Ekumenická Komunita Taizé zjednocuje katolíkov i protestantov z takmer 30 krajín sveta. Bolo to 20. augusta 1940, keď mladý kalvínsky pastor švajčiarskeho pôvodu Roger Schütz prišiel prvý krát do francúzskeho mestečka Taizé. Zakrátko po svojom príchode začal prijímať ľudí v núdzi a ťažkostiach a dal zrod ekumenickej komunite.

Osemdesiat rokov po založení sa do ekumenickej komunity v burgundskej dedinke prichádzajú modliť nielen mladí zo všetkých kontinentov, ale neraz sú i v sprievode svojich rodičov a starých rodičov, spomína v rozhovore s radosťou brat Alois pochádzajúci z Nemecka. Ako pripomenul, brat Roger myslel pri zakladaní na komunitu ako na „zastávkou na ceste, miestom prechodu, kde by sa spoločne čerpalo zo zdroja viery“. Trval na tom, aby spoločné modlitby zostali v centre stretnutí mladých a aby bratia boli predovšetkým ľuďmi načúvania zúčastneným pútnikom. Prior komunity v ďalej rozhovore komentuje situáciu spojenú s pandémiou COVID-19, pričom varuje pred pokušením uzatvárať sa do seba samých. Ako povedal, modlí sa za to, aby i v tejto situácii prevážila jednota.

Redaktor vatikánskeho denníka Charles de Pechpeyrou položil bratovi Aloisovi okrem iných, aj nasledujúce otázky:

Taizé tento rok slávi svoje 80. výročie. Čo sa zmenilo a čo nie v komunite medzi rokom 1940 a 2020?

„V roku 1940 brat Roger ako jediný niesol vpred plán dať život novej komunite. Dnes nás je stovka bratov. Toto je jedna veľká zmena. Okrem toho každý rok prijímame  tisícky mladých zo všetkých kontinentov a toto je ďalšia veľká evolúcia, ktorá ešte aj dnes udivuje nás samých. To, čo sa naopak nezmenilo, je srdce nášho povolania. Keď brat Roger prišiel do Taizé v auguste 1940, svetová situácia mala máločo spoločného s tou dnešnou.  Každopádne, jeho prvá intuícia zostáva hlboko aktuálna: začleniť duchovný život, hľadanie Boha tam, kde sa svet triešti. V tej dobe išlo o prijímanie utečencov – osobitne tých židovských – počas Druhej svetovej vojny.

Ešte aj dnes v Taizé prijímame utečencov a niektorí naši bratia žijú v maličkých bratstvách na obzvlášť nechránených miestach dnešného sveta. V rokoch, ktoré nasledovali po vytvorení komunity, prví bratia, ktorí sa pripojili k Rogerovi, žili z poľnohospodárskej práce, vo veľmi jednoduchých podmienkach. Dnes pokračujeme v zaobstarávaní si živobytia rozličnými spôsobmi, bez prijímania darov či dedičstiev.
Pravidlo, ktoré náš zakladateľ napísal na začiatku päťdesiatych rokov, nás ešte stále inšpiruje aj dnes: zaznamenal základné duchovné inšpirácie, ktoré mal v súvislosti so svojimi bratmi. Medzi nimi by som zdôraznil dve: túžbu byť prítomnými v našom čase, vždy zostávajúc pozornými na volanie, s ktorým sa na nás obracia Evanjelium; a hľadanie jednoty medzi kresťanmi, nie ako cieľa samého o sebe, ale ako svedectvo o Evanjeliu i ako činiteľa pokoja pre celé ľudstvo. To, čo sa nikdy nezmenilo, je nakoniec pravidelnosť našej spoločnej modlitby, trikrát za deň, aj keď jej formy a vyjadrenia sa zmenili, predovšetkým prostredníctvom takzvaných spevov Taizé.“

Ako si Komunita Taizé v priebehu rokov udržiava kontinuitu, zatiaľ čo sa zdá, že iné hnutia zrodené v povojnovom období časom vyhasínajú?

„My sme tí prví, čo sa divia tejto kontinuite. Neviem, ako to vysvetliť, no vidím to ako jedno z najkrajších dedičstiev brata Rogera: prostredníctvom všetkých zmien, ku ktorým došlo od jednej generácie k druhej, on vždy trval na tom, aby spoločné modlitby zostali v centre stretnutí mládeže a na druhej strane nás vždy volal k tomu, aby sme boli predovšetkým ľuďmi načúvania voči tým, ktorí sa zúčastňujú na týchto stretnutiach. Nikdy nechcel vytvoriť organizované hnutie, navrhoval jedine, aby Taizé zostalo zastávkou na ceste, miestom prechodu, aby sme spoločne načreli zo zdrojov viery.
Každý večer po spoločnej modlitbe v kostole sme s bratmi k dispozícii pre všetkých, ktorí túžia hovoriť z očí do očí. A som zasiahnutý hlbokým duchovným smädom, ktorý mnohí prejavujú. Zdá sa, že dnes pre mladé generácie je viera častokrát spojená s konkrétnym záväzkom, úsilím. Na druhej strane, tí najmladší si častokrát uvedomujú ekologické problémy. Nielen, že o nich hovoria, ale chcú sa konkrétne nasadiť za záchranu životného prostredia. Je teda na nás, aby sme kráčali po ich boku a pomohli im nadviazať spojenie s vierou. Častokrát čakajú od Cirkvi silné slová na tieto témy.“

Pred niekoľkými dňami sa slávilo aj 15. výročie smrti brata Rogera, ktorého 16. augusta 2005 zabila pomätená osoba, práve v kostole Zmierenia v Taizé. Akým spôsobom je jeho duchovné a ľudské dedičstvo vždy prítomné?

„Je to pravda, tieto dve výročia sú pre nás veľkou príležitosťou na vzdávanie vďaky za život a dielo nášho zakladateľa. Nejde o hľadenie do minulosti, ale o spoločné tešenie sa zo všetkých plodov, ktoré jeho život aj naďalej prináša. Pokiaľ ide o Cirkev, jeho najdôležitejším príspevkom zostáva neúnavné hľadanie jednoty. Brat Roger mal už od začiatku vôľu klásť hľadanie jednoty do centra komunity, aby ju zakúsila ešte skôr, než o nej bude hovoriť. Aj dnes bratia, ktorí vyrástli v rozličných cirkvách a teraz žijú pod jednou strechou, sa takto usilujú anticipovať jednotu budúcnosti. Jednota ľudskej rodiny bola centrálnou myšlienkou, starosťou, ktorá poznačila celý život brata Rogera. Hneď po Druhej svetovej vojne tu bola jedna urgentnosť: zmierenie medzi rozdelenými národmi.

Aj keď sa problémy zreteľne zmenili, verím, že dôležitosť jednoty našej ľudskej rodiny zostáva urgentnejšia než kedykoľvek. Tretí príspevok zostáva veľmi aktuálny: svedectvo, že vnútorný život a solidarita si neprotirečia, ale naopak, je medzi nimi hlboké puto. Ako povedal pravoslávny teológ Olivier Clément, mladí z Taizé môžu dôjsť k prekvapujúcemu objavu: nič nie je zodpovednejšie než modlitba.
Nakoniec, vo vnútri komunity Roger Schütz veľmi nástojil na bratskom živote: chcel, aby sme boli jedným telom vyjadrujúcim „podobenstvo o spoločenstve“. Som rád, že aj naďalej žijeme živení touto intuíciou. Nikdy nebude naším cieľom stať sa veľkou inštitúciou, ale chceme naopak zostať malou komunitou, v ktorej majú bratské putá prednosť pred všetkým ostatným.“

Zoči-voči kríze spôsobenej COVIDom-19, ako môže Taizé pomôcť v udržiavaní nádeje, keďže spoločnosť je akoby loďkou, do ktorej vniká voda zo všetkých strán?

„Všetci sme na tej istej lodi. A nemáme hotové odpovede. Musíme sa vždy vrátiť ku zdroju našej nádeje, ktorou je Kristovo zmŕtvychvstanie. V Evanjeliu to nie sú apokalyptické predpovede, ktoré majú posledné slovo, ale finálnym horizontom je  zmŕtvychvstanie. Prebudiť túto nádej prostredníctvom osobnej modlitby, ale aj prostredníctvom našich slávení: toto nám pomôže čeliť realite a nie ju prisladzovať.

Treba tiež zdôrazniť všetky gestá solidarity a znamenia nádeje vykonané v tomto tak ťažkom období. Som zasiahnutý všetkým tým, čo v tejto súvislosti počúvam. Už od marca sme prijali veľmi silné správy od niektorých priateľov, napríklad zo severu Talianska, ktorí vysvetľovali, ako sa dala do pohybu táto solidarita. Ďalší nedávny príklad prišiel z Libanonu, veľmi skúšanej krajiny, s ktorou sme veľmi úzko spojení: následne po strašných explóziách v Bejrútskom prístave, rozličné rodiny z okolitých kopcov a hôr zišli do Bejrútu, aby pomohli odstraňovať ruiny a prichýliť rodiny, ktorých domy boli zničené.

V Európe sú národy a politici, ktorí vsádzajú na väčšiu solidaritu, my by sme ich chceli podporiť. To dáva dúfať vo väčšiu bratskosť medzi krajinami a aj s rozličnými kontinentmi. Áno, hlboko verím, že veľká väčšina ľudí má smäd po bratstve. A toto je dobrá chvíľa na posilnenie tejto ašpirácie. V encyklike Laudato Si´ pápež František zdôrazňuje rozhodujúci „rozvoj silnejších a efektívnejšie organizovaných medzinárodných inštitúcií“. Je to pravda: vírus nepozná hraníc, no nepozná ho ani smäd po solidarite a bratstve.“

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.