Z prastarých prameňov egyptského poznania ťažili a sa učili početní významní učenci antického Grécka, starého Ríma i Byzancie.

V krajine na Níle sa od čias egyptských faraónov aj v deviatom storočí – v časoch keď žil Anastázius – na prvý pohľad zmenilo len málo.

Azda najväčšiu zmenu egyptskej spoločnosti priniesol islam, ktorý tam prišiel s arabskými dobyvateľmi. Počas svojho vojenského prenikania – a súčasného šírenia islamu – smerom na Západ, dobyli Arabi po dlhotrvajúcich bojoch v rokoch 640 až 642 aj Egypt.

Amr Bin al-As, vojvodca kalifa Omara, zlomil koncom roka 642 aj posledný odpor egyptského vojska a obsadil Egypt.

Potom sa odtiaľ islam víťazne šíril stále ďalej na Západ, až napokon začiatkom ôsmeho storočia prenikol do najzápadnejšej časti Európy – na Iberský polostrov. V tom čase ale už obrovské teritórium islamu proroka Mohameda z pohľadu kresťanov Európy dosiahlo nebezpečne hrozivé, ba až všetko ohrozujúce rozmery.

A na Iberskom polostrove bojovníci Alaha rýchlo rozširovali územie islamu a budovali tam jeho pevné bašty – jednou z nich bolo aj Toledo.

Medzičasom už obrovskú ríšu islamu síce ešte stále riadila centrálna moc, ale jej skutočné centrum – a to boli kalifovia – sa odtiaľ presunulo.

Kalifovia opustili Mekku a Medinu a na pomerne krátku dobu sa presídlili do Damasku, odkiaľ vládli, aby sa potom o niečo neskôr natrvalo usadili v  rozprávkovom  Bagdade.

V dôsledku ich presunu do tohto mesta sa zmenil aj celkový charakter a spôsob ich vládnutia. Vládcovia mohamedánov sa stali absolutistickými potentátmi Východu a postupne sa čoraz viac koncentrovali na Perziu a na jej skvelú prastarú kultúru, ako na pôvodne arabské územia, odkiaľ s Mohamedom vyšiel islam postupne do šíreho sveta.

Krajina faraónov sa pre nich ale javila až príliš vzdialenou a tamojším vládcom, pokiaľ vládli spoľahlivo v duchu nového náboženstva, islamu, a poctivo im odvádzali dane, prenechávali čoraz väčšiu samostatnosť.

Egypt bol dlhšiu dobu pod nadvládou Byzancie, ktorá ho takpovediac ako pokračovateľka Východorímskej ríše prebrala ako dedičstvo po nej.

Ale už v spomenutom roku 642 napokon oň prišla a prevzal si ho arabský islam.

Byzancia tak stratila veľký kus svojho bohatstva – Egypt jej platil dane a vo veľkom dodával obilie. Rok pred jeho dobytím Arabmi skonal veľký byzantsky cisár Heraklius, ktorý sa až do konca svojho života veľmi zasadzoval o to, aby Byzancia všemožne chránila Egypt vojensky.

Hovorieval, že ak by ho raz stratila a prepustila do rúk islamským Arabom, tak že potom príde čas, keď im sama padne celá do rúk.

Bolo preto absolútne nepochopiteľné a nesmierne nezodpovedné, že už krátko po jeho smrti prenechal jeho nástupca Egypt Arabom takpovediac bez boja, a to tým, že ho prestal vojensky podporovať.

A tak sa už len necelý rok po  smrti Herakliusa naplnila polovica jeho predpovede a potom o niekoľko storočí neskôr sa stala smutnou realitou aj druhá polovica.

Kresťanský Egypt, kde pred presilou Arabov ako posledná, po ročnom obliehaní, kapitulovala Alexandria a kde predtým vládla koptská kultúra, sa rýchlo islamizoval a sa celkom premenil na krajinu islamu.

Treba ale povedať, že v prípade Egyptu sa islam zachoval tolerantne a popri Alahovi bolo domácemu obyvateľstvu dovolené uctievať Krista i Jahveho a istý čas dokonca aj staroegyptského boha Amona.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

117. časť si môžete prečítať TU

118. časť si môžete prečítať TU