Chmelár upozornil na príklad ešte spred 19 rokov, kedy vtedajší štátny tajomník rezortu diplomacie Ivan Korčok (nominant SDKÚ, neskôr Smeru, neskôr SaS) oznamoval, že Dzurindova vláda podporí útok na Irak napriek tomu, že bol v rozpore s medzinárodným právom.

„Tam sa lámali charaktery a rovnako sa tento slovenský Fouché pripravený slúžiť komukoľvek len nie Slovensku správa aj dnes. Ja len pripomeniem, že aj v roku 1944 formálne prezident Tiso vydal súhlas na obsadenie Slovenska nacistickou armádou a vláda prijala opatrenia na zabezpečenie pobytu spojeneckých nemeckých vojsk. Dokonca tri dni pred okupáciou minister vnútra Alexander Mach v bratislavskom rozhlase ubezpečoval poslucháčov, že Slovensku nehrozí žiadne obsadenie. Asi tak sa môžeme spoliehať na vlastizradcov.“

Okrem Korčoka sa Eduard Chmelár vo svojom komentári dotkol ešte jednej záležitosti: „Ešte k jednej veci sa musím vyjadriť. Agent Vladimír Šnídl prezlečený za novinára, ktorý v Denníku N nemá inú úlohu ako šovinisticky útočiť na Rusko a vyhľadávať triednych nepriateľov, si opäť zobral moje meno do úst. Tvrdenia, že Západ pripravuje vojnu s Ruskom, označuje za kremeľskú propagandu, a opäť straší tým, že ruské vojská sú na hranici s Ukrajinou. Tento človek je ako z inej planéty. On označuje za „kremeľskú propagandu“ to, čo tvrdia najvplyvnejší ľudia v americkej administratíve – tam som mu priložil linky, kde sú čierne na bielom návrhy na vyhlásenie ultimáta pre Moskvu, po ktorom by malo nasledovať jeho vojenské vynútenie – a on hovorí, že ja straším… Veď je to blázon, ktorý účelovo prekrúca realitu.“

Rovnako tak Šnídl z Denníka N opakovane manipuluje s faktami, keď straší (v tomto prípade je to na mieste), že ruské vojská sú rozmiestnené na hraniciach s Ukrajinou. „Už som o tom písal, ale musím to asi zopakovať: odhliadnuc od toho, že sú na svojom území, ruské jednotky sú rozmiestnené 200 (slovom dvesto) kilometrov od ukrajinskej hranice! Toto je postavenie „na hranici“? Je ten človek normálny?“

Dodal, že sa nebude venovať osobným útokom, ale zareaguje na jednu nebezpečnú vec. Šnídl opakovane nepriamo vyzýva médiá, aby Chmelárovi nedávali priestor, resp. aby k jeho osobe pristupovali „ako k človeku, ktorý programovo preberá kremeľský pohľad na svet“. „Nie je to po prvýkrát, čo Denník N otvorene vyzýva, aby ľuďom ako ja nedávali priestor v médiách (vtedy ma dokonca označili boľševickým pojmom „nepriateľ štátu“). Nie prekvapujúco sa k nemu pridáva bývalý štátny tajomník ministerstva obrany (nominant SaS, neskôr Most-Híd) a súčasný veľvyslanec vo Veľkej Británii Róbert Ondrejcsák, ktorý mu pritakal slovami „nikdy som nepochopil, ako môže človek, ktorý nemá ani základné vedomosti o bezpečnostnej politike, v médiách komentovať medzinárodnú bezpečnosť“.“

Chmelár v reakcii na tieto tvrdenia posiela Ondrejcsákovi aj Šnídl jasný odkaz: „No, takže takto. Keby to boli seriózni kultivovaní ľudia, odpoviem im veľmi stroho, že nepozývať do médií ľudí s iným názorom, navyše s vyšším vzdelaním ako majú obaja dohromady, výrazne ochudobňuje verejnú diskusiu a spôsobuje väčšinu problémov, ktoré má táto krajina pri prijímaní dôležitých rozhodnutí. Ale keďže ide o najatých agresívnych propagandistov bez patričného správania a morálky, ktorí na adresu odborníkov s inými názormi nepoužívajú vecné argumenty, ale iba zosmiešňujúce a urážlivé poznámky, pomôžem si slovami emeritného sudcu Ústavného súdu SR, ktorý sa na adresu takýchto arogantných jedincov vyjadril týmito slovami: Ľudia ako Naď (a pridajte si k nim aj Ondrejcsáka), ktorí urážajú oponentov zmluvy s USA, si myslia, že odbornosť sa dosahuje funkciou, že on je odborník č. 1 a jeho štátny tajomník je odborník č. 2. Lenže takto to nefunguje. Odbornosť sa získava vzdelaním, nie funkciou. A tá sa o takýchto úbohých šašov ani neobtrela.“

