Prvýkrát som sa dozvedel o tom, že o mňa prejavili záujem zamestnanci Ukrajinskej tajnej služby SBU v marci 2021. Zoznámili sme sa „veľmi originálne“. Na redakčný e-mail nášho webu prišla správa od dôstojníka SBU Vladyslava Markeviča, ktorý „súrne potreboval mňa“. Po konzultácii s hlavným redaktorom média som operatívcovi zaslal svoj mail. Potom mi na mail prišla správa, v ktorej sa uvádzalo, že riaditeľstvo SBU v Dnepropetrovskej oblasti dostalo anonymný list, v ktorom sa píše, že ma chcú zabiť. Navrhli mi, aby sme si zavolali alebo aby som osobne prišiel do kancelárie SBU na „vecný rozhovor s cieľom zaistiť bezpečnosť môjho života“.

Samozrejme, moja rodina a ja sme boli takou správou šokovaní. Úprimne povedané, ja, moja rodina aj môj hlavný redaktor sme pochybovali o tom, že by celé riaditeľstvo SBU v Dnepropetrovskej oblasti tak veľmi chcelo dbať o život nejakého novinára. Pre predstavu, čo sa týka počtu obyvateľov, Dnepropetrovská oblasť je približne päť Bratislavských krajov.

Rozhodol som sa však na toto stretnutie ísť. Pomyslel som si, že ak neprídem, môže to vyvolať podozrenie u zamestnancov SBU. Nemal som čo skrývať. Preto som rozhodol, že bude lepšie prísť na tuto „konverzáciu“.

Na druhý deň som prišiel do SBU. Operatívec ku mne zišiel. Navrhli mi odovzdať telefón do úschovne, skontrolovali ma detektorom kovov a následne ma pozvali do kancelárie. V kancelárii mi poručík Vladyslav Markevič ukázal spomínaný anonymný list, v ktorom sa uvádzalo, že akísi „patrioti Ukrajiny“ chcú zabiť separatistu Artema Klymenka, pretože pracuje pre ruské špeciálne služby. Potom sa ma operatívec podrobne vypytoval na moju prácu a na články, ktoré píšem. V tom momente som sa definitívne presvedčil, že skutočným dôvodom môjho „pozvania“ do SBU neboli hrozby môjmu životu, ale „nadviazanie kontaktu“. Niekoľkokrát som sa spýtal, či bude SBU vyšetrovať útok na môj život. Odpovedali mi, že informácie preveria, ale trestné stíhanie nezačnú. A ak by mali nejaké informácie, oznámia mi to. Myslím, že už ste uhádli, že sa so mnou v tejto veci už nikto nekontaktoval…

Po skončení výsluchu mi navrhli, aby som písomne opísal svoju novinársku činnosť. Napísal som, podpísal som a odovzdal papier zamestnancovi SBU. Ten sa so mnou rozlúčil a prepustil ma. Vrátili mi telefón a následne som odišiel.

Celkovo sa však nič strašné nestalo. Pokračoval som vo svojom živote a písal správy a články. V januári 2022, krátko pred začiatkom veľkej vojny, kolega z Odesy Jurij Tkačev zverejinil informacie, že SBU pripravuje rozsiahle represie proti novinárom. Úprimne priznávam, že som vtedy kolegovi neveril. Ukázalo sa, že som sa pomýlil…

24. februára 2022 Ruská federácia začala „špeciálnu vojenskú operáciu“. Prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj v prejavoch k ukrajinskému národu tesne pred začiatkom vojny vyhlasoval, že žiadna vojna nebude a že na májové sviatky (v tom čase boli 1. a 9. máj na Ukrajine sviatočné dni) budeme grilovať šašlíky. “Šašlíky“ sa podarili znamenité, s príchuťou ľudského mäsa však…

Pre mňa osobne udrela posledná hodina vo štvrtok večer 3. marca 2022. Nejakí neznámi ľudia pod rúškom tmy začali zvoniť na dvere, triasť kľučkou a pokúšali sa ju vylomiť. Pri správach o rabovaní a krádežiach ani mne, ani mojej rodine ani nenapadlo otvoriť dvere. Už sme zvažovali zavolať políciu, no neznámi muži odišli. V ten istý večer sa mojej mame podarilo zistiť od susedy, že to boli zamestnanci SBU. Podľa slov susedy ma hľadali a ukazovali jej moju fotografiu.

Vtedy ma ani nenapadlo, že by som mal niekam utiecť alebo sa schovať. Bol som si istý, že som neurobil nič nezákonné. Takže som si myslel, že sa nemám čoho obávať. Stále som mal telefónne číslo poručíka Vladyslava Markeviča, ktorý ma vypočúval v roku 2021. Rozhodol som sa, že je lepšie, ak mu sám zavolám a opýtam sa, prečo ma hľadajú. Operatívec mi potvrdil, že ma hľadali. Tiež mi oznámil, že majú niekoľko otázok, že sa nemám čoho báť a že zajtra prídu jeho kolegovia znovu na pohovor.

Ráno 4. marca zamestnanci SBU prišli. Dvaja muži boli oblečení v civilnom odeve. Nemali žiadne odznaky ani označenie SBU. Ukázať služobné preukazy odmietli. Zato mi však „hrubým jazykom“ vysvetlili, že sa zaoberám akýmsi nezmyslom a že moje články majú „dvojznačný charakter“ a sú namierené proti Ukrajine. Na moju žiadosť, aby uviedli príklady takýchto materiálov, odpovedali, že momentálne nemôžu nič povedať, že to treba pozrieť. Potom začali požadovať prístup k môjmu telefónu a notebooku. Podľa ich slov, ak odmietnem, zatknú ma, odvezú do hlavného riaditeľstva SBU v Dnepropetrovskej oblasti a následne ma hneď pošlú na najťažšie pozície pri Charkove bojovať proti ruskej armáde, kde ma určite zabijú.

