Čo dnes v kultúre funguje lepšie?: Odpoveď Zory Jaurovej

Ak by na otázku, ktorú počas odpovede na otázku našej redakcie na konci tlačovej konferencie položila, mala odpovedať sama Zora Jaurová (Progresívne Slovensko), známa kultúrna manažérka, expertka na kreatívny priemysel a podporovateľka iniciatívy Otvorená kultúra, jej odpoveď by pravdepodobne zaznela v tomto duchu:

„Na rovinu – neviem pomenovať žiadnu oblasť, v ktorej by kultúra dnes fungovala lepšie než pred nástupom súčasnej ministerky. To, čo zažívame, nie je rozvoj, ale systematická degradácia. Rezort sa stal rukojemníkom ideologických zámerov, nie odborných priorít. Sme svedkami personálnych čistiek, zneisťovania grantových schém, marginalizácie p rofesionálnej kultúrnej obce a polarizácie verejného diskurzu.“

Jaurová by zrejme zdôraznila, že komunikácia s odbornou verejnosťou je takmer neexistujúca, dialóg bol nahradený jednostrannými vyhláseniami a hodnotovo podfarbenou rétorikou. Spomenula by, že kultúrne inštitúcie čelia neistote, pričom ich vedenia sa menia bez verejných výberových konaní či bez konzultácií s odborníkmi. Varovala by pred tým, že grantový systém je ohrozený nedôverou zo strany ministerstva voči odborným komisiám. A dodala by frázu o tom, že medzinárodné kultúrne väzby sa oslabujú, pričom Slovensko riskuje stratu reputácie ako partner, ktorý ctí pluralitu a demokratické hodnoty v kultúre.

„Iniciatíva Otvorená kultúra nevznikla ako politický nástroj, ale ako obranný reflex, snaha udržať priestor kultúry ako autonómny, inkluzívny a hodnotovo zakotvený. Nejde nám o návrat k ‚našim ľuďom‘, ale o návrat k štandardom,“ mohla by Jaurová doplniť.

V tomto duchu jej otázka: „Čo funguje dnes v kultúre lepšie ako pred nástupom Martiny Šimkovičovej?“, adresovaná koaličnému voličovi, nebola len rétorickým cvičením. Bola výzvou na verejný dialóg. Ten však, podľa nej, zatiaľ neprichádza.

Konečne je kultúra pre všetkých, nielen pre vyvolených

Odpoveď voliča vládnej koalície na otázku, ktorú mu adresovala Zora Jaurová (PS), by mohla znieť aj takto:

„Funguje tu konečne pocit spravodlivosti. Kultúra nepatrí len bratislavskej bubline, pár elitám, ktoré si medzi sebou roky delili granty a tvárili sa, že zastupujú celý národ. Dnes mám pocit, že niekto vníma aj nás, obyčajných ľudí, ktorí žijú mimo veľkých centier a chcú kultúru, ktorá im niečo hovorí.“

Volič, ktorý je spokojný s ministerským duom Šimkovičová, Machala, môže vnímať: zrovnoprávnenie regiónov s hlavným mestom, teda presun pozornosti z etablovaných inštitúcií na miestne kultúrne centrá, folklór, tradičné hodnoty. Pozitívne môže hodnotiť revíziu grantového systému, ktorý bol dlhodobo uzavretý a ideologicky vyhranený. Oceniť môže aj posun k „normálnosti“, kde sa kultúra nespolieha len na experiment a provokáciu, ale má rešpektovať konzervatívnejšie publikum. Určite môže poďakovať vedeniu ministerstva za to, že jednou z jeho priorít je ochrana národného dedičstva, ktorej sa podľa nich venuje konečne dôsledná pozornosť, či už cez obnovu historických pamiatok, alebo dôraz na slovenskú identitu v umení.

„Nezaujíma ma, čo si myslí Zora Jaurová alebo ľudia z Otvorenej Kultúry. Roky mali moc, peniaze, a aj tak veľká časť Slovenska mala pocit, že sa jej kultúra vôbec netýka. Dnes máme ministerku, ktorá si nás všíma. Konečne niekto hovorí naším jazykom, nie len metaforami, ktoré rozumejú len na vernisáži v galérii.“

Záverom by mohol dodať: „Nie je to dokonalé. Ale konečne sa cítim ako súčasť kultúrneho dialógu. A to je vec, ktorá dnes funguje lepšie ako predtým.“

Ako fungoval kultúrny dialóg predtým – a prečo je správne to zmeniť?