„Ja viem, že ľudia ako Naď, Majer, Ondrejcsák a podobní robia všetko pre to, aby všetky ich vlastizradné nápady prechádzali v tichosti, aby nemali žiadnych oponentov, aby si hrkútali iba vo vnútri svojej sekty, ktorú volajú vznešene „bezpečnostná komunita“. Nikdy nemali záujem o diskusiu, za to ich neplatia, oni plnia úlohy, a tak namyslene odmietajú všetkých, ktorí nemajú rovnako nalinajkované názory ako oni – vrátane univerzitných profesorov a docentov – s veľkohubým odsudkom, že to pre nich nie sú odborníci. Lenže ako už bolo povedané, o tom rozhoduje vzdelanie a argumentácia, nie boľševické kádrovanie, osočovanie a výmysly. Stačí sa pozrieť na to, čo tára Šnídl alebo Ondrejcsák, aby ste pochopili, že oni nepotrebujú niekoho, kto by im ich bludy vyvracal a narúšal im ich propagandistickú koncepciu. Ale keďže zakomplexovaný veľvyslanec Ondrejcsák si o to koleduje, pripomeňme si, aký je on „odborník“.“

Analytik pripomenul, že v mierovom hnutí pôsobí takmer štvrťstoročie, takže k medzinárodnopolitickým otázkam sa vyjadroval už v čase, keď Róbert Ondrejcsák ešte pásol kozy v Rimavskej Sobote. „Aj pred tými 19 rokmi počas vojny v Iraku som polemizoval v Slovenskom rozhlase so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Ivanom Korčokom i s ďalšími politikmi, pretože kvalifikovaných oponentov voči tým drístom, ktoré vtedy zaznievali, je na Slovensku stále málo. Áno, drístom, lebo môžeme si porovnať, čo všetko tí „odborníci“ od Korčoka cez Samsona až po Mesežnikova vtedy natárali v porovnaní s mojimi postojmi, ktoré sa potvrdili do bodky.“

„Čiže kvalifikovanosť jednotlivých analýz a naplnenie zahraničnopolitických prognóz by rozhodne mali byť jedným z kritérií odbornosti. Za druhé kritérium by sme mohli označiť praktické vedomosti, bez ktorých by u mňa študent nedokončil ani semester. Už som tú príhodu, pre ktorú má pán Ondrejcsák zo mňa neustále komplexy, spomínal, ale keďže si o to koleduje, v krátkosti ju pripomeniem ešte raz. Na jeseň 2011 som ho v Správach a komentároch vyškolil ako malého žiaka, neovládal ani základné medzinárodnoprávne dokumenty (Chartu OSN a Severoatlantickú zmluvu), nedokázal ani formálne obhájiť svoje lživé tvrdenie, že vojna v Iraku bola v súlade s medzinárodným právom. Bola to pre neho taká hanba (novinárka Eva Mihočková to nazvala, že som mu „natrhol riť“), že ma odvtedy nenávidí a je taký zbabelý ísť so mnou do diskusie, že všade roztrubuje, že by ma nemali pozývať do médií, lebo o medzinárodnej politike nič neviem.“

Róbert Ondrejcsák si podľa Chmelára opäť koleduje o argumentačný výprask. „Pozrime sa, ako tento „odborník“ komentoval predvčerom paralelu, že ani Američanom by sa nepáčili ruské základne na hraniciach s Mexikom. Napísal, že to je iné, lebo Mexiko vraj nevníma USA ako hrozbu, USA neokupuje žiadne mexické územie a USA vraj rešpektujú medzinárodne uznané hranice Mexika… No. Odhliadnime teraz od toho, že súčasný mexický prezident si o hrozbe USA myslí niečo iné (okrem iného opakovane ponúkol politický azyl J. Assangeovi). Ale to ostatné je naozaj vtipné. Ondrejcsákovi treba pripomenúť, že to boli práve Spojené štáty, ktoré zaútočili na Mexiko a násilne pripojili k svojmu územiu Kaliforniu či Nové Mexiko. Vychádzali z koncepcie „Manifest Destiny“, podľa ktorej majú Spojené štáty právo dobyť a ovládnuť celú Severnú Ameriku – čím ospravedlňovali aj genocídu pôvodného obyvateľstva.“

„Žiadne medzinárodne uznané hranice, ale jedine toto údajne „bohom dané právo“ anektovať cudzie územia USA uznáva. A ak k tomu Ondrejcsák mudrlantsky dodáva, že „dnes stojí medzinárodná bezpečnosť a právo na úplne iných základoch“ – nech nám pripomenie, na akých, lebo sú to Spojené štáty, nie Rusko, ktoré od konca studenej vojny najviac porušovali medzinárodné právo – čo on síce popiera, ale v tejto oblasti našťastie neplatia jeho paralelné fakty.“

„Takže nie, vážení. Čelíme tým istým ctihodným luhárom ako pred dvoma desaťročiami, ktorí si svoje nehanebné lži chcú posvätiť tým, že umlčia kritikov. Ja viem, že ste chceli, aby vám aj táto lož prešla ticho a bez odporu. Prerátali ste sa. Už to dokážete iba hrubým mocenským zásahom, už nikoho nepresvedčíte, nedokážete vyvracať fakty, iba osočovať tých, ktorí vyniesli pravdu na svetlo. Túto bitku možno ešte dokážete zvrátiť intrigami a aroganciou moci, ale tento zápas ste už historicky a morálne prehrali.“