124. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 25. júla 2020 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot YouTube)

Keď sa starý múdry Kopt na chvíľku odmlčal, ozval sa Anastázius a povedal:

„To všetko je pre mňa, ctihodný mudrc, nesmierne fascinujúce a zároveň aj skvelé nové poznanie čo mi teraz rozprávaš. A čakám nedočkavo a hladne na tvoje ďalšie múdre slová.“

Kopt sa na mladého byzantského kresťana láskavo pousmial, a pravou rukou ho pohladil dobroprajne po hlave a riekol:

„Si naozaj smädný po novom poznaní, pričom ho už máš dosť veľa v tvojej mladej, ale už múdrej hlave. Teda počúvaj ma ďalej.

Ako som už krátko naznačil, tak boli sme to my kopti, ktorí sme teológiu kresťanstva neobyčajne rozvinuli a obohatili. My sme z nej dokázali urobiť aj filozofiu. To znamená, že sme ju dokázali vnímať aj večne pochybujúcim reflektujúcim a kriticky premýšľajúcim rozumom.

Koncom tretieho storočia jeden z našich najvýznamnejších kňazov, Arius začal hlásať, že Ježiš nebol božskej podstaty, lebo bol stvorený a nie splodený.

Kopti tým podnietili zvolanie celokresťanského Nikejského koncilu, kde predstavitelia kresťanstva veľmi dlho diskutovali o Ariusovej téze.

V tejto súvislosti ale musím povedať aj to, že v tých časoch ešte nemožno hovoriť o koptoch v tej forme, akú predstavuje koptská cirkev v súčasnosti. A to z toho dôvodu, lebo bol to až rok 578, keď sa viaceré príbuzné smery egyptských kresťanov zlúčili do jedného prúdu, a to už bola naozaj koptská cirkev a mala jedného patriarchu.

V tom čase bola už aj Arianová téza o Kristovi prekonaná a naša koptská cirkev mala aj v tomto smer jasno. Základným člankom koptského vierovyznania, je naše hlboké presvedčenie, že Ježiš Kristus pôsobí a teda i existuje len v jednej forme a tou je božská duchovná forma. Fyzické telo vôbec nepatrí k jeho podstate. Tým sa koptská teológia principiálne odlišuje od vašej byzantskej teológie. Ale na druhú stranu, je to v podstate jediný rozdiel.“

„Toto mi je známe“, povedal Anastázius a dodal:

„To je aj dôvodom, prečo vás naša byzantská cirkev nikdy celkom neakceptovala. Škoda, veľká škoda pre celé kresťanstvo, že nie sme zjednotení, hoci veríme spoločne na božstvo Ježiša. Ja osobne toto skutočne veľmi ľutujem. A ľutujem to predovšetkým preto, lebo spojenými spoločnými silami by kresťanstvo mohlo lepšie odolávať silnému a čoraz silnejšiemu tlaku islamu, ktorého extrémne expanzívne snahy  raz budú ohrozovať nielen Byzanciu, kde je ohrozenie už silné, ale aj západ Európy.“

„Teší ma veľmi mladý priateľu, že máš takýto triezvy pohľad na dôležité veci. Lebo len veľmi málo ľudí dokáže vidieť, prípadne hladať pravdu aj u iných  a nie vždy si myslieť, že pravda je vždy len u tých, ku ktorým niekto aj sám patrí.

Rozpor v teológii, ktorý medzi nami vládne, však nevznikol našou vinou. Lebo to bol Rím, ktorý nás odmietol uznať za pravých kresťanov a spočiatku nás dokonca mal len za akýchsi zblúdilých kacírov. Ale žiaľ našu náklonnosť ste si nezískali ani vy, Byzantínci. Veď Egypt nebol pre Byzanciu ničím iným len takou krajinou, ktorú mohol ľahko a bez problémov vykorisťovať.“

Anastáziovi sa pri posledných vetách koptského patriarchu zračil v tvári veľký smútok. Vedel dobre, že to všetko bola trpká a krutá pravda. Kresťania neboli schopní plniť najvznešenejšie posolstvo svojho Boha Ježiša, ktoré znelo – miluj svojho blížneho ako seba samého.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

122. časť si môžete prečítať TU

123. časť si môžete prečítať TU