Do poslednej chvíle som sa snažil zistiť, či som obvinený, či je proti mne vedené trestné stíhanie, na akom základe prišli do bytu, kde som býval so svojimi rodičmi a mladším bratom. Samozrejme, nechcel som im do rúk odovzdať svoj notebook, telefón a tablet. Keď sa im ma nepodarilo presvedčiť hrozbami, rozhodli sa získať prístup k mojim zariadeniam silou. Dvaja muži pred šokovanými očami mojej mamy a mladšieho brata zrazili ma na zem a priložili mi k hlave pištoľ. Jeden z nich povedal, že ak nezadám heslá na svojich zariadeniach, aby mohli skontrolovať obsah, zastrelia ma priamo v byte.

Dôkazy o tom, že pracujem pre ruské tajné služby, nemali. Podľa slov operatívcov som mal sám dokázať, že s Ruskou federáciou nie som nijako spojený. Prezumpcia neviny? O tom nikdy nepočuli. Ale čo od nich možno očakávať, keď o rok neskôr „najväčší líder slobodného sveta“ Volodymyr Zelenskyj vyhlási, že počas vojnového stavu ústava Ukrajiny neplatí! Mimochodom, to isté sa mi pokúšali naznačiť aj SBU. Po mojej ďalšej otázke, či bolo začaté trestné konanie voči mne ako údajnému páchateľovi, operatívcovi praskli nervy. Odpovedal, že voči mne trestné konanie nebolo začaté. Podľa jeho slov majú „začaté jedno jediné trestné konanie voči všetkým občanom“! To znamená, že všetkých obyvateľov Dnepropetrovskej oblasti považujú za zradcov a kolaborantov…

Ja som sa SBU asi dvadsaťkrát pýtal, čo by som mal ukázať, aby sa uistili, že nepracujem pre ruské tajné služby. Jeden zo zamestnancov dokonca odpovedal, že mám ukázať… „nič“. Výborne, ďakujem pekne! No tak čo tu robíte?

Navyše ani nedokázali presne vysvetliť, z čoho som vlastne obvinený. Na začiatku nášho „milého rozhovoru“ ma obvinili z odovzdania nejakých informácií ruským tajným službám. Predpokladám, že mohlo ísť o odovzdanie súradníc ruským službám pre ďalšie raketové útoky. Na konci rozhovoru, keď u mňa nič nenašli, ma už obvinili zo šírenia ruskej propagandy. Podstatou mojej „propagandistickej činnosti v prospech Ruska“ bolo to, že som si dovolil so zmienkou na ukrajinské ministerstvo obrany uverejniť informáciu, že Volodymyr Zelenskyj sa v rokoch 2014-2015 štyrikrát vyhol vojenskej službe, že poskytol svojmu otcovi ochranu z verejných zdrojov (hoci on na to nemal nárok) a že sa spolu s oligarchom Ihorom Kolomojským vyhýbal plateniu daní.

Ešte ma prekvapilo, že pracovníci SBU odo mňa otvorene požadovali, aby som nezverejňoval vyhlásenia lídra politickej strany „Strana Šarija“ Anatolija Šarija. Táto strana bola rozhodnutím súdu zakázaná až 16. júna 2022 – teda tri mesiace po uvedenom rozhovore. Podľa ukrajinského práva novinár nenesie zodpovednosť za výroky verejných osobností, ak ich len cituje. Čo mi príde celkom logické. Lenže vo vyjadreniach Anatolija Šarija nebolo nič extrémistické. Jeho „práca pre Rusko“ spočívala v tom, že zverejňoval informácie o korupčných škandáloch Volodymyra Zelenského a jeho okolia. A to bol hlavný problém. Čo je pozoruhodné, „proruský bloger“ Anatolij Šarij už dlhodobo má politický azyl v Španielsku a v roku 2022 označoval Rusko za „agresora“.

Ale je vôbec normálne, že v krajine, ktorá „bojuje za demokraciu“ proti „hroznému totalitnému režimu“, je novinárovi zakázané citovať lídra politickej strany, ktorá je oficiálne registrovaná na Ukrajine, zúčastňuje sa volieb a dokonca má svojich poslancov v miestnych zastupiteľstvách?

Keď ma donútili prezradiť heslá k mojim zariadeniam, pracovník SBU sa začal ospravedlňovať, že nie sú zlodeji a že nepotrebujú moju techniku. Pritom, keď už odchádzali, jeden z nich si chcel vziať môj notebook, ale druhý ho od toho odhovoril. Takže sú to zlodeji a zločinci!

Keď sa ukázalo, že nemajú žiadne dôkazy, pracovník SBU sa ma snažil presvedčiť, že som agentom Kremľa, pretože som v roku 2016 cestoval do Moskvy. Na to mu moja mama aj ja vysvetľovali, že som v roku 2016 cestoval do Moskvy ako víťaz esejistickej súťaže „Slovo je na nás“, kde som získal prvé miesto za esej „Ruský jazyk ako jazyk medzinárodnej a medzikultúrnej komunikácie“. V tom čase som mal 18 rokov, práve som dokončil strednú školu a študoval som na prvom ročníku Dnipropetrovskéj národnej univerzity odbor ruský jazyk a literatúra. Vtedy ešte vlaky z Ukrajiny do Ruska jazdili, mnohí ukrajinskí politici, novinári a aktivisti pokojne cestovali do Ruska. Cesta do Ruska nebola trestne stíhaná. Mimochodom, počas výsluchu v roku 2021 mi pracovník SBU potvrdil, že moja cesta nie je trestná. Nepotrebujem ani hovoriť, že by bolo celkom logické, keby sa budúci filológ ruského jazyka zúčastnil na jazykovej súťaži a dokonca ju vyhral. V normálnom štáte by to bolo vítané…

Potom ma začali nahovárať, aby som šiel na front ako dobrovoľník, na čo som odpovedal, že čakám na povolávací rozkaz. Operatívec mi odpovedal, že sa vyhýbam mobilizácii a že rozkazy sa teraz nikomu nenosia. Bolo zvláštne pre mňa, že „agentovi Kremľa“ ponúkali bojovať v ukrajinskej armáde proti Rusku. A čo ak som diverzant? Priznávam, v tej chvíli som nemal odvahu opýtať sa, prečo „vážení operatívci“ sami nejdú na front chrániť vlasť, ale radšej zastrašujú novinárov v tyle. Som si však istý, že toto „predstavenie“ bolo určené mojej matke, ktorá plakala a zdalo sa, že bola pripravená prisľúbiť všetko a urobiť čokoľvek, len aby sa tento horor čo najskôr skončil.

