Hrnko v rozhovore popisuje, že vo svojom živote v období novembra 1989 zažil dva výrazné zlomy, ktoré určili náš život na ďalšie desaťročia a svojím spôsobom nás formujú dodnes. Obe zážitky vníma ako uchvacujúce, keď ľudia cítili, že môžu niečo zmeniť, niečo ovplyvniť.

“Ale napriek tomu to boli dva úplne rozdielne zážitky. Kým v roku 1968 vyrážala z ľudí nesmierna radosť a dôvera v očakávanú zmenu, roku 1989 som cítil omnoho viac opatrnosti, odcudzenia od verejných vecí a veľmi malou angažovanosťou najmä inteligencie a intelektuálov. Do popredia sa skôr drali ľudia, ktorí zacítili pach majetku, osobného prospechu, resp. ľudia, ktorí boli už vopred vybraní za budúcich vodcov národa. Keďže som postihol tieto trendy, začal som sa aj ja intenzívne zapájať do politického života s ideou zabezpečiť pre Slovensko a jeho obyvateľov lepšiu budúcnosť, väčšiu národnú suverenitu a návrat slovenských tradičných hodnôt,” opisuje Hrnko.

V tejto súvislosti sa vyjadril aj k tým “novým”, ktorí sa v tej dobe objavili na tribúnach a ktorí to možno mysleli úprimne, ale o slovenských problémoch, o slovenskej histórii o slovenských národných snahách v minulosti nevedeli fakticky nič, podobne ako je to aj dnes.

“Takže rýchlo podliehali tlakom z Prahy a prispôsobovali sa ich záujmov. Bod zlomu, kedy som im prestal veriť, bola voľba prezidenta federálnej republiky. Som presvedčený, že nikto – či už na pravej alebo ľavej strane Moravy nepochyboval, že novým prezidentom bude A. Dubček. Režiséri udalosti však mali iný zámer a začali Dubčeka všeobecne ohovárať. Údajne bol neschopný na takýto úrad, vraj sa podieľal na likvidácii demokratizačného procesu v ČSR atď., atď.”

Zvolenie Havla za prezidenta a spôsob, ako sa to stalo, bol podľa Hrnka zdvihnutý varovný prst, ktorý si musel všimnúť každý politicky rozmýšľajúci človek.

Bratislava až ako tretia v poradí

Akýmsi prvým signálom bolo, že Havel ako novozvolený prezident republiky svoju prvú návštevu nevenoval hlavnému mestu Slovenska, ale odcestoval do Nemecka a potom do Ostravy. Bratislavu navštívil až ako tretiu.

“Posolstvo tohto konania bolo zrejmé a mohol ho nevidieť iba slepý: Bratislava nie je hlavné mesto jedného z konštitučných národov, ale len jedno z provinčných miest Česko-Slovenska. Myslím si, že som si toto posolstvo dobre prečítal, lebo jeho ďalšia rola v slovensko-českých vzťahov bola čistá katastrofa. Bola to práve jeho politika, ktorá medzi Slovákmi zanechala horkastú príchuť, takže sa nepokladali za potrebné s osudom spoločného štátu nejak špeciálne zapodievať,” tvrdí Hrnko.

Porovnávať, či bolo lepšie pred 89 alebo po ňom, sa nedá až tak jednoznačne. V oblasti sociálnych rozdielov, boli síce nejaké rozdiely, ale neboli také markantné. Bežný človek si podľa Hrnka v 80. rokoch mohol dovoliť lacné bývanie, lacnú stravu, takmer každý podnik mal svoje rekreačné zariadenia, kde sa mohli zamestnanci a ich rodiny za lacný peniaz zrekreovať. Všeobecne ľudia nepociťovali diskomfort, teda pokiaľ nekládli režimu odpor.

“Každý vedel, kde sú hranice a čo si môže dovoliť. Problém bol najmä v politických právach a v reštrikciách pri cestovaní. Ale aj to sa už postupne odbúravalo a v auguste 1989 už bol pripravený zákon, ktorý by liberalizoval cestovanie do zahraničia. A čo sa týka štúdia v zahraničí? Tiež trochu pritiahnuté za vlasy. Však mnohí aktéri zmeny roku 1989 boli vyslaní režimom za peniaze daňových poplatníkov na štúdia do zahraničia,” pripomenul.

Demokracia bez prívlastku a liberálna demokracia

O pozitívnych zmenách  z prelomu rokov 1989/1990, by sa podľa poslanca dalo veľa diskutovať. Nepopiera, že došlo k všeobecnej demokratizácii pomerov, ale situácia posledných rokov ho neprestáva udivovať.

“Vraj to je liberálna demokracia! Mne sa však vidí zásadný rozdiel medzi demokraciou bez prívlastku a liberálnou demokraciou. Tá prvá je charakterizovaná Voltairovským výrokom, že ‘môžeš hovoriť, čo chceš. A aj keď s tým nebudem súhlasiť, urobím všetko preto, aby si ho mohol slobodne šíriť’. Tá liberálna demokracia má inú paradigmu: ‘Môžeš slobodne sa stotožniť s mojím názorom, ale keď to neurobíš a ja mám moc, tak ti je beda!“’ To, do akej obludnosti sa dnes dostali niektoré médiá, sa dá zrovnať len s 50. rokmi minulého storočia. Aj vtedy novinári a pseudoumelci na politický pokyn očierňovali ľudí, vynášali ešte pred súdom nad nimi rozsudky, zvolávali mítingy na podporu ‘najprísnejšieho’ potrestania zradcov a agentov imperializmu. To, že sa dnes už nestavajú šibenice, nie je až tak podstatné,” konštatuje poslanec s tým, že občianska poprava je niekedy horšia ako tá skutočná.

Takéto správanie označila ako “detské nemoci zmeny” a dodal, že by nám v spoločnosti nezaškodilo viac ľudskosti a pochopenia toho druhého.

V závere pripomenul, že netreba zabúdať ani na skutočnosť, že zmeny z novembra 1989 rozhodujúcim spôsobom otvorili cestu slovenskému národu k štátnej samostatnosti.

“Myšlienka samostatného slovenského štátu, založeného na demokratických základoch, sa dekriminalizovala a postupne sa stala hlavnou ideou zmeny. To, že máme dnes samostatnú, suverénnu Slovenskú republiku, je výsledkom tzv. nežnej revolúcie, ktorá bola pre niekoho prinežnou a pre niekoho prikrutou. Ale také sú už ľudské dejiny, lebo ich neprogramujú počítače a ani počítače ich neriadia. Sú vždy len výsledkom ľudského konania,” dodal Hrnko na záver.

Tatiana Stará