Môj profil 
Predplatné
Svätopluk od prekvapenia až zahvízdol. Nič sa nikde nehýbalo a nebolo počuť ani žiadny zvuk, žiadny chrapot, len les šumel svoju večnú pieseň.
Chvíľu nehybne vyčkával, no keď sa nič nedialo, tak išiel celkom opatrne a potichu, stále sediac na koni, ku kroviu. Začal ho kopijou pomaly a opatrne rