S pedofíliou do boja za krajší svet

V 70. rokoch sa Cohn – Bendit venoval rôznym aktivitám. Spolu s ďalším ľavicovým radikálom Joschkom Fischerom (ten to dotiahol napriek svojej temnej minulosti až na ministra zahraničných vecí Nemecka) pracoval v Kníhkupectve Karla Marxa vo Frankfurte. Táto kníhkupecká komúna šírila extrémistickú ľavicovo-teroristickú literatúru a podporovala teroristické aktivity tzv. Frakcie Červenej armády (RAF). V roku 1971 zas bojoval Cohn-Bendit proti búraniu prázdnych domov, ktoré obsadili ľavicoví aktivisti. Na násilných akciách tzv. Čistiacej skupiny, sa však na rozdiel od radikálnejšieho Joschku Fischera nepodieľal.

Často pretriasanou témou svetových médií bola Cohn – Benditova škandalózna obhajoba pedofílie v 70. a 80. rokoch. Vo svojej biografii s názvom Veľký bazár popisuje svoje zamestnanie učiteľa v „alternatívnej“ škôlke (!). Popisuje tam ako ho päťročné dievčatká „balili“ a ako s nimi flirtoval (!). V roku 1982 v rozhovore uviedol, že vyzliekanie malých dievčat je „neuveriteľná erotická hra“. Je až neuveriteľné, aká spodina rozhoduje o európskych moderných dejinách.

Euromelón – navrchu zelený, vnútri červený

V roku 1978 sa šťastlivo uchytil v strane Zelených, kde uplatnil svoje ľavicovo-extrémistické názory: požadoval legalizáciu hašiša a marihuany a 35-hodinový týždeň. V roku 1994 sa dostal do Európskeho parlamentu a bol členom konferencie predsedov Európskeho parlamentu, pracoval vo Výbore pre ústavné veci. Od roku 2000 vedie kampaň za federálnu európsku ústavu, ktorá má v duchu marxistického internacionalizmu zrušiť suverenitu štátov. V tejto ústave sa explicitne navrhuje, aby štáty odovzdali zvrchovanosť európskej vláde tak, aby fungovala a slúžila iba záujmom celej Európy.

V roku 1998, keď francúzska polícia zatkla bývalého ľavicového teroristu z RAF Hansa-Joachima Kleina (obvineného z trojnásobnej vraždy), vyšlo najavo, že Cohn-Bendit napomáhal pri jeho ukrývaní a prokurátor z Frankfurtu nad Mohanom požiadal EP o zbavenie poslaneckej imunity. EP to zamietol s tvrdením, že žaloba by nemala slúžiť na poškodenie politického mandátu. Predstavme si, že by to bolo naopak a nejaký poslanec v EP by podporoval pravicového teroristu. Aj vtedy by parlament zamietol zbaviť poslanca imunity? Vieme si živo predstaviť tú masívnu kampaň proti „fašistom.“ Poslanci by sa išli predbehnúť, kto prvý dá návrh na zrušenie imunity.

Nech žije humanitárne bombardovanie!

Vidíme teda, že v EP je ľavicový extrémizmus nielen tolerovaný a podporovaný, ale stal sa integrálnou súčasťou jeho agendy. K nej kedysi patril aj ostentatívny pacifizmus v duchu „flower-power“. Akým prekvapením ale bolo, keď extrémny ľavičiar Cohn-Bendit počas vojny v bývalej Juhoslávii začal podporovať vojenské intervencie! Dokonca volal po zásahu nemeckého Bundeswehru, ktorý ešte v 60. rokoch považovali ľavičiari za hniezdo fašizmu a kapitalizmu. Podporil aj americkú vojnu proti Iraku. Ako je to u skalného ľavicového extrémistu možné?

Cohn-Bendit totiž pochopil, že vývoj sa zastaviť nedá a Európa sa od jeho mladosti zmenila. V 60. rokoch ešte dožívali zvyšky tradičnej kresťanskej spoločnosti, ktoré ho iritovali. Dnes je Európa a USA stelesnením neomarxistického sociálneho experimentu, a preto v očiach všetkých ľavicových liberálov je to mocnosť, ktorá má „právo“ zasahovať proti štátom, ktoré sa tomuto experimentovaniu s ľudskou identitou vzpierajú.

Juan Manuel Maoista

Pozrime sa ešte na José Manuela Barrosa. Ten to zo všetkých mladých ľavicových extrémistov dotiahol najďalej; stal sa predsedom Európskej komisie a teraz je tento bývalý (?) marxista prezidentom banky Goldman-Sachs (!). Že by tá averzia ku kapitálu úplne pominula? Alebo je to prejav vďaky za všetko čo Goldman – Sachs urobila pre svetovú revolúciu?

Barrososa ako študent na Lisabonskej univerzite stal presvedčeným marxistom a bol organizovaný v Študentskej federácii marxistov-leninistov. Neskôr ešte pritvrdil a vstúpil do ľavicovo extrémistickej a maoistickej Portugalskej komunistickej strany pracujúcich-Revolučného hnutia strany proletariátu (PCTP-MRPP). Táto strana obviňovala ešte aj Komunistickú stranu Portugalska, že je „revizionistická“ a „neproletárska“, takže si súdny čitateľ dokáže predstaviť, aký musela mať revolučný zápal. Komunistická strana jej nezostala nič dlžná a označila PCTP originálne, ako to už ľavičiari vedia, za „sociál-fašistov“.