Plačúca matka, chorá na cukrovku, ma presvedčila, že nemá zmysel ďalej vzdorovať. Pri kontrole obsahu notebooku jeden z operatívcov tiež uviedol, že ak sa pokúsim zavolať políciu, hliadka síce príde, ale ja odídem z bytu rovno do väzenia s vrecúškom na hlave a strávim tam týždeň. Nakoniec skontrolovali, čo potrebovali, a odišli.

Príbeh sa však tým nekončí. Už popoludní mi zavolal ten istý Vladyslav Markevič a oznámil mi, že som povinný poskytnúť heslá a poskytnúť prístup ku konzole webu na publikovanie. Ide o nástroj, ktorý sa používa na publikovanie správ a článkov a tiež na ich úpravu, ak je to potrebné. Operatívec sa ma snažil presvedčiť, že jednoducho chcú občas publikovať svoje informácie, aby informovali ľudí. Pekne mi motal medové motúze okolo úst! Je však zrejmé, že v skutočnosti veľmi chceli niečo odstrániť. Niečo, čo im veľmi vadilo. „To, čo urazilo ‚najväčšieho vodcu všetkých čias a národov‘, ‚otca národa‘, ‚maják demokracie‘ Volodymyra Zelenského. Samozrejme, odmietol som. Po tomto mi večer zavolali z vojenského úradu a žiadali, aby som sa hneď ráno dostavil s vecami.

Nebudem popierať, že som nikdy nemal chuť bojovať za tento režim. Po prežitom už vôbec nie. Ale čo robiť? Rozhodol som sa ísť na vojensky úrad, uvedomujúc si, že ma nenechajú na pokoji. Vo vojenskom úrade sa však stali „pravé zázraky“. Po prvé, nikto ma nemienil vyslať hneď v sobotu. Povedali mi, aby som prišiel v stredu 9. marca 2022. Ani 9. marca ma však nečakali. Vo vojenskej správe sa veľmi čudovali, že som prišiel, a povedali mi, že mi nevolali. Poslali ma na lekársku prehliadku a potom ma poslali domov.

Odvtedy som pod svojím menom na Ukrajine už nič nezverejňoval. Naďalej som však ešte trochu popracoval ako novinár. Rozhodol som sa však, že bude lepšie opustiť štát. Keďže v tom čase už bol odchod mužom z Ukrajiny zakázaný, musel som odísť nelegálne. Ako sa mi to podarilo, zatiaľ nebudem zverejňovať. Avšak 10. septembra 2022 sa mi konečne podarilo dostať do Bratislavy, kde som začal študovať na Univerzite Komenského.

Takto pre mňa skončila táto „banderovská nočná mora“. Priznávam, že som mal veľké šťastie, že som z Ukrajiny ušiel. Ešte väčšie šťastie, že som zostal celý a zdravý. Pravdou však je, že som po pol roku od tohto incidentu mierne zošedivel. Vo veku 24 rokov. Mojej mame po prežitom strese mierna forma cukrovky prešla na cukrovku druhého typu a časom musela začať užívať inzulín.

A áno, netvrdím, že som všetko urobil úplne správne. Je celkom možné, že som mal hneď všetko ukázať a nepokúšať sa nič zisťovať. Prosím Vás o zhovievavosť, že som bol natoľko šokovaný, že som nevedel, ako sa správať a čo sa môže ďalej stať. Ľudia reagujú na stres rôzne.

Bohužiaľ, niektorým mojim kolegom sa darilo oveľa horšie, takže by som sa naozaj nemal sťažovať… Celkovo som mal pocit, že hlavným cieľom tejto akcie bolo zastrašiť. Pretože od mojej mamy ten pracovník SBU žiadal, aby som sa prestal venovať žurnalistike. A potom ma nechajú na pokoji.

Z toho som pochopil, že skutočná „liberálna európsko-americká demokracia“ je, keď dvaja ozbrojení príslušníci bezpečnostných zložiek diskutujú s neozbrojeným novinárom o témach jeho publikácií a o tom, aký dôraz by mal klásť. A pre zvýšenie účinku novinárovej matke neustále hrozia, že jej syna zabijú.

Nezverejňujem toto, aby ma niekto ľutoval. Viem, že mnohí Slováci sami prežili niečo podobné počas vlády premiéra Igora Matoviča. A na rozdiel od mnohých Slovákov som mal šťastie, že som sa nedostal do väzby. Nie, toto zverejňujem pre tých, ktorí stále hovoria, že Ukrajina je dobro, ktoré bojuje proti zlu – Rusku. O žiadne dobro tu nejde. Dúfam, že sa mi podarí zverejniť aj príbehy mojich ukrajinských kolegov, ktorým, bohužiaľ, šťastie neprialo tak ako mne. O osude niektorých z nich nie je vôbec nič známe.

Ako dôkaz o tom, čo sa stalo, zverejňujem zvukový záznam. Neuveríte, ale na východe Ukrajiny hovoria bezpečnostné zložky po rusky, takže takmer celý záznam je v ruštine, s malými vkladmi ukrajinských slov. Tiež zverejňujem prepis výsluchu v slovenčine.