Z pohľadu voliča vládnej koalície, ktorý sa dlhodobo cítil z kultúrneho diskurzu vylúčený, možno fungovanie kultúrneho dialógu v minulosti opísať nasledovne:

„Dialóg? Ak sa za dialóg považuje, že pár ľudí s titulmi z umeleckých akadémií rozhodovalo, čo je umenie a čo nie, tak potom áno – fungoval. Ale my sme v ňom neboli. Nikto sa nepýtal, čo si myslíme o výstavách, ktoré urážajú naše hodnoty. O filmoch, ktoré ukazujú Slovensko ako krajinu zlých otcov a smutných detí. O tom, prečo folklór nebol nikdy vnímaný ako rovnocenná forma umenia. Boli sme ticho. Lebo kto by nás počúval?“

Súčasťou kultúrneho dialógu pred nástupom tejto vlády boli akademici, kritici, kurátori, dramaturgovia, ktorí sa často pohybovali v spoločenskom prostredí s progresívnymi názormi. Našlo sa v ňom miesto pre grantových príjemcov, prevažne etablovaných umelcov a kolektívov z mestských centier, často podporujúcich liberálne hodnoty. Súčasťou boli aj štátne inštitúcie. Avšak tie sa správali „uzavreto“, s malou ochotou vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.

Kultúrny dialóg by mal fungovať inak, lebo Slovensko nie je len Stará tržnica, A4-ka, alebo SNG. Je to aj Detva, Hanušovce, Kysuce. Je to kostolný spev, výšivka, dedinské divadlo, harmonika. A ľudia, ktorí to žijú, si zaslúžia byť súčasťou rozhovoru o tom, čo kultúra je. Nie ako folklórna kulisa na festival, ale ako legitímna súčasť identity. Keď kultúra ignoruje polovicu národa, nie je to kultúra, ale klub.

„Nechceme kultúrnu vojnu. Ale chceme, aby bol ten dialóg skutočný. Aby sa v ňom počuli aj naše hlasy – nie preto, že kričíme, ale preto, že konečne niekto počúva,“ mohol by dodať volič vládnej koalície, ktorý oceňuje snahu ministerstva zapojiť celé Slovensko do kultúrneho dialógu.

Čo hovorí odpočet plnenia programových cieľov

Ak chceme hľadať odpoveď na Jaurovej otázku, musíme sa pozrieť na ciele, ktoré si ministerstvo dalo pri nástupe novej vlády k moci. Po nástupe Martiny Šimkovičovej do funkcie ministerky kultúry sa rezort zameral na plnenie cieľov stanovených v Programovom vyhlásení vlády na roky 2023 – 2027. Kľúčové oblasti zahŕňajú podporu regionálnej kultúry, obnovu kultúrneho dedičstva a rozvoj kultúrneho a kreatívneho priemyslu.

Na rok 2024 bol schválený rozpočet pre Ministerstvo kultúry vo výške 491 miliónov eur. Z tejto sumy je 36,1 milióna eur určených na kapitálové výdavky, ktoré zahŕňajú investície do projektov ako rekonštrukcia Štátnej opery v Banskej Bystrici, historickej budovy Slovenského národného divadla, Kláštora minoritov v Levoči, Slovenskej národnej knižnice v Martine a obnova hradu Krásna Hôrka.

Ministerstvo kultúry zaradilo medzi svoje krátkodobé strategické ciele rozvoj miestnej a regionálnej kultúry. Vláda sa zaviazala vytvoriť verejný dotačný systém pre regionálne kultúrne a spoločenské organizácie v úzkej spolupráci so samosprávami.

Dotačný program „Obnovme si svoj dom“ bol transformovaný tak, aby cielene smeroval na ukončenie obnovy a využitie kultúrnych pamiatok na podporu rozvoja cestovného ruchu a kreatívneho priemyslu.

