Teraz starý lekár spod privretých očí pozoroval situáciu a zatrpknuto myslel na to, aký nevďačný luhár bol mladý muž.

Videl ako vzal do objatia jeho ženu a chvíľu zotrvali v jedinom bozku. Potom sa obaja vyzliekli a vkĺzli do postele pod perinu, kde sa niekoľkokrát vášnivo milovali.

Keď hlásnik ohlásil polnoc, tak sa rozlúčili, mladík sa obliekol, podišiel k oknu a vykročil na rebrík. Lekára úplne premohla žiarlivosť. Vyskočil a uchopil dýku, ktorú mal prichystanú pod vankúšom a zmietaný zlosťou ju zabodol hlbko do chrbta svojej ženy stojacej pri okne a pozerajúcej na milenca spúšťajúceho sa dole na ulicu.

Lekár potom rýchlo prerezal povrazový rebrík a vzápätí počul pád tela na kamennú dlažbu pod oknom. Mladík bol okamžite mŕtvy a lekárova žena zakrátko skonala v náručí svojho trpko vzlykajúceho manžela, ktorý rýchlo oľutoval svoj krvavý skutok.

Zanedlho sa konal súd, ktorý však lekára po vypočutí svedkov a po vypočutí jeho obhajoby, oslobodil a neposlal ho do väzenia a ani na šibenicu.

To ho ale nezachránilo pred tým, že ľudia stratili k nemu dôveru a zanevreli na neho, hoci nejeden muž súhlasil s tým, čo vykonal. V priebehu času mu čoraz viac ubúdali pacienti, až napokon prestali chodiť celkom.

Napokon schudobnel tak veľmi, že musel predať dom a odsťahovať sa odtiaľ, kde zabil dvoch ľudí. Zomrel čoskoro v opustenosti a biede, z ktorej vyšla aj jeho manželka.

A ulička, kde stál jeho dom, sa odvtedy nazývala Uličkou kašľu.

Keď sa tam opýtaš na dom lekára Vasiliosa, tak ti ho každý ukáže a ukáže ti aj okno, pod ktorým a za ktorým sa odohrali dve smutné tragédie.“

„Hm, hm,…naozaj veľmi smutná historka. Neviem si však predstaviť, že by som sa takto zachoval, keby som bol lekárom. A nielen to. Nikdy by som sa tak nezachoval“, povedal Anastázius a krútil zamyslene hlavou.

O chvíľu dodal:

„Najprv toho človeka ošetroval a potom mu spôsobil úmyseľne smrť. Niečo také lekár nesmie vykonať za žiadnych okolností.“

„To je síce pravda, ale zabúdaš na jedno, mladý môj priateľu. V tom momente, keď lekár Vasilios videl ako ho žena, ktorú nadovšetko ľúbil a ktorej pomohol z biedy, podvádza s iným mužom, a to nie po prvý raz a že to dokonca robí vedľa neho, v ich manželských posteliach, tak úplne stratil to, čo starí Gréci nazvali sofrosine (rozvaha) a čo si mimoriadne cenili.

Jeho emócie premohli jeho sofrosine, ktorou určite oplýval. Na nepatrnú chvíľku zabudol na to, že je lekárom, ktorý má vždy ľuďom pomáhať a nikdy im nesmie škodiť. Na niekoľko momentov bol až do krvi urazeným žiarlivým mužom, po ničom tak veľmi netúžiacim ako po okamžitej pomste.

Ľudský rozum príliš často ovládajú aj deštruktívne emócie a ak raz pre niečo závažné vzkypia, tak potom takmer vždy zatemnia naše racionálne uvažovanie a vženú nás do reakcií, ktoré neraz vzápätí trpko oľutujeme a chceli by sme ich vrátiť späť, čo je však nemožné. Preto si starí Gréci mimoriadne cenili sofrosyne.

Už geniálny a nezabudnuteľný Aristoteles nás učil, že v kritických situáciách je dôležité potlačiť akékoľvek emócie a konať len rozumom. Žiadal to najmä od politikov a vojvodcov. A učil to aj svojho najslávnejšieho žiaka, Alexandra Veľkého, ktorý sa aj preto stal takým vojvodcom, ktorý neprehral žiadnu bitku. Aristoteles mu navždy vštepil do hlavy, že nikdy, za žiadnych okolností nesmie stratiť svoju sofrosyne.“

„Ctihodný Eutymios, nie je to ale potom zarážajúce a deprimujúce, že ak toto všetko vieme už od čias Aristotela, teda viac ako tisíc dvesto rokov, aj tak náš rozum používame veľmi málo a dovolíme, aby nás najskôr ovládli emócie, keď na to príde?“

Prv však, ako starý mudrc stihol odpovedať, pokračoval Anastázius vo svojich vývodoch ďalej, lebo to bola len rečnícka otázka a položil si ju sám sebe:

„Ak sa nám nepodarí skrotiť zbytočné negatívne emócie rozumom, tak sa nám ani nikdy nepodarí vytoriť ideálny štát, tak ako ho opisuje Platón, a aj tvoje veľkolepé dielo, v ktorom sa prihováraš za vládu slobodného a učením skultivovaného ľudu ako najvhodnejšej štátnej formy, tak to všetko ostane len snom, o ktorom sa bude diskutovať medzi učencami a prednášať študentom na akadémiách.

Ale skutoný štát v realite preto ostane navždy inštitúciou, ktorú bude obvládať svojvôľa, nespravodlivosť a ziskuchtivosť mocných. Dobrý a spravodlivý štát ostane navždy len ilúziou a hypotetickou možnosťou.“

Obaja muži stíchli a pozerali oknom na more.

***

Ticho napokon prerušil Eutymios:

„Anastázius, tvoje myšlienky k štátu a štátnosti sú excelentné a som si istý, že aj sám veľký Leon Grammatikos bude uveličený brilantnou logikou a výpovednou intenzitou tvojich úvah.
To, čo si práve povedal, by sa raz mohlo stať základom novej disciplíny a mala by ňou byť náuka o charaktere a povahe človeka.

Podľa môjho presvedčenia je nutné začať sa systematicky zaoberať princípmi ľudskej psychy, jej vlastnosťami a jej štruktúrami. Lebo ak sa nedozvieme viac o vnútornom svete človeka, ostanú nám skryté a záhadné aj vzruchy a pocity jeho emocionálneho sveta.

Najprv musíme dôkladne spoznať naše vnútro a až potom môžeme uvažovať o ideálnom usporiadní štátu. Základom každého štátu sa musí stať rodina a v nej by mal vládnuť harmonický vzťah medzi mužom a ženou. A od toho sme veľmi vzdialení.

Tých, čo vládnu to nezaujíma a nikto im to ani nezdôrazňuje. Je potrebné spoznať to, v čom sa muži a ženy líšia a v čom sú si podobní, a to z hľadiska duše a charakteru. Ak sa dopracujeme k tomu, tak bude možné, aby nažívali v súlade a harmónii. A to potom bude prospešné aj pre štát.

Taký štát nepotrebuje ani kráľa ani cisára. Usmerňovať ho bude len Rada múdrych.“

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

35. časť si môžete prečítať TU

36. časť si môžete prečítať TU