Záznam nahrávky tu.

Prepis nahrávky

Novinár (Artem): Zavolajte políciu. Len za dverami. Nie sme povinní vás vôbec pustiť…

Príslušník SBU1: Aha, „nie sme povinní“ (ironické)…

Mama: V čom je vlastne problém?

Príslušník SBU1: Problém je v tom, že na svojej stránke zverejňuješ materiály…

Novinár: Aké?

Príslušník SBU1: Zverejňuješ materiály, ktoré sú veľmi dvojzmyselné. A niektoré články sú vyslovene protukrajinské.

Novinár: Napríklad aké?

Príslušník SBU1: Napríklad – to treba otvoriť a ukázať.

Novinár: Dajte mi odkazy… Prosím.

Príslušník SBU1: Ahoj. Potrebujeme odkazy od toho grázla (takto pomenoval novinára), čo zverejnil. No, samozrejme…

Príslušník SBU2 (volá): Môžem sem zavolať policajnú jednotku? Sem zavolať políciu, teraz ho odtiaľto odvedieme… Stojí tu, provokuje… Áno… Nie, nie, sme v byte, sme v byte. Vošli sme do bytu. Áno…

Príslušník SBU2: Kam pracuješ? Teraz pôjdeš, darebák…

Mama: Čo je s vami, chlapci?

Príslušník SBU1: Ten muž bude vojak (ukazuje na novinára).

Novinár: Kľud, kľud.

SBU1: Ten muž je vojak… Robí somariny? Robí… Čo si myslíš? Že je to len sranda?

Novinár: Už ste začali trestné konanie?

SBU1: Čo to má s tým spoločné? Je vojnový stav…

SBU2: Samozrejme, otvorili sme…

SBU1: Povedzte číslo konania z registra trestov.

SBU1: Teraz ti povieme…

Novinár: Môžem si zbaliť veci?

Mama: Máte svoje vlastné deti?

Novinár: Mama, mama, nechaj to teraz.

Mama: Chcete, aby som tu zomrela? Som chorá.

SBU1: Počúvajte, prišli sme slušne, slušne. Včera sme sa nevlámali do bytu, teraz však tu provokuje. Vysvetľujeme ti: je vojnový stav, môžeš provokovať v mierovom čase, rozumieš tomu, alebo nie? Robíš somariny.

Mama: Prosím Vás…

Novinár: Vysvetlite, čo presne…

SBU1: Vysvetľujem ti. Šíriš, zverejňuješ správy. Počúvaj ma pozorne, veľmi pozorne. Pre teba, rozumieš? Pre tvoju mamu, lebo ju dokonale chápeme. Šíria sa somariny.

Novinár: O akých správach hovoríte? Neposkytujete odkazy!

SBU1: Potrebujem jeho počítač, telefón, z ktorého pracuje.

Mama: Daj mu počítač, preboha…

SBU2: Hovorím ti, že teraz odídeš, a potom budeš niekde tam pri Charkove sedieť. Nežartujem.

Mama: Prosím. Nič neurobil, s nikým nie je spojený (plače). (príslušníci SBU napadajú novinára a bijú ho) Nechytajte ho!

SBU1: Ležať, ležať, ležať!

Mama: (plače) Nechytajte ho, nechytajte ho. Nechytajte ho!

Mladší brat: Mama, stoj, stoj…

SBU2: Vám nikto nič nerobí, prosím.

Mama: Prosím (plače)…

SBU2: Chápeš, čo práve robíš?!

Novinár: Nič nerobím!

SBU2: Robíš informačnú propagandu!

Mama: (plače) Nie, prosím!

Mladší brat: Ticho, ticho…Novinár: Nerobím nič!

SBU1: Na teba chodia len sťažnosti.

Novinár: Aké sťažnosti?

SBU2: Sťažnosti od všetkých.

Novinár: Sťažnosti od koho?

SBU1: Nekričte, nekričte, prosím. Máte alternatívu. Buď prestaneš so svojou činnosťou, zostaneš doma, nikam nejdeš.

Mama: (plače) Nikam. Prisahám.

SBU1: Chceme sa dohodnúť normálne…

Mama: Prisahám vám, úprimne…

SBU1: Prosím, posaďte sa…

Mama: Och, nemôžem…

SBU1: Prosím, posaďte sa…

Mama: My nerobíme nič. Nemáme žiadnych príbuzných nikde ani v Rusku, nič…

SBU1: A prečo si šiel do Ruska?

Novinár: Išlo o jeden raz.

SBU2: Teraz ťa zbijem, do riti!

Novinár: Išlo o jeden raz…

SBU2: Drž hubu (bije), ty sviniar…

Mladší brat: Mami, všetko…

SBU2: Heslo od telefónu. Rýchlo!

Mama: Prosím…

Novinár: Nebudem, nebudem nič hovoriť.

SBU2: Takže, ty teda, sakra, pracuješ pre nepriateľa?

Novinár: Nie je to pravda.

SBU2: Ak pre nikoho nepracuješ…

Mama: Arem, ukáž im…

SBU2: Všetko ukáž! Mal by si ukázať! Dokázal by si, že si nevinný!

Novinár: Vysvetlite mi, čo mám ukázať?

SBU2: Musíš dokázať, že si nevinný!

Novinár: Čo mám ukázať?

Mama: Veď tam naozaj nič nie je (plače).

SBU2: Ak tam nič nie je, čo teda skrýva?

Novinár: Nemám čo skrývať. Prosím, vysvetlite mi, čo mám ukázať.

SBU2: Nič. Pozrieme sa, uvidíme a odídeme.

SBU1: Mama, prosím, opustite izbu.

Novinár: Nič tu nie je.

Novinár: Čo mám ukázať?

