Návštevy z Washingtonu (MMF a Svetová banka) by sa dali charakterizovať ako „overovanie“ skutočného stavu slovenskej ekonomiky a jej trendov, pretože niektoré údaje z čias federácie neboli presné a rovnako tak bola rozdielna metodika štatistiky.

V súlade s dohodou uzavretou pri návšteve centrály MMF a Svetovej banky vo Washingtone koncom februára 1993 prišla na Slovensko misia MMF vedená Emmanuelom Zevroudakisom. Keďže jej požiadavky boli strohé, buď devalvujeme slovenskú korunu o tridsať percent, alebo zavedieme „plávajúci“ kurz meny, floating. Rokovania boli ťažké. My, slovenskí predstavitelia sme s požiadavkami MMF nesúhlasili. V tom čase sme nemali potrebnú predstavu o slovenskej platobnej a obchodnej bilancii a zároveň sme boli presvedčení, že pri platnosti blokujúcich opatrení západnej Európy voči dovozu plechov, textilu, obuvi a potravín z východných štátov, teda aj zo Slovenska, by tento krok nijako nepodnietil vzrast slovenského exportu. A samozrejme, vysoká devalvácia by nebola ani dobrým signálom „o dôsledkoch slovenskej samostatnosti“ pre vlastných občanov, mala by výrazný dopad na infláciu i na znehodnotenie ich vkladov.

A tak na konci februára 1993 k očakávanému podpisu onoho Listu o porozumení (Letter of Intent) a nadväzne ani k poskytnutiu stabilizačného úveru (Stand-by Credit) nedošlo. Nebola dosiahnutá dohoda o reštrikcii v štátnom rozpočte a o devalvácii koruny. Malým úspechom bolo odstúpenie delegácie MMF od požiadavky floatingu, pretože toto riešenie by cez destabilizáciu kurzu meny katastrofálne destabilizovalo aj ceny a celú slovenskú ekonomiku.

Prvá misia MMF odišla zo Slovenska za trochu dramatických okolností. Čo sa stalo? Po tom, čo pán Zevroudakis neúspešne skončil rokovanie s ministrom financií, mal v hoteli Devín večeru s predstaviteľmi NBS. Bola to zaujímavá večera. Dalo sa vycítiť, že Zevroudakis veľmi neverí slovenským slovám, ale i schopnostiam robiť primeranú finančnú a menovú politiku. A vtedy jeden z úradníkov ministerstva financií, ktorý bol prítomný, označil členov misie za podvodníkov. Po slovensky. Na nešťastie však, jedna členka misie mala slovinský či srbský pôvod, a čo–to rozumela aj po slovensky.

Aj také detaily mali vplyv na obraz o Slovenskej republike v nasledujúcich mesiacoch, ale i rokoch. Obrazu nepomohli ani niektoré rozhodnutia na politickej scéne, ale najmä ich občas aj pokrivený odraz v domácich a následne aj v zahraničných médiách. Akoby sme silou-mocou chceli dokázať, že Zátureckého porekadlá a príslovia sú pravdivé. Aj to o vtákovi a vlastnom hniezde.

A tak na prelome apríla a mája nasledovala ďalšia návšteva Vladimíra Masára a mňa vo Washingtone. Vtedy sa začalo hovoriť o osobitnej, „žltej“ či „východnej“ úverovej tranži nielen v prospech bývalých štátov Sovietskeho zväzu, ale aj pre Slovensko. Experti MMF vymysleli nové, podľa nich mäkšie podmienky pre stabilizačné pôžičky.

Pri zistení, že Slovensko radia medzi štáty „žltého typu“, sme neboli nadšení. Zistili sme však priamo u jedného zo šéfov MMF, de Grooteho, že nová tranža, nazvaná Structural Transition Facility (STF) je to isté čo Stand-by Credit, akurát že doba splácania úveru nie je tri až štyri, ale štyri až desať rokov. Náš predbežný súhlas s STF otvoril dvere pre ďalšiu misiu Emmanuela Zevroudakisa a jeho ľudí na prelome mája a júna 1993.

Vplyvom okolností rôzneho druhu, od politických, hospodárskych, personálnych, psychologických a najmä propagandistických a Slovensko dostalo na začiatku svojej samostatnej existencie z hľadiska MMF a Svetovej banky len do druhej, „žltej“ skupiny štátov. V ktoromsi časopise sa v júni 1993 hodnotilo ako 58. štát sveta z hľadiska hospodárskeho potenciálu (na prvom mieste bolo Japonsko), pričom Česko a Maďarsko sa delili o 47. – 48. miesto. Všetky ostatné bývalé socialistické štáty boli za Slovenskom. Niektoré ďaleko za Slovenskom.

