američanov s predstaviteľmi sýrskeho režimu. “Delegácia “vysokopostavených dôstojníkov” niekoľkých amerických tajných služieb sa minulý týždeň v Damasku zišla pri rozhovoroch so šéfom sýrskej tajnej služby Alím Mamlukom, šéfom spravodajstva generálom Díbom Zajtúnom a zástupcom veliteľa generálneho štábu Muváfakom Asaadom. A rokovali spolu štyri hodiny. Potiaľto informácie, ktorú najprv zverejnil libanonský denník Al Achbár a potom pre Reuters potvrdili aj sami nemenovaní americkí činitelia.”

Americká strana vraj Damasku predložila jasný návrh: USA sú pripravené okamžite stiahnuť svoje jednotky zo sýrskeho územia, a to vrátane oblasti okolo základne Al Tanf a z regiónov na východ od Eufratu, a to na základe dohôd, na ktoré by dohliadala Sýria a Rusko. Výmenou za to predložili Američania tri požiadavky: “Po prvé – Irán sa plne stiahne z juhu Sýrie, za druhé – Sýria americkým ropným spoločnostiam písomne ​​zaručí podiel v ropných poliach na východe krajiny a za tretie – Sýria odovzdá Američanom všetky svoje údaje o teroristických skupinách a ich členoch vrátane počtov ich zahraničných členov, ktorí prežili a môžu sa vrátiť do západných krajín, pretože “teroristická hrozba je interkontinentálna”, a všetko, čo Američania od Sýrčanov získajú, môže “poslúžiť medzinárodnej bezpečnosti”.”

“Pre úplnosť, možno predpokladať, že Damask americké návrhy, prinajmenšom v predloženej podobe, odmietol. Napriek tomu, nie je bez zaujímavosti, že kým počas vojny “prevádzkové” záujmy Spojených štátov v Sýrii zastupuje Česká republika, vie si Washington – bez ohľadu na svoju snahu zvrhnúť Asadov režim – nájsť v prípade potreby cestičku do Damasku aj sám. Príkladom môžu byť trebárs obdobné rozhovory so šéfom sýrskej tajnej služby z vlaňajšieho novembra alebo cesta, ktorú rovno za Assadom podnikla vlani v januári kongresmanka Tulsi Gabbardová, ktorá aktívne vystupuje proti akýmkoľvek pokračujúcim americkým vojnám, a tak sa špekulovalo, že prišla z poverenia Donalda Trumpa, ktorý by zo Sýrie najradšej “odišiel už včera”. Avšak, Spojené štáty čoby superveľmoc v poslednej dobe pôsobia mätúco, a v prípade najnovšej americkej spravodajskej cesty do Damasku tak nie je zrejmé, na koho popud sa vlastne konala.”

Ministerstvo zahraničia USA sa od nej totiž vzápätí dištancovalo. “Príznačným je v tomto smere názor amerického ministra zahraničia Mika Pompea, ktorý na adresu Iránu vyhlásil: “V prvom rade, čo vôbec robia v Sýrii iné, než že podporujú kohosi, kto vytvoril chaos a vraždí svoj vlastný národ? Nemajú tam čo robiť. A naším cieľom je presunúť sýrsku občiansku vojnu do ženevského procesu, aby si sýrsky národ mohol utvoriť novú vládu, ktorú by neviedol Asad, a ponúknuť im budúcnosť, ktorú im Asad odopieral – s ruskou a iránskou podporou. “Pokiaľ ale Iránci, ktorých pozvala legitímna sýrska vláda, nemajú v Sýrii čo hľadať, tak čo tam vlastne robia nikým nepozvané americké invázne jednotky? Aj Pompeo má za to, že americkí vojaci v Sýrii zostanú kvôli “boju proti Daeš”, takže predložený návrh s jeho názorom nijako nesúznie.”

Spencerová dodáva, že nezdá sa ani, že by delegácie konala v záujme Pentagonu, ktorý sa v posledných týždňoch – bez ohľadu na stanoviská svojho prezidenta – v Sýrii skôr “zakopáva” a plánuje robiť problémy, než že by počítal s odsunom. “Prehrávajú vojnu v Sýrii, prehrávajú v Afganistane a celkom iste nevíťazia ani v Iraku, kde naviac “asistovali” pri zrode Daeš, a tak generáli zúfalo potrebujú nejaký triumf pre uchovanie svojej prestíže, a tým aj nárokov na ďalšie rekordné zbrojné rozpočty – ak požadujete ďalšie stovky miliárd na zbrane, vždy je lepšie, keď vyzeráte ako víťaz.”

Uviedla, že vo výsledku sa tak ponúka pohľad na mix rôznych unilaterálnych záujmov, pričom tým prvoradým môže – na pohľad – byť záujem izraelský. “Izrael akceptuje, že hranicu anektovaných Golanských výšin kontroluje ruská armáda spolu s jednotkami OSN, kým v pohraničí je armáda sýrska. Akceptuje súčasne, že sa nekoná žiadna “zmena režimu” v Damasku, a že Rusi budú na Asadov režim “dohliadať”, aj keď s Damaskom “za Bašara” fakticky nikdy žiadny problém pre Izrael nevyvstával. Jadro problému bude najskôr v chápaní pojmu “vojenská prítomnosť na juhu Sýrie”, lebo aj keď v tejto oblasti podľa všetkého žiadne iránske jednotky neoperujú, Izrael nepočkal ani na to, ako zaschne atrament pod novou sýrsko-iránskou dohodou o vojenskej spolupráci, a zahrozil novými útokmi proti iránskym silám v Sýrii. Nová dohoda totiž umožňuje Iránu stiahnuť jednotky, ale ponechať v Sýrii “vojenských poradcov”, čo je v podstate “fígeľ” opísaný z amerického postupu v Iraku. Je pozoruhodné, že Izrael ale súčasne pripúšťa, že sa Teherán už vzdal svojich úmyslov vybudovať v Sýrii svoj prístav alebo letisko a nemá v pláne postaviť ani továreň na výrobu rakiet. Čiže, že svoje aktivity v Sýrii všeobecne utlmuje. Vzhľadom k tradičnému obviňovaniu Iránu zo všetkého najhoršieho, je to zásadná a prekvapivá zmena v izraelskej politike, ktorá ale samozrejme nemusí predznamenávať žiadnu “revolúciu”.”