SBU2: Ale toto nie je dialóg.

Mama: Nie, vy ho budete biť.

SBU1: Nebudeme biť. Sľubujem, nebudeme biť, nebudeme biť.

Mama: Nie (plače)!

SBU2: Nebudeme ho biť.

SBU1: Všetko je v poriadku, upokojte sa, nikto nikoho biť nebude.

SBU2: Prosím, prosím, prosím, vyjdite von.

Mladší brat: Ticho, ticho, ticho…

Mama: Nie, idem sa pozrieť.

Mladší brat: Mami, toto sa tak nedá. Oni to uvidia.

Mama: Počujem.Mladší brat: Mami. Ticho, upokoj sa. Upokoj sa, mami. Prečo zase? Och…

[V tomto momente mama a mladší brat vyjdú z miestnosti. Novinár a dvaja pracovníci SBU zostávajú v miestnosti. Mama a mladší brat idú na balkón. Z balkóna môžu vidieť, čo sa deje v miestnosti.]

Mama: Čo robíte? Čo robíte? Kam mierite tou zbraňou? Čo robíte?

Mladší brat: Mama, ticho, ticho…

Mama: Oni mu tam priložili pištoľ k hlave… Ó, Bože! (plače)

Novinár: Na čo vám je heslo?

SBU1: Pozerám telefón… Mohol by ísť niekam na kontrolný bod, brániť vlasť. On však teraz sedí doma s mamou, je vaše jedlo.

Mama: Prosím vás…

SBU1: Chápem Vás. Tak nech nikam nechodí. Nevidím. Nevidím.

Novinár: Prosím, choď von.

Mama: (plače) Oni ti priložili pištoľ k hlave. Ja som to videla.

Novinár: No tak čo môžem urobiť?

SBU2: Rozumiete, ľudí v oblastiach spaľujú. Teraz ich spaľujú.

Mama: Tak ste sa rozhodli nás trápiť?

SBU2: Nie!!! Tak čomu sa venuje, čo robí?

Mladší brat: Nekričte, prosím…

Mama: Nebude sa ničomu venovať (plače).

SBU2: Zatiaľ nič nevidím.

Novinár: Počkajte chvíľu, teraz vám ukážem…

Mama: Prisahám vám.

Mladší brat: Ticho, ticho, ticho…

Novinár: Hneď to nájdem.

SBU2: On tu len sedí a machruje. Chce – nechce. Ešte trochu a pôjde tam, kam má ísť, a hotovo.

Mama: Prisahám Vám.

Mladší brat: Prosím Vás. Má cukrovku, vysoký tlak.

Novinár: Pozrite, tu je stránka.

SBU1: Výborne…

Novinár: Čo tu chcete vidieť? Tu je účet na Facebooku. Ale to si môžete overiť sami. To nie je nijak zamknuté. Pozrite sa, tu je to: vyhlásený letecký poplach, odstránili značky na železničnom moste. To je na základe informácií od polície. Pozrite sa.

SBU1: Nie, tam bola iná blbosť.

Novinár: Aká?

SBU1: Sadni si zatiaľ.

Novinár: Povedzte, čo mám ukázať.

SBU1: Sadni si zatiaľ.

Novinár: Nič mi nehovoríte.

SBU1: S kým si sa v Rusku zoznámil?

Novinár: S nikým som sa tam nezoznámil. Prišiel som tam a odišiel som.

Mama: Súťaž z ruštiny tam mal.

SBU2: Komu patrí tento tablet?

Novinár: Je to môj.

SBU2: Je vypnutý?

Novinár: Neviem, myslím, že áno. Skontrolujte, prosím.

SBU2: PIN-kód?

Novinár: Je zapnutý? 1928.

SBU1: Počúvajte, nie sme žiadni rabovači, vaša technika nás nezaujíma, máme na čom pracovať a tak ďalej. Potrebujeme skontrolovať tieto údaje.

Novinár: A prečo nemôžete skontrolovať tieto údaje?

SBU1: On tu len machruje.

Novinár: Kontrolujete to?

Mama: My sa ničomu nevenujeme, prisahám Vám, Boh mi je svedkom.

Novinár: Mami, prosím ťa, počkaj chvíľu.

Mladší brat: Ticho…

Novinár: Ale toto ste mohli skontrolovať aj bezo mňa [zamestnanec SBU sleduje publikácie na stránke „Spravy Dnipra“]. Na to nie je nutné mať moje zariadenie. To sú otvorené informácie.

Mama: Nech sa pozerajú, preboha…

SBU1: Otvorené informácie vidíme aj sami.

Mama: Nič tam nie je, Artem.

SBU1: Nehraj hlupáka.

Novinár: Nehrám hlupáka.

SBU2: Zaujímajú nás údaje, ktoré teraz môžeme obnoviť. Posielal si niekam údaje alebo nie?

Novinár: Nikam som nič neposielal.

Mama: Nikam, nikto z nás. Nemáme s nikým nič spoločné. Ešte raz hovorím, načo…

SBU2: Prečo si sa odhlásil z účtu Telegram?

Novinár: Kde? Aha, používam len na tablete.

SBU2: Kde máš zapnutý Telegram?

Novinár: Na počítači je spustený. Pozrite, tam je. V dolnej časti.

SBU1: Nevidím, kur…

Novinár: Tam dolu na paneli je záložka.

SBU1: Aha, aplikácia.

Novinár: Áno, pozrite sa, nikomu som nič neposielal… Kto napísal nejaké sťažnosti? Kto to je?

SBU2: Počúvaj, o tebe už vie celé mesto, že sa venuješ hlúpostiam.

Novinár: Zvláštne, že ja o tom neviem… Toto je stránka. Môžem Vám dokonca ukázať, z akej stránky to je.

SBU2: Community Media. Ty sám vedieš túto stránku?