V pondelok 31. mája 1993 navštívili zevroudakisovci NBS. Rokovania boli obsiahle a čiastočne tajné. Bolo dôležité, že MMF a Svetová banka definitívne ustúpili od požiadavky na zavedenie plávajúceho kurzu koruny voči doláru (floating). Po rokovaní v NBS som mohol povedať redaktorovi Pravdy Ivanovi Podstupkovi, že „dohovor by mal obsahovať určitú kvantifikáciu našich cieľov do konca roka. Zrejme nestanoví, akým spôsobom máme uplatňovať kurzovú politiku, ale dohodneme sa, že záverom roka budeme mať určitú sumu devízových rezerv. Považujem to za úspech, lebo sme sa dostali medzi štáty, s ktorými MMF hovorí o tom, čo mať, nie ako to mať.“

Záverečné rokovanie s misiou na čele so Zevroudakisom bolo vo Vysokých Tatrách. V jeden z prvých júnových dní 1993 zazvonil v mojej kancelárii telefón. Minister financií Július Tóth mi oznámil, že o hodinu odlieta na záverečné rokovanie o memorande vlády o hospodárskej politike. Za NBS som mal odletieť s ním aj ja.

Počas letu do Popradu-Tatier bola hlavnou témou rozhovorov akútna otázka devalvácie slovenskej koruny. Zúčastňoval sa ich aj ministrov poradca Vladislav Bachár, ktorého názor na túto otázku bol striedavý. Od floatingu, teda voľného kurzu koruny, ktorý na samom začiatku navrhol Zevroudakis, až po žiadnu devalváciu, či okamžitú devalváciu. Zevroudakisovci trvali na devalvácii vo výške tridsať percent, už v lietadle sme sa však napokon zhodli – ja, Tóth a Bachár – že budeme súhlasiť s desiatimi percentami a dosť.

Toto rozhodnutie sa stalo súčasťou tajnej doložky, ktorú za slovenskú stranu podpísal Július Tóth a ja. V doložke bol aj termín: najneskôr: 10. júl 1993. Bol koniec mája, do dátumu devalvácie ostávalo šesť týždňov. Mojou úlohou bolo dať túto operáciu odsúhlasiť bankovej rade, pripraviť ju a zároveň ju prísne utajiť. Okrem toho bolo dohodnuté aj zavedenie dovoznej prirážky k 1.júlu 1993 vo výške dvadsať a neskôr desať percent.

Tatranské rokovanie s delegáciou MMF, v ktorej bolo asi desať naslovovzatých expertov, boli pozoruhodné v tom, že zatiaľ čo oni mali pred sebou hŕbu papierov, čísel a prepočtov, pripravené memorandum v angličtine s vybodkovanými miestami, kde bolo treba doplniť čísla, my, Slováci sme mali všetko (takmer všetko) iba v „hlavách“. Pán minister Tóth mal so sebou aj dvoch či troch poradcov a tí mu čo-to poradili. Ja, šéf NBS naozaj len „hlavu“.

Keď Emmanuel Zevroudakis navrhoval, aby sa odhadol ročný schodok štátneho rozpočtu na 26 miliárd korún, minister financií Július Tóth sa opýtal, aký je schodok za prvý štvrťrok. Keď dostal odpoveď, že 12 miliárd, vyriekol číslo „šestnásť“. A „16“ zapísali do memoranda. Podobne to bolo pri dopĺňaní ostatných prázdnych vybodkovaných koloniek.

Potom sme sa na pokyn ministra financií všetci zdvihli a rokovaniam bol koniec. Delegácie sa už k pracovnému stolu nedostali. V Zbojníckej kolibe nás čakala večera. Bola tam pripravená krojovaná ľudová muzika so speváčkami, na stole borovička a bryndzové halušky. Akékoľvek debaty, tobôž už odborné, skončili vo chvíli, keď zaznela streľba na zbojnícky spôsob a muzika spustila hlučné, rezké pesničky…

Výsledkom rokovaní bola pôžička Structural Transformation Facility (STF) vo výške 50 percent kvóty Slovenskej republiky v MMF, teda 257,4 miliónov SDR (špeciálnych práv čerpania), ktorá mala miernejšie podmienky, ako stabilizačný Stand-by úver. To umožnilo novinám Český deník konštatovať, že „MMF poskytl Slovenské republice pújčku pro rozvojové země“.

Boli teda výsledky druhej Zevroudakisovej misie u nás úspešné? Mám pocit, že sme si vyšli navzájom v ústrety každý tak na pol cesty, my možno trochu ďalej. MMF definitívne odstúpil od floatingu. Slovenská strana pristúpila na rozpočtové reštrikcie a na onú zmenu kurzu. Pán Zevroudakis nás pochválil za dobrú menovú politiku a priznal, že vo februári naozaj neveril, že dokážeme to, čo sme dokázali. Doslova povedal, že Národná banka zachránila Slovensko od najhoršieho.

(Kapitola z knihy Príbeh slovenskej koruny, ktorá vyšla vo vydavateľstve PostScriptum v roku 2019)

Marián Tkáč