“Avšak, práve izraelským záujmom možno síce vysvetliť americkp požiadavku na odsun iránskych jednotiek výmenou za odsun tých amerických, ale možno je to skôr len akási zotrvačnosť bez uchopiteľného obsahu než skutočný záujem o izraelskú bezpečnosť. Trebárs Vladimír Putin na stretnutí s ruskými veľvyslancami tento rok v júli okrem iného podotkol: “Americký establishment je pripravený obetovať záujmy svojich spojencov v Európe a na Blízkom východe, obzvlášť potom tých v Izraeli. Okrem iného sme (s Trumpom v Helsinkách) diskutovali o bezpečnosti Golanských výšin počas operácií v Sýrii. Očividne to ale nikoho nezaujíma. Sú pripravení obetovať aj svoju vlastnú bezpečnosť. ”

“Možno áno, možno nie, ale požiadavku na podiel v sýrskom ropnom priemysle možno pre zmenu celkom iste vnímať ako typickú “trumpovinu” – “Izrael s Rusmi sa dohodli a my z toho tiež budeme niečo mať. Koniec koncov, niekto všetky tie náklady na Asadove zhadzovanie zaplatiť musí. “A požiadavku týkajúcu sa databáz teroristov zase môže nasvedčovať tomu, že na vyjednávanie s Damaskom majú do určitej miery záujem aj CIA a ďalšie americké tajné služby, lebo takéto zoznamy môžu mať cenu svätého grálu “.

Spencerová ďalej píše, že trochu pri tom “bije do očí”, že sa v Damasku zrejme vôbec nešlo o Idlib, ktorého osud (predovšetkým) americkým politikom – prinajmenšom podľa ich verejných vyhlásení – toľko leží na srdci. A kvôli ktorému hrozí Sýrii “veľmi silnú akciou”, ak by Asad – prostredníctvom Západom platených Bielych prilieb – spáchal “ďalší” svoj “chemický útok”. Faktom zostáva, že sa ofenzíva sýrskej armády proti Idlibu neustále odsúva, pretože Turecko zatiaľ nebolo schopné donútiť al-Káidu a ďalšie džihádistické skupiny, aby zložili zbrane. Podľa niektorých zdrojov je to pritom ale “len” otázka zjednávania, resp. navyšovania “ceny” za kapituláciu. A zatiaľ čo Rusko skúša o “zmierení” vyjednávať, Turecko medzitým – konečne – zaradilo sýrsky franchising al-Káidy na svoj zoznam teroristov a odovzdalo ruskej strane podrobné údaje o tom, kde sa v oblasti nachádzajú turecké alebo “spriatelené” džihádistické sily, aby sa predišlo nežiaducim stratám. Konečné rozhodnutie o ofenzíve má padnúť 7. septembra na rusko-turecko-iránskom summite, však podľa nepotvrdených zdrojov dostala Al Kaida a ďalší džihádisti ultimátum pre kapituláciu až do 10. septembra. To je ale len teória, v praxi môže ofenzíva začať každým okamihom…”

Najnovším pokračovateľom tohto scenára o narafičenej chemickej hrozbe, je poradca prezidenta Trumpa pre národnú bezpečnosť John Bolton, ktorý 22. augusta uviedol: “… ak sýrsky režim použije chemické zbrane, budeme reagovať veľmi tvrdo, a preto by o tom mali veľmi porozmýšľať.” Okrem trocha poškodeného závoja morálnej nadradenosti, ktorý je bežnou súčasťou americkej vojnovej propagandy, Boltonove slová boli jednoznačne jasným odkazom pre al-Káidu a podobné teroristické zoskupenia, aby sa postarali o ďalší falošný chemický útok (viac v článku)

Donlad Trump v pondelok navyše vyzval sýrskeho prezidenta Asada, aby neútočil na Idlib, a ak sa akcie zúčastní Irán či Rusku, pôjde o ” vážnu humanitárnu chybu” (viac v článku).

“Avšak, ak sa informácie o rokovaní americkej spravodajskej delegácie v Damasku brať za bernú mincu, ponúka sa len ďalší dôkaz, že USA presne netušia, aké sú ich záujmy či potreby na Blízkom východe. Namiesto jasnej politiky sa medzi sebou prebíja hneď niekoľko “politik”, pričom výsledkom je len chaos. Práve tým pritom USA otvorili dvere Rusku, ktoré vyplnilo vznikajúce vákuum… Na druhú stranu platí, že ak v americkom establishmente ešte stále existujú skupiny ochotné dosahovať svoje ciele rokovaním, pričom sú ochotné viesť rozhovory aj s tým “nenávideným” Damaskom, je to jedine dobre. Dozaista “zostali v kontakte”…”