Novinár: Na „Spravy Dnipra“ píšem sám. A túto stránku – ja a kolegovia.

SBU1: Ktorú konkrétne?

Novinár: Community Media. Môžem to ukázať?

SBU1: No, ukáž…

Novinár: Tu je druhá stránka, ktorú tiež spravujem. Ale tu nemôže byť nič z toho, čo tvrdíte. Vidíte, tu je komunita. Áno, áno. Pozrite, novinky. Pozrite sa, tu v zásade nič protiukrajinské nie je.

Mama: Nikde nie je nič protiukrajinské.

Novinár: Prosím ťa, neskakaj do rečí. Prosím. Všetko tam bolo v poriadku.

Mama: Čo tam bolo, povedzte, prosím.

SBU1: Teraz mi to pošlú a poviem. Počkaj. Jasné, že je to niečo také.

SBU2: A čo, páči sa ti ten ruský svet?

Mama: Ale prestaňte! Prestaňte!

SBU2: A prečo prestaňte?! V roku 2016 nikomu nenapadlo ísť do Ruska!

Mama: Proste išiel na jazykovú súťaž.

SBU2: Aká súťaž? Chápete, čo znamená súťaž, keď to organizuje strana „Jednotné Rusko“? Rozumiete tomu?

Mama: Odkiaľ to mohol vedieť dieťa?

SBU2: Jasné, už nie je dieťa!

Novinár: Vtedy som mal 18 rokov.

SBU2: Už je to redaktor novín.

Mama: Nie, vtedy práve skončil školu.

Novinár: No, v 18 už nebol dieťa.

SBU2: No na čo Ste mysleli, keď Ste ho tam posielali? V 18 rokov?

SBU1: S kým udržiavaš kontakty v Rusku?

Novinár: S nikým neudržiavam.

Mama: Nikto, nemáme žiadnych príbuzných…

SBU2: Dokonca ani mesto Charkov, ktoré bolo vždy proruské, a teraz Odesa, úplne to nenávidí, pretože ľudia sedia v pivniciach.

Mama: My sa tiež bojíme.

SBU2: Vy sa bojíte, a oni už to nenávidia.

Novinár: Prosím vás, to je len moja priateľka [príslušník SBU začal čítať novinárovu konverzáciu s priateľkou].

SBU1: Kto je to? Novinár: To, čo čítate. Naozaj som jej nič neposielal.

SBU2: Tam ľudí prenasledujú. To je jednoducho nepredstaviteľné v 21. storočí.

Mama: Samozrejme. Tá sviňa, čo sa sem pchala? Putin…

Novinár: Mami, prestaň, dosť… Zavolali ste políciu, kde sú? [Operativec pokrútil hlavou.] Aha, rozumiem… [moja otázka o polícii rozrušila druhého agenta SBU].

SBU2: Ty to vôbec nechápeš?! Teraz polícia nie je problém.

Novinár: Iba som sa spýtal…

SBU2: Odpovedám ti na tvoju otázku! Polícia teraz nie je problém!

Novinár: Nepochybujem o tom…

SBU2: Hneď prídu, ty však odídeš s vreckom na hlave, obalíme ťa páskou. To teraz vôbec nie je otázka zavolať políciu!

Mama: Prosím, neriešte to!..

SBU2: Sedíme tu teraz, len aby sme nikoho nevyrušovali. V tejto chvíli to vôbec nie je otázka.

Mama: Chlapci, nerobte to, prosím…

SBU2: Omotáme ti hlavu páskou a odvedieme ťa niekam…

Mama: Prosím, nechajte ho na pokoji.

SBU2: To nie je otázka…

Novinár: Mami, prosím ťa…

Mama: Naozaj tam nič nie je. Naozaj. Nerobíme nič. Načo?

SBU2: Lebo mi tu hovorí niečo o polícii… Volali sme políciu… A ja mu vysvetľujem, že teraz nie je problém zavolať políciu, teraz polícia príde, pomôže nám ťa spútať, obalí hlavu páskou a odvedie…

Mama: Načo?

SBU2: …A bude týždeň sedieť v pivnici, kým všetko nezistíme. To isté vám hovorím.

SBU1: Môžeme si tu slušne sadnúť a porozprávať sa.

Mama: Prosím…

Novinár: Ale vy sa momentálne neslušne správate…

SBU1: Čo si povedal, kur…? S tebou sa „slušne“ porozprávať? (povedal s výhražným tónom).

Novinár: Dobre, ďakujem, nemusíte… Toto je môj šéf zo stránky „Spravy Dnipra“. Tiež tam nie je nič proruské, ani náhodou. A údaje som neposielal. Žiadne. Ani nevychádzam z domu…

Mama: Ani nemáme čo…

Novinár: …aby sme niečo niekam posielali…

SBU1: Kto píše na stránku? Kto je vlastník stránky? Nie tá druhá, ale tá prvá? Tvoja prvá stránka?

Novinár: Tá „Spravy“?

SBU1: Áno.

Novinár: Ruslan Jugoš upravuje. Je on tam hlavný redaktor.

SBU1: Ruslan Jugoš. Ktorý? Kde je tu?

Novinár: To je Udalosti [podpísaný pod menom „Udalosti Dnipra“ – bývalý názov stránky „Spravy Dnipra“]. Tu sú „Udalosti Dnipra“ – to je to.

SBU1: Takže to je on?

Novinár: Áno.

SBU1: Ako sa volá, ešte raz? Jukoš?

Novinár: Jugoš. Číslo naňho nemám, treba hľadať v komunikácii na Telegrame.

SBU2: Odpoviem na Vašu otázku. Áno, všetci máme deti a nechceme, aby sem prišli, ako v Chersone. Tomu chceme zabrániť. A každý teraz urobí, čo môže.

Mama: Chlapci, prosím Vás, nerobte mu nič. Načo je to všetko?

Novinár: Mami, dosť!

