Vo svojom príspevku Chmelár zdieľal fotografiu z jednej reštaurácie, na ktorej je zachytená tabuľa s nápisom, že sa 21. 8. nepredáva Ruská zmrzlina. Navyše je tam prosba k rodičom, aby vysvetlili deťom prečo, a tiež obrázok sovietskeho tanku a prečiarknutá sovietska symbolika.
„Nejakej obmedzenej bytosti sa to možno môže zdať vtipné, ale mne už tento každoročný festival antiruského šovinizmu poriadne lezie na nervy. Mám tomu rozumieť tak, že v tomto českom podniku sa na výročie protektorátu nepredáva nemecké pivo a bavorská šunka? A budú azda stiahnuté z predaja aj poľské krowky, maďarský guláš a bulharská musaka, keďže nás obsadili vojská štátov Varšavskej zmluvy? A prečo zrazu tí, ktorí neustále pripomínajú, že nás oslobodili aj Ukrajinci, Gruzínci, Bielorusi a ďalší, zúžili okupantov len na Rusov? Tušia vôbec, že napríklad takú Nitru obsadili kompletne Maďari? Celé to vyvolávanie nenávisti je šialené,“ píše v príspevku.
Chmelár zareagoval aj na podpredsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, ktorý na svojej sociálnej sieti napísal, že ak si chce niekto sprítomniť pocity spred 52 rokov, mal by sa pozrieť do Bieloruska. „Na to už vážne strácam slová, ale ak pán europoslanec vidí v Bielorusku ruské tanky, ak chce prirovnávať okupáciu z roku 1968 k súčasným protestom, mal by vyhľadať odborníka…“
Chmelár ďalej uviedol, že pre neho je výročie 21. augusta 1968 o niečom inom. S úctou si pripomenúť nevinné obete a statočných ľudí, ktorým okupácia zničila život.
Všetkým, ktorí by chceli 21. august zneužiť na primitívny šovinizmus ako na obrázku, ktorý ho tak nahneval, Chmelár odkázal, že pre neho je 21. august 1968 výročím násilného potlačenia Pražskej jari.
„Procesu, na ktorý by chceli všetci zabudnúť, akoby rok 1968 bol len o tankoch. Historického sna o hlbšej, konkrétnejšej forme demokracie, ktorej kontúry sa začínajú dnes vo svete ešte len teoreticky rozpracovávať. Ekonomická demokracia, sloboda prejavu aj voči vlastníkom, skracovanie pracovného času, nepodmiemený základný príjem – to sú dedičia socializmu s ľudskou tvárou. Preto si pôjdem zajtra pripomenúť Alexandra Dubčeka nie na jeho hrob, ale na kúpalisko do Santovky – miesto jeho legendárneho skoku, ktorý obletel celý svet. Fotografie, ako sedí na deke v plavkách bez ochranky medzi ľuďmi, najlepšie dokumentujú, aký srdečný a bezprostredný človek to bol. Posledný politik, ktorého národ úprimne miloval… A s takýmito švejkovinami choďte do čerta,“ odkázal na záver.




