Vláda považuje kultúrny a kreatívny priemysel za odvetvie s výrazným ekonomickým a rastovým potenciálom. Prijala opatrenia na jeho stimuláciu a vytvorenie podmienok na efektívne čerpanie zdrojov z európskych fondov, vrátane podpory malých a stredných podnikov a vybudovania kreatívnych centier na regionálnej úrovni.

Hoci je ešte priskoro na komplexné hodnotenie účinnosti týchto opatrení, ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej podniklo kroky na plnenie stanovených cieľov v oblasti kultúry. Zvýšené financovanie, podpora regionálnej kultúry a obnova kultúrneho dedičstva sú pozitívnymi signálmi smerujúcimi k zlepšeniu kultúrneho prostredia na Slovensku.

Kontroverzie okolo dotácií: Kto dostal a kto nie – a prečo?

Odpoveď na Jaurovej otázku by nemala zmysel, ak by sme sa nepozreli nato, kam dnes tečú verejné prostriedky, finančná podpora z ministerstva kultúry. Vedenie ministerstva v rámci plnenia predvolebných sľubov zastavilo financovanie niektorých projektov, resp. finančné prostriedky presmerovalo na iné z pohľadu voliča vládnej koalície užitočnejšie projekty. Na druhej strane, zastavenie tokov progresívnym politickým mimovládkam vyvolalo vášne práve u dotknutých neziskoviek.

V kontexte predvolebných sľubov je možné hodnotiť pozitívne fakt, že ministerstvo kultúry pod vedením Šimkovičovej úplne vylúčilo financovanie projektov LGBTI+ organizácií, vrátane dlhoročne fungujúcich podujatí ako Dúhový Pride, Filmový festival inakosti či Drama Queer. Tieto projekty nezískali podporu napriek tomu, že od odbornej komisie získali dostatok bodov. Ministerka svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že návrh komisie má odporúčací charakter a o výslednom podporení rozhoduje minister.

Dôležitý v súvislosti s povolebnými očakávaniami je počin ministerstva, keď zrušilo dotačný program zameraný na podporu mediálnej výchovy a boj proti dezinformáciám. Ministerka Šimkovičová kritizovala zloženie hodnotiacej komisie a tvrdila, že program slúžil progresívno-liberálnym politikom a mimovládkam na cenzúru a potláčanie iných názorov. Prostriedky určené na tento program boli presmerované na opravu strechy Reduty a dofinancovanie prevádzky Univerzitnej knižnice v Bratislave. Volič by určite ocenil, keby podobné kroky podniklo aj ministerstvo školstva. Žiaľ ministerstvo vedené Tomášom Druckerom z Hlasu išlo úplne opačným smerom. Drucker na ministerstve vytvoril útvar na boj s hybridnými hrozbami. Tu treba pripomenúť, že za hybridnú hrozbu tí, čo ich Drucker za naše peniaze ubytoval na ministerstve, považovali pred voľbami 2023 Róberta Fica s jeho Smerom.

Neodborné „šetrenie“ verejných financií, keď z plánovaného rozpočtu 15 miliónov eur bolo bez vysvetlenia vyňatých 6 miliónov, viedlo k strate celej pracovnej sezóny pre projekty na obnovu pamiatok. V reakcii na tento „škrt“ odstúpila v októbri 2024 celá odborná komisia pre obnovu kultúrnych pamiatok.

Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej obhajovalo odobratie 6 miliónov eur z rozpočtu na obnovu kultúrnych pamiatok ako krok k zodpovednému hospodáreniu a presmerovanie peňazí tam, kde sú podľa neho „akútne potrebné“, napríklad na opravu štátnych budov ako Reduta. V komunikácii ministerstvo tvrdilo, že ide o nápravu systému, ktorý doteraz ovládali „zabetónované elity“ a odborné komisie s pochybnou nezávislosťou. Zároveň zdôraznilo snahu o spravodlivejšie rozdelenie zdrojov medzi regióny a štátne priority, čím malo ísť nie o škrt, ale o nový začiatok v mene národného záujmu.

Po odstúpení komisie ministerstvo kultúry vyhlásilo nové výzvy na rok 2025 v rámci programu „Obnovme si svoj dom“. Aktuálne bola vyhlásená výzva v štyroch podprogramoch a v dvoch bude vyhlásená v najbližšom období.