Čo je doma, to sa počíta

Barroso určite žiadnym „sociál-fašistom“ nebol, ale zato sa prejavil ako snaživý organizátor a napodiv aj zlodej. V roku 1974 využil tzv. Karafiátovú revolúciu v Portugalsku na ukradnutie nábytku z Právnickej fakulty Lisabonskej univerzity. Túto svoju revolučnú korisť si doviezol na dodávke do sídla PCTP, čo bola silná káva aj pre vodcu strany Arnalda Matosa. Ten prikázal Barrosovi vrátiť ukradnutý materiál a vyhodil ho zo strany.[1]

Tak sa začal prerod Barrosa z ľavicového extrémistu na štandardného politika. Z toho môžeme usudzovať aj na to, čo vlastne v politike znamená slovo „štandardný“ – pravdepodobne „bývalý zlodej“.

Barrso sa porozhliadol, zhodnotil situáciu a pridal sa k Sociálno-demokratickej strane. Tam sa jeho kariéra sľubne rozvíjala, až sa nakoniec stal v rokoch 1992 – 1995 portugalským ministrom zahraničia. Asi za jeho trvalé zásluhy pre rozvoj marxistického myslenia mu bolo udelené v roku 1996 portugalské vyznamenanie, Veľký kríž vojenského rádu Nášho Pána Ježiša Krista (!).

Nakoniec sa dočkal aj méty najvyššej na národnej úrovni – stal sa predsedom koaličnej vlády PSD – CDS, inak povedané dojímavej spolupráce zjavných neomarxistov zo Sociálno-demokratickej strany a skrytých neomarxistov z Kresťansko-demokratickej strany.

Na revolučnom Olympe

Pozoruhodné je, že Svetové ekonomické fórum už v roku 1993 označilo Barrosa za „jedného z globálnych vodcov do budúcnosti“, takže si dokážeme predstaviť, na akú časovú dĺžku plánujú humanistické mocenské elity kariéru svojich oddaných sluhov. Už len ako logický dôsledok znie informácia, že v roku 1994 navštívil stretnutie tzv. Bilderbergskej skupiny, ktorej členom už zostal a jej stretnutia pravidelne navštevuje.

Svoju politickú kariéru zavŕšil na poste najvyššom. V roku 2004 sa stal predsedom EK. Pri zostavovaní svojej prvej komisie sa Barroso trochu potkol a navrhol za komisára Rocca Butiglioneho, ktorý prejavil nemiestne katolícke postoje ohľadom partnerstva homosexuálov a v ďalších etických otázkach. Rýchlo bol odstránený a potom už všetko išlo hladko po vyjazdených pokrokových koľajniciach. Dokonca jedným z komisárov sa stal homosexuál, čo bolo radostne zvestované európskemu ľudu, ktorý určite od šťastia nemohol ani zaspať.

V roku 2005 však na Barrosa doľahla náhle nepriazeň osudu. Holanďania a Francúzi v referende odmietli Lisabonskú zmluvu. Nakoniec sa situácia vyriešila skutočne v duchu tých najlepších marxisticko-leninských tradícii – hlasovalo sa dovtedy, kým nebolo odhlasované správne. Národy dostali šancu na „reparát“ ako vo svojom idiotizme povedal jeden novinár, čím ich prirovnal k malým školáčikom. A reparát úspešne zvládli.

Ľudské práva predovšetkým

Ďalšou obľúbenou ľavicovo-liberálnou agendou, ktorú EK riešila pod Barrosovým vedením bola diskriminácia menšín. V roku 2008 prijala komisia Smernicu o rovnakom zaobchádzaní s každým, bez ohľadu na všetky možné aj nemožné znaky minorít. Čitateľ si ich doplní láskavo sám.

Počas jeho predsedovania (2004 – 2014) sa prijali a aplikovali všetky podstatné sociálno-inžinierske kultúrne  zákony: feministické, LGBT, antidiskriminačné, klimatické a, samozrejme, zákony obmedzujúce národnú suverenitu. Sám Barroso vo svojom kandidátskom prejave na predsedu uviedol:

„V týchto znepokojivých časoch existuje aj veľké riziko toho, že sa vynorí egoizmus jednotlivých národov, otvorený nacionalizmus, nebezpečný nacionalizmus a isté formy extrémizmu. Je tu reálne nebezpečenstvo spochybnenia úspechov dosiahnutých v európskej integrácii.“

Inými slovami, ako hovorievali súdruhovia, „republiku si rozvracať nedáme.“

A majú pravdu, EÚ je jedinou šancou pre neomarxistov ako prežiť. Preto urobia všetko pre to, aby bola nielen zachovaná, ale aby jej moc stále narastala.

Predstavitelia EÚ, ktorí pochádzajú predovšetkým z ideového prostredia 60. rokov vedia, že ďalšia šanca na zopakovanie sociálneho experimentu v takých rozmeroch, aké má EÚ, by neprišla. Navyše vedia, že nakumulovaná zlosť národov na ich patologické regulácie ľudskej prirodzenosti by ich mohla zmietnuť zo zemského povrchu do oceánu zabudnutia ako štupeľ z fľaše. Sú ochotní urobiť čokoľvek a zveriť moc takým ľuďom ako sú Cohn-Bendit, Schulz a Barroso – bývalému (?) pedofilovi, bývalému alkoholikovi a bývalému zlodejovi nábytku. A zároveň bývalým (?) marxistickým revolucionárom.

Článok pôvodne vyšiel na portáli christianitas.sk.