71. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 13. júla 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

„Ja som ten, ktorého hľadáte.“ Ozval sa s netajeným údivom v hlase a s prekvapeným výrazom tváre Anastázius. Pritom sa spýtavo pozeral na cudzincov. Nevyčkal ale ich reakciu a hneď dodal:„Som naozaj veľmi poctený vašimi slovami. Neviem si však vôbec ani len predstaviť, čo tak môže chcieť vznešený a múdry kalif z Bagdadu odo mňa“

Po týchto slovách prestal hovoriť a čakal na ich vysvetlenie.

„Prišli sme sem za tebou, lebo náš vznešený ctihodný kalif sa dopočul o tvojej veľej a neobyčajnej múdrosti. Sme tu preto, aby sme ti v jeho mene oznámili, že si veľmi želá tvoj príchod na jeho dvor. Zároveň ti ponúka dlhodobý pobyt a prácu na svojom dvore a samozrejme sa ti za to dostane aj patričnej odmeny. Ak ponuku prijímaš, tak naozaj nebudeš ľutovať.

Ak súhlasíš, tak sa môžeme hneď teraz neodkladne vydať na cestu do Bagdadu.“

Anastázius mlčal, bol ohromený tým, čo počuli jeho uši. Niečo také neočakával ani v najsmelších snoch.

Chvíľočku v ňom bojovali proti sebe dve protichodné emócie – nadšená radosť a váhavá nerozhodnosť. Nadšená radosť ho naplnila preto, lebo odrazu sa mu naskytla nečakaná príležitosť, aby si splnil svoj veľký sen, ale súčasne pociťoval aj nerozhodnosť, lebo mu bolo smutno pri myšlienke, že práve teraz, keď sa v Meline i v ňom naplno rozhorel plameň náruživej lásky, tak má odísť od nej do ďalekého Bagdadu.

Bolo mu však jasné aj to, že ak odmietne, tak podobná jedinečná príležitosť sa mu už nikdy viac nenaskytne. A súčasne si uvedomil tiež to, že ak neodíde teraz, tak potom možno už neodíde nikdy, lebo láska ku krásnej Meline ho časom môže natoľko opantať, že ju nedokáže opustiť.

A keby sa už čoskoro ešte aj stala jeho manželkou, k čomu ho jej otec už aj nepriamo a diplomaticky nútil, tak by to bolo priam vonkoncom nemožné. Pri tejto myšlienke sa okamžite rozhodol a jeho rozhodnutie bolo proti krásnej Byzantínke a za kalifa z Bagdadu a tým aj za fascinujúce poznanie a múdrosť sveta Arabov, ktoré v tých časoch boli na najvyššom stupni vo svete, ktorý poznal.

Požiadal vyslancov kalifa, aby na neho počkali, že si ešte musí vybaviť niekoľko vecí a potom, že môžu vyraziť na cestu do Bagdadu.

Jedného z priateľov poprosil, aby na druhý deň navštívil Melinu a aby jej vyriadil jeho odkaz, že musel nečakane a hneď odísť na nejaký čas do Bagdadu. Tak to bolo najlepšie pre ňu i pre neho. Nesmeli sa už viac uvidieť – nechcel žiadnu dramatickú a slzavú rozlúčku. Krutosť lúčenia dvoch zamilovaných sŕdc, a to tvárou v tvár, by len umocňovala jej i jeho bolesť.

Zajtra, keď sa Melina dozvie o jeho odchode, tak už budú od seba veľmi vzdialení a neúprosná diaľka, ktorá už medzi nimi bude, aspoň trochu zmierni bolestivosť ich rozluky.

Hneď potom sa Anastázius pobral za svojím dobrodincom, Johannom z Kapadokie, aby sa s ním narýchlo rozlúčil. Ten bol nesmierne prekvapený a následne aj veľmi zarmúteny jeho nečakaným odchodom.

Podarilo sa mu zastihnúť aj Leona. Starý učenec bol z rozlúčky dojatý až k slzám a zaželal mu veľa úspechov a neskôr aj šťastný návrat domov, do Byzancie.

Fotios nebol v Konštantinopole, a tak sa s ním nemohol rozlúčiť, čo ho mrzelo, ale zanechal mu aspoň srdečný pozdrav.

A napokon ešte po jednom priateľovi, ktorý pochádzal zo Solúna, oznámil svoj odchod aj svojím rodičom.

Za necelé dve hodiny od chvíľe, keď mu Byzantínci oznámili, že prišli za ním v poverení kalifa, bol Anastázius už súčasťou sprievodu dvanástich mužov z Bagdadu. Cválali smerom na juh na rýchlonohých plnokrvných arabských vraníkoch.

Ešte raz sa naposledy a s clivotou obzrel za mestom na Bospore, kde zanechal svoju nádhernú Melinu.

Hlavou mu prebehla myšlienka, či ju ešte niekedy uvidí. Hneď ju však od seba odohnal a upriamil svoje myšlienky na budúcnosť, ktorá ho očakávala v Bagdade.

***

Bagdad bol v tých časoch najveľkolepejším a najbohatším mestom Orientu a zároveň aj centrom celého obrovského arabského sveta. Jeho tvár zdobili nespočetné minarety najrôznejších fascinujúcich foriem.

Mesto bolo plné čarovných verejnych záhrad, vkusných parkov, jazierok a desiatok najbizarnejších fontán.

Prekrásne paláce, zámky, mešity, luxusné vily a kaštiele v štvrtiach, kde žila najzámožnejšia vrstva obyvateľstva, to všetko svedčilo o prepychu, blahobyte a o rozprávkovom bohatstve obyvateľov tohto hrdého arabského mesta, ktorého sláva sa šírila ďaleko za hranice arabskej veľkoríše moslimov.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

69. časť si môžete prečítať TU

70. časť si môžete prečítať TU