Nie všetko sa v tomto programe deje v novom nastavení transparentne. Ministerstvo sa nie vo všetkých prípadoch pri prideľovaní dotácií riadilo odporúčaniami odbornej komisie, čo viedlo k tomu, že niektoré projekty s nižším hodnotením získali podporu, zatiaľ čo kvalitnejšie projekty, ako napríklad obnova hradobného múru v Prešove, ostali bez financovania. Mesto Prešov kritizovalo tento postup ako netransparentný a selektívny.

Kam smerujú dotácie z fondov na podporu kultúry dnes?

Kamienok v mozaike posudzovania, či funguje kultúra za súčasného vedenia lepšie, poskytuje aj  pohľad do Centrálneho registra zmlúv, kde zmluvy zverejňuje aj ministerstvo kultúry a jemu podriadené fondy na podporu kultúry.

V prehľade projektov podporených z Audiovizuálneho fondu (AVF) je možné napríklad vidieť, že verejnými prostriedkami z AVF bol v ostatnom čase podporený seriál JOJky, ktorému je náročné nájsť na čsfd pozitívnu recenziu, čomu zodpovedá aj nízke hodnotiace číslo (30,9 %) „Nemocnica“. Jeho 4. séria nás bude stáť 405 tis. EUR a 5. séria cca 535 000 EUR.

180 000 EUR nás bude stáť projekt Mareka Ťapáka „VÝKRIKY BEZ OZVENY“, filmové dielo, ktoré v 80 minútach prerozpráva niekoľko príbehov odhaľuje zvykoslovie v kontraste zlých návykov a náboženskej odovzdanosti – poviedok Mila Urbana.

Vysvetlenie by si zaslúžila podpora pre 2. sériu filmového projektu s názvom „HĽADAČI PRAVDY (TRUTHSEEKERS), kde je prijímateľom dotácie vo výške cca 262 tis. EUR  NUNEZ NFE s.r.o., ktorý neponúka hľadanie právd spojených so Slovenskom a jeho dejinami. Peter Núnez, ktorý má v produkcii aj množstvo populárnych slovenských formátov: Slnko v sieti, OTO, Zem Spieva, dostal v máji ešte jednu dotáciu na zahraničný projekt, ktorý nijako nesúvisí so Slovenskom. Na produkciu 2. série dokumentárnej série zahraničnej produkcie „Vyvinutí na zabíjanie“ mu prispejeme s AVF sumou 196 631 EUR.

AVF podporil v máji sumou 135 000 EUR aj výrobu tohtoročnej vianočnej rozprávky STVR.

Podpora 1 036 560 EUR pre produkciu nórskeho filmu „A Prayer for the Dying“ zo slovenských verejných zdrojov by si zaslúžilo vysvetlenie tiež.

Rozbehol sa aj Fond na podporu umenia, ktorý tiež pre svoju paralýzu čelil ostrej kritike od politických mimovládok z Otvorenej kultúry, progresívnej opozície a im naklonených médií. Len v máji 2025 pridelil štátnu pomoc 131 umeleckým projektom. Najviac: 115 000 dostala Nezisková organizácia NEO na organizáciu európskeho Festivalu humoru a satiry „Kremnické gagy 2025“ a Festivalu nového cirkusu a divadla „Cirkul´ART 2025“. Hneď po nich 90 000 EUR, odklepol FPU pre ATRAKT ART – združenie pre aktuálne umenie a kultúru na organizáciu 26. ročníka Medzinárodného festivalu súčasnej hudby NEXT 2025.

Pri pohľade do crz zaujalo 200 000 EUR pre Nadáciu Cvernovka, ktoré fond vedený v tom čase ešte dvojicou Mgr. Dušan Buran (predseda rady FPU) a Róbertom Špotákom, dnes už odvolaným riaditeľom FPU pridelil ešte v marci 2025. O tom, koho táto nadácia reprezentuje svedčí táto koláž z ich úvodnej stránky na webe:

Od 26.5.2025 podpisuje zmluvy za FPU prof. Mgr. Art. Matúš Oľha, PhD., predseda rady FPU, ktorý súčasne vykonáva v súlade so zákonom o FPU činnosti a úlohy riaditeľa fondu. Je predpoklad, že takáto finančná injekcia organizácii zameranej otvorene proti súčasnej vládnej koalícii v budúcnosti pod novým vedením fondu neprejde.

