Inou obľúbenou drámou boli výjavy z dobrodružnej plavby kráľa Itaky, Odysea, domov z víťaznej Trójskej vojny. Plavba na rodnú Itaku mu trvala neuveriteľných desať rokov a počas nej zažil so svojimi druhmi nepredstaviteľné fantastické dobrodružstvá so strašnými obludami, prízrakmi i duchmi zomrelých, ale i zvody ľstivých zvodných Sirén.

Anastázius veľmi obľuboval starogrécku mytológiu a každoročne navštevoval tieto dramatické predstavenia. Javisko, kde sa drámy hrávali, bolo v solúnskom prístave. Tlačilo sa okolo neho obrovské množstvo nadšených záujemcov.

Tento rok bola na programe dráma o mýtickej ceste hrdinského Jásona a jeho päťdesiatich druhov, najzdatnejších a najodvážnejších mužov v krajine. Jáson ich potreboval, aby mu pomohli zmocniť sa čarovného zlatého rúna. Bohovia ho dali veľmi dobre strážiť, aby sa ho nemohol zmocniť žiadny smrteľník. Rúno bolo ukryté v bájnej krajine Kolchys. Dráma, v ktorej bola spracovaná táto téma, mala názov Argonauti a spracoval ju obľúbený solúnsky dramatik Kalosofos.

Eutymios, ktorý bol skvelým znalcom starej gréckej mytológie Anastáziovi už dávnejšie porozprával, že tento prastarý grécky mýtus obsahuje veľa záhadných a nikým neobjasnených faktov a že fascinoval už aj Proklosa, jedneho z najgeniálnejších starogréckych filozofov. Ten poznal všelijaké záhadné tajomstvá, ktoré neboli určené pre uši bežných smrteľníkov.

Proklos bol presvedčený, že základom mýtu o argonautoch boli isté dramatické kozmické udalosti, ktoré sa kedysi dávno odohrali na oblohe a zanechali vo vtedajších ľuďoch hlboký dojem. Podľa všetkého vedel o nich viac – písal o nich vo svojich spisoch – ale nechcel o tom hovoriť jasne a jednoznačne, ale len v hmlistých náznakoch.

Eutymios učil svojho najlepšieho žiaka, že mýty vždy hovoria akoby dvoma rôznymi rečami. Jednou tajnou, určenou len pre zasvätených a druhou vo forme pútavých alegorických symbolov a bájí, ktoré sa prihovárajú priemerným ľuďom majúcim jednoduché myslenie.

Oslavy sviatku trvali až do neskorej noci, no Anastázius sa domov vrátil včašie, lebo sa u nich na slávnostnú rozlúčkovú večeru zišla celá rodina. Prišli k nim všetky jeho sestry i s manželmi a deťmi. Rozlúčka bola veľmi srdečná a dojímavá.

***

Ráno vstávali veľmi skoro – na oblohe sa ešte len zapalovali ranné zore. Anastázius povedal matke ešte včera, že si nepraje, aby s ním išla do prístavu. Chcel sa s ňou rozlúčiť doma a nie pred očami cudzích ľudí. Dobre vedel, že by neovládla svoje emócie a že by sa srdcervúco rozplakala. Nemal rád také scény – okrem toho vedel, že matkine slzy by veľmi dojali aj jeho a na dlhú plavbu chcel ísť s čistou hlavou a pevným srdcom.

Po skromných raňajkách sa s ňou rozlúčil. Rozlúčka bola krátka a ešte ju aj urýchlil. Nemo sa objali, pričom na líci zacítil niekoľko horúcich matkiných sĺz. Rýchlo sa vymanil z jej objatia a spolu s otcom opustili dom. Anastáziovu batožinu odniesol už vopred jeden z domácich služobníkov. Loď, s ktorou sa mal plaviť do Konštantinopolu, mala vyplávať z prístavu pri východe slnka. Jej kapitánom bol starý skúsený morský vlk, menom Filialos. Bol to morom, slnkom a vetrami ošľahaný päťdesiatnik zo Solúna, ktorého Georgios poznal ešte z detstva. Ako deti bývali v susedstve a často sa spolu hrávali. Bol zamestnancom Georgiovej obchodnej lodnej spoločnosti a v jej poverení sa mal plaviť až k brehom Afriky, do Alexandrie. Potom mal odtiaľ doviezť do Konštantinopolu a Solúna rôzne vzácne exotické egyptské produkty. Cestou do Alexandrie si loď kvôli Anastáziovi mala o čosi predĺžiť plavbu a vyložiť ho v Konštantinopole. Potom mala ešte dve zastávky v arabských prístavoch Akku a Jaffe, kam viezla drahocenné makedónske výrobky.

Konštantinopol bol od Solúna vzdialený okolo 3 800 štadiónov a pri priaznivom počasí bola najrýchlejšia loď spoločnosti schopná doraziť zo Solúna do Konštantinopolu za osem dní.
Georgios svojho syna zveril do osobnej opatery kapitána, svojho obrého priateľa, čo veľmi upokojilo aj Irene, lebo ho poznala ako spoľahlivého svedomitého muža.

Keď Anastázius s otcom prišli do prístavu, tak kapitán Filialos ich už očakával na pripravenej lodi. Bola to dlhá štíhla veslica, vybavená aj niekoľkými plachtami. Nad morom povieval priaznivý severozápadný vietor, a tak loď mohla vyplávať s napnutými plachtami.

Otec so synom sa rozlúčili silným objatím a Anastázius vyšiel po úzkej lávke na palubu lode, kde ho privítal kapitán. Hneď ho zaviedol do podpalubia, kde mu ukázal maličkú kajutu, ktorá sa mala stať na niekoľko dní jeho dočasným príbytkom. Bolo v nej len úzke lôžko a jedna doska upevnená na stene, ktorá slúžila ako stolička na sedenie. To bolo celé zariadenie miniatúrnej kajuty.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

37. časť si môžete prečítať TU

38. časť si môžete prečítať TU