Aká by mala byť slovenská zahraničná politika? Naozaj skvelú a vyčerpávajúcu víziu nám ponúka český sedliak

Bratislava 4. júla 2021 (HSP/Foto:Wikimedia,TASR/AP-Alexander Zemlianichenko)

Jeden obyčajný český sedliak napísal text, ktorý je lepšou strategickou deklaráciou zahraničnej politiky malej stredoeurópskej krajiny, než všetky tie slovné brečky zvané Bezpečnostná politika či Obranná politika, kde uprostred nezáživnej omáčky je jadrom pudla záväzok bezpodmienečnej servilnosti voči veľmoci, ktorá si nás bez súhlasu obyvateľov pričlenila do svojej sféry vplyvu

U susedov vyšiel skvelý článok s názvom Česká republika nikam šturmovať nepôjde. Je to úvaha autora, ktorý si sám dal sebaironickú prezývku „Vidlák“ o tom, ako by sa mala malá krajina v strede Európy správať voči geopolitickým veľmociam. Vzhľadom na to, že ide o nadčasový prejav zdravého rozumu, v dnešných časoch taký zriedkavý, a vzhľadom na to, že všetko uvedené platí takmer bez výnimky aj o Slovensku, rozhodli sme sa podstatné pasáže uvedeného článku priniesť.

Ktoré je skutočné nebezpečenstvo?

„Vidlák“ hovorí, že Česká republika, ktorá „ešte za Masaryka ašpirovala na most medzi východom a západom“ nechce vlastne nič iné, než to, aby veci zostali tak ako sú: „Česká republika nemá voči svojim susedom územné požiadavky, neškúli po okolitých krajoch ako po koristi.“ V podstate konštatuje to, na čo my Slováci máme známy citát Sama Chalupku, a čo by mala byť esencia slovenskej zahraničnej politiky vyjadrená jedinou vetou: „Slovän len na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada“.

Varuje pred snahami západného aj severného suseda Českej republiky, čo sú krajiny, kde sa stále ozývajú hlasy, že Karlovy Vary či Těšín si treba vziať. A naopak sa vysmieva fanatickým rusofóbom: „Nechápem obavy českých rusobijcov, čo by sa ako muselo stať, aby Moskve narástla tak dlhá ruka, že by zo strategických dôvodov potrebovala naše územie, alebo že by sme pre Putina mali byť nárazníkový štát.

Rusko chce od Českej republiky len to, aby riadne a včas platila za ropu a plyn, a aby bola voči Rusku priateľská. Úplne postačí, ak Česká republika nebude nástupným priestorom pre nejaký nový plán Barbarossa. My Česi toho totiž veľa neušturmujeme. Zbrojný priemysel už nemáme, armádu tiež nie, my sme pre Rusko nebezpeční len tým, keby tu nejaká veľmoc mala svojou základňu a na nej nejaké radary alebo raketky.

Rusko chce od Českej republiky jediné – aby sme sa nepridávali k žiadnemu šturmu, aby sme naše územie neprepožičiavali ako základňu na útok na východ … skrátka, aby sme si tu sedeli, pokiaľ možno obchodovali a nepoštekávali spoza americkej nohy.“

Nie vazalstvo, ale prirodzené partnerstvo

Vo svojom predošlom článku Vidlák písal o tom, ako nás vnímajú Rusi: že im my všetci Európania (teda nielen Česi, ale aj Slováci) splývame do jednoliatej rusofóbnej masy. A to by sme podľa neho mali zmeniť: „My naopak by sme mali chcieť od Ruska, aby nás nespájalo s tou európskou masou. Aby sme pre Moskvu neboli len koliesko v euroatlantickej mašinérii. My by sme mali mať v Moskve nielen plne vyťažený Český dom, ale aj pobočku Karlovej univerzity. Mali by sme tam mať niekoľko gymnázií a mať štipendijný program pre ruských študentov, u ktorých je nebezpečenstvo, že sa dostanú do vysokých funkcií v štátnej správe.“

A hovorí, že netreba, aby sme Rusku prikyvovali, ale naznačuje, aby sme s rozumom využili prirodzený potenciál, ktorý tu je, a budovali adekvátne vzťahy: „Nepotrebujeme sa opierať o to slovanské dubisko. Ale keď zase dôjde na nový plán Barbarossa, mal by Putin vedieť, že my budeme strieľať len do vzduchu a v prvej vhodnej chvíli zmeníme stranu. A ak by si Putin myslel, že naopak tu bude mať svoju základňu, aby nejaký európsky útok odvrátil ideálne tým, že rozvráti Európu, tak by mu malo byť jasné, že u nás to robiť nebude.

Česká republika má s Ruskom obchodovať, a to čo najviac a najexkluzívnejšie. Mali by sme voči Rusku byť tým istým ako voči Sýrii: mať tam poriadne zastúpenie a keď sa budú zhoršovať vzťahy, tak to bude náš veľvyslanec, ktorý bude sprostredkovávať dialóg inak zatvorených ambasád.“ Čo z toho neplatí aj pre Slovensko?

Tri zlaté pravidlá

Najlepší je záver: „Naša česká geopolitická výhoda je naša malosť. My jednoducho neašpirujeme na veľmoc, my nechceme kolónie, nepotrebujeme okolité územia. Sme prirodzení spojenci pre všetkých, ktorí majú dôvod sa veľmocí báť. Poliaci, ktorí majú svoje nedobré skúsenosti s Ruskom i Nemeckom, tí by nás mali vítať s otvorenou náručou, pretože my malí nechceme ich územie pre rozbeh útoku na západ alebo na východ. Slováci to chápu – my im nechceme vziať ani Žitný ostrov, ani nič iné. Na Rakúšanoch sa zahojiť tiež nechceme.

Naša diplomacia by mala mieriť práve týmto smerom. Nehrať to na nejakú zakotvenosť, pretože v tej chvíli sme jedno koliesko v súkolí veľmoci, ktorá si hrá svoje hry a na tieto hry každý Vašek na ľade vždy doplatí. Aj tak nás nakoniec všetci obetujú, pretože to urobili vždy keď potrebovali. My vyslovene musíme vystupovať samostatne (a neutrálne). Česká republika by mala mať tieto piliere zahraničnej politiky:

1. Nie sme žiadny veľmocenský prívesok.
2. Z kotlinky nechceme von.
3. Nikoho nepustíme do kotlinky.

To je všetko.“

To je naozaj všetko z článku od farmára, ktorý si hovorí Vidlák (článok v origináli si môžete prečítať tu: https://www.vidlakovykydy.cz/clanky/ceska-republika-nikam-sturmovat-nepujde ). Čo poviete, nie je to krásna predstava o naozaj normálnom postoji normálnej krajiny k svojmu vzťahu so zahraničím? Prečo naši skvelí politici, ktorých sme si zvolili my občania, nie sú schopní takého normálneho a zdravého postoja ako jeden obyčajný Vidlák z vidieka?

Ivan Lehotský