Naplno pracuje aj Fond na podporu národnostných menšín. V máji pridelil dotáciu 98 projektom. Dotácie nad 20 000 EUR získali tieto projekty:

Čo by mohol súčasnému vedeniu ministerstva kultúry vytknúť volič vládnej koalície?

Aby bola odpoveď na otázku Zory Jaurovej úplná, nemôže chýbať pohľad kritického voliča z radov vládnej koalície. Aj v koaličných radoch sa nájdu takí, ktorí očakávali od ministerstva kultúry viac. Tí rovnako očakávali návrat „tradičných hodnôt“ a odstránenie elitárskeho prístupu k umeniu. Sklamanie môžu pociťovať z reálneho výkonu ministerstva kultúry. Z vyjadrení a rozhodnutí Martiny Šimkovičovej sa možno na prvý pohľad zdalo, že kultúra sa priblíži „obyčajným ľuďom“ – no nasledovné kroky pôsobia rozporuplne:

Volič, ktorý očakával zodpovedné hospodárenie a podporu regionálneho dedičstva, môže zažívať sklamanie kvôli neodbornému zásahu ministerstva do rozpočtu na obnovu kultúrnych pamiatok, vďaka čomu prišlo Slovensko o celú pamiatkovú sezónu. Namiesto obnovy hradov a kaštieľov ostali prázdne sľuby a znechutené komisie.

Paralýza fondu na podporu umenia držala dlho v neistote aj tradičné festivaly, folklórne slávnosti či regionálne kultúrne centrá, ktoré by bez podpory z verejných peňazí nefungovali.

Pre mnohých podporovateľov súčasnej vlády bola kultúra vnímaná ako „odtrhnutá od reality“. No zavádzanie priamej kontroly ministerstva nad fondmi, ktoré mali byť nezávislé, môže pôsobiť ako nahradenie jednej politizácie druhou – len v opačných farbách.

Smutní ostali aj predstavitelia kultúry pôvodného prírodného slovenského duchovna, ktorí sa dožadujú podpory, v podstate uznania práva na existenciu, aspoň minimálneho priestoru vo verejnoprávnych médiách, už roky, ani u súčasného vedenia podporu zatiaľ nenašli.

Aj v radoch koaličných voličov sa nájdu takí, ktorí očakávali slušnú a profesionálnu správu vecí verejných sú rozčarovaní z nekompetentného vystupovania ministerky, neochoty odpovedať na otázky médií a chaosu v rozhodovaní. Na druhej strane chodiť do médií, ktoré Vás nenávidia…

Urobil by niekto viac?

To, že je s ministerským výkonom Šimkovičovej nespokojná Zora Jaurová, podporovateľka Otvorenej kultúry je pochopiteľné. Dokonca by to bola zlá vizitka ministerky kultúry súčasnej vlády, ak by Jaurová, Progresívne Slovensko, progresívna kultúrna obec, či progresívne médiá, ministerku chválili. Znamenalo by to, že sa jej Augiášov progresívny chliev v kultúre čistiť nedarí.

To, čo Martine Šimkovičovej treba uznať, je, že sa nebojí zababrať. Že má dostatočne hrubú hrošiu kožu, aby ju nenávisť, permanentné útoky a polená pod nohy, ktoré jej podkladajú nielen progresívci, či „nezávislé“ médiá, nezlomili. Dokonca musí čeliť podpásovým úderom aj od niektorých koaličných poslancov. Avšak kým nad ňou drží ochranný dáždnik premiér Róbert Fico strach z odvolania mať nemusí.

Na druhej strane bolo by naivné očakávať, že kultúru prelezenú za 30 rokov od základu až po strechu progresivizmom je možné „opraviť“, rozumej vyvážiť zo dňa na deň. Na to nebude stačiť ani jedno volebné obdobie. Kultúrnu obec, ktorá vyváži doterajší kultúrny dialóg treba vybudovať. A to je beh na dlhé trate.

Kto z radov súčasnej vládnej koalície by na jej poste urobil za tak krátky čas vo funkcii viac?