SBU1: Dobre, v poriadku.

Mama: Len to pochopiť ľudsky…

SBU2: Robíme to teraz ľudsky. Teraz to robíme maximálne ľudsky.

SBU1: Kto je Anastasija?

Novinár: Anastasija Staroskolcevová, bývalá poslankyňa mestského zastupiteľstva Dnipra. To je tá, ktorá vedie Community UA. To je jej stránka.

SBU1: Ona je vlastníkom?

Novinár: Áno.

SBU1: Ona býva neďaleko.

Novinár: Tiež nie je proruská.

SBU1: Viem, že nie je proruská.

SBU2: Ty sedíš doma, čakáš na povolávací rozkaz, však?

Novinár: No, samozrejme.

Mama: Prosím, prestaňte.

SBU2: Tak vážne.

Novinár: To je starosta skupiny, v ktorej som študoval.

Mama: Sľúbili ste mi?

SBU2: Tak vážne? Na čo čakať? Čo čakať? Čo, nie je jasné, čo sa teraz deje?

SBU1: Čo to má byť?

Mama: Sľúbili ste? Ja som vás žiadala…

Novinár: Toto je k štúdiu…

SBU1: Áno, chápem.

SBU2: Hrdý na uniformu, automat. Alebo čo to pre teba znamená? Len pekná fotografia? Fešák! [prehliada fotografiu novinára, ktorý popri štúdiu na univerzite absolvoval vojenskú katedru podľa programu záložného dôstojníka – na Ukrajine týmto spôsobom mohli absolvovať vojenskú prípravu a kvôli tomu neabsolvovať povinnú základnú vojenskú službu]

Mama: Oni vôbec nestrieľali. Držal v rukách automat, a to je všetko.

SBU2: Teraz by mal ísť.

Mama: Prosím, neberte ho. Veľmi vás prosím (plače).

Novinár: Mami, prestaň. Už dosť.

SBU2: Teraz ho treba vziať… Len tu sedieť a čakať na čo? Na čo teraz čakáš?

Mladší brat: Ticho, upokoj sa…

SBU2: Ako môžeš čakať, aby si teraz šiel sám? Prejav iniciatívu?

Novinár: Hovorím: príde povolávací rozkaz – pôjdem.

SBU2: Teraz sa schovávaš?

Novinár: Pred kým? Nikto mi ich ani neposlal [povolávacie rozkazy na vojenskú službu].

SBU2: Vieš si predstaviť skupiny ľudí, ktorí roznášajú povolávacie rozkazy? Ešte raz mi pripomeň kód na telefóne…

Novinár: 4455.

SBU2: Chyba…

Novinár: Nepamätám si, on bol vypnutý?

SBU2: Áno.

Novinár: Ak bol vypnutý, treba ešte zadať PIN kód SIM karty. Keď mame ukradli telefón, nastavili sme ešte jedno heslo.

SBU2: (ironicky pokrúti hlavou)

Novinár: To nie je preto, že sme vás čakali, ale kvôli telefónu…

SBU2: Ako čakáš na povolávací rozkaz, keď si ani dvere neotvoril?

Mama: Nedovolila som to, bojím sa. Dole mame nástenku, že chodia rabovači.

Novinár: No, keď pracovníci vojenských úradov zakrývajú priezor na dverách, čo môžem robiť? [Pracovníci SBU prišli deň predtým, ale nikto im neotvoril dvere. Keď sme sa pozreli cez priezor, zakryli ho prstom.] Ani mi nevolali z dôstojníckeho oddelenia.

SBU2: Paráda! Fešák! Proste fešák!

Novinár: Viem, ďakujem.

SBU2: Nemyslíš si, že človek, ktorý pracuje na vojenskom úrade, už tam na fronte sedí? No čo, páči sa ti to? Tak čo?

Novinár: Povedzte mi, som obvinený v trestnom konaní?

SBU2: Teraz mame jedno trestne konanie, v ktorom sú obvinení všetci… Všetci idú rovno do väzenia…

Novinár: Trestne konanie?

SBU2: Trestne konanie, pre všetkých…

Novinár: Rozumiem…

SBU2: Preto ti vysvetľujem, že teraz nie je čas na ústavu a tvoje zákony.

Novinár: Len som sa spýtal…

SBU2: Odpovedám na tvoju otázku.

Novinár: Ďakujem pekne.

SBU2: V rámci tohto konania už niekoľko ľudí sedí vo väzbe – za podobný obsah.

Novinár: Ani ste mi nepovedali, čo som údajne šíril. Pozrite sa…

SBU1: Pozri: „Zelenskyj môže vyprovokovať vojnu na Donbase,“ – poslanec z Dnipra“ [číta správu z notebooku, publikovanú na stránke „Spravy Dnipra“ pod menom „Artem Klymenko“].

Novinár: Kedy to bolo?

SBU1: Bolo to 25. januára.

Novinár: Správne, to bolo pred vojnou.

SBU1: Správne.

Novinár: Ale aj „Ukrajinská pravda“ to zverejnila.

SBU1: [číta správu] „Bývalý poslanec z Dnipra za „Stranu regiónov“ Oleg Cariov vyhlásil, že prezident Ukrajiny môže vyprovokovať vojnu na Donbase.“ Ako je len ten chudáčik úbohý!

Novinár: Posuňte stránku nižšie, je tam napísané, že je kolaborant. Má tam kompletnú biografiu. Pozrite sa.

SBU1: Ale to je len krytie, chápem. Text je iný.

Novinár: „Ukrajinská pravda“ tiež cituje Putina a Lavrova. A čo teraz? K nim predsa neprichádzate [na prehliadky]?

SBU1: [číta správu] „Prezident-„vyhýbač“ súhlasil, aby boli ženy v Dnipre zaradené do vojenského registra.“ Čo znamená „prezident-vyhýbač“? Čo je to za nezmysel?

Novinár: To nie je nezmysel.

SBU1: Aký článok to bol?

Novinár: Bolo to publikované pred vyhlásením vojnového stavu [na Ukrajine].

SBU1: Rozumiem.

SBU2: Počas zavedenia vojnového stavu sa to všetko odohralo.

SBU1: Teraz už vojna začala. Pýtam sa jasne: prezident-„vyhýbač“ – čo to znamená?

Novinár: Čo vysvetľovať? Všetko je tam napísané. [V roku 2019 Ministerstvo obrany Ukrajiny uviedlo, že Volodymyr Zelenskyj sa v rokoch 2014-2015 štyrikrát vyhýbal povolaniu do armády v rámci povinnej mobilizácie. Raz sa novinári opýtali komika, prečo ignoruje povolávacie rozkazy, na čo odpovedal: „Nič nikomu nedlžím, iba svojim rodičom.“ Táto fráza sa stala krídlovým slovom a na Ukrajine sa často spomína, najmä v súvislosti s povinnou a prísnou mobilizáciou mužov do armády na boj proti Ruskej federácii.]

SBU1: Ďalej napísané… Sú to hlúposti – v tom je celý problém…

Novinár: Lenže v roku 2019 o tom informovali oficiálne zdroje.

SBU1: Aké zdroje?

Novinár: Oficiálne, počas volieb… Tam je všetko napísané, nepamätám si…

SBU1: Tam sú ženy, ktoré údajne boli povolané. Znetvorená informácia.

Novinár: Reálne ich chceli zaradiť do vojenského registra.

SBU1: Do vojenského registra, nie na vojnu…

SBU2: Aký je tu PIN kód?

SBU1: Šarija, publikovať tu… Propagovať… Ty nevieš, kto je Šarij?

[Blogger Anatolij Šarij žije v Španielsku, kde má politický azyl. Na Ukrajine bol trestne stíhaný za prezidentov Viktora Janukovyča, Petra Porošenka, ale najmä za prezidenta Volodymyra Zelenského. Šarij mal politickú stranu, ktorá bola 16. júna 2022 na Ukrajine zakázaná. Stojí za zmienku, že tento rozhovor sa odohral 4. marca 2022, teda dávno pred oficiálnym zákazom politickej strany. Týmto spôsobom pracovníci SBU v podstate požadujú, aby novinár necitoval lídra politickej strany, ktorá sa nepáči Volodymyrovi Zelenskému.]

Novinár: Ja nič nepropagujem. Ja len citujem.

SBU1: [číta správu] „SBU intenzívne chráni otca Zelenského.“

Novinár: Ukrajinská pravda cituje Lavrova tak, že ich tiež teraz zatvárajú priamo počas vojnového stavu?

SBU1: Nerozumieš, kto je Šarij? A čo, píšeme tu niekde o Lavrovovi?

Novinár: „Ukrajinská pravda“ píše…

SBU1: V akom kontexte? Nie v takom kontexte, že náš prezident je pako alebo sviniar?

Novinár: A kde píšem, že je sviniar?

SBU1: Práve som ti prečítal titulok: „prezident-vyhýbač“, do prdele… Prečo je podľa teba „vyhýbač”?

Novinár: Tam to stojí, prečítajte si. Vyhýbal sa povolaniu v roku 2014.

SBU1: Do riti, je to potvrdená informácia?

Novinár: Áno, je to potvrdená informácia. Potom, keď sa stal prezidentom, začali tvrdiť, že to nie je pravda, že to bola dezinformácia od Porošenka…

SBU1: [číta správu] „Ruské vojská môžu obkľúčiť Dnipro, – predseda Mykolajivskej oblastnej štátnej administratívy.“

Novinár: Ale to bola oficiálna informácia. Dokonca aj video existuje.

SBU1: To bolo 1. marca, však?

Novinár: Ja som si to nevymyslel.

SBU2: Komu patrí ten telefón?

Novinár: Môj telefón. Už Ste sa pýtali.

SBU1: Kód?

Novinár: 4455. Už Ste mi telefón kontrolovali.

SBU1: Ja som tam nič nekontroloval.

Novinár: Nič tam nie je.

SBU2: A z Telegramu si sa tiež odhlásil?

Novinár: Telegram mám iba na počítači. Teraz ho nepoužívam na tablete ani na telefóne.

SBU2: 4455?

Novinár: Áno. Môžete mi aspoň vysvetliť, z čoho ma obviňujete?

SBU1: Obviňujeme ťa zo šírenia… všelijakých hlúpostí…

Novinár: Ruskej propagandy?

SBU1: Všelijakých hlúpostí, ktoré súvisia s ruskou propagandou a podnecovaním nenávisti medzi obyvateľstvom.

Novinár: Ďakujem, vďaka Bohu, konečne som sa dozvedel…

SBU1: Máme veľa ľudí. Ak nezmeníš svoju rétoriku…

Matka: On nič nebude písať, sľubujem vám to…

Novinár: Mami, prestaň…

SBU1: V poriadku, v poriadku. Nevidím žiadne zlé články. To, čo bolo predtým, to bolo na hovno, to sa nehodí nikam.

SBU2: Len tak za ľuďmi nechodíme. Máme, čo robiť.

Matka: Sľubujem vám. A naozaj, bohu prisahám, nikto z nás s nikým nekomunikuje (plače).

Novinár: No prestaň, už dosť.

Matka: Pretože je to pravda (plače).

Novinár: Mami, prestaň!

SBU1: Dobre, vyvodíte záver…

Prečítajte si tiež

• Ukrajinský front na Donbase sa zrútil?
• Veliteľ ukrajinského práporu “Azov” vydal príkaz strieľať civilistov
• Sú bití, mučení, zneužívaní: ako ukrajinská vláda hľadá „dobrovoľníkov“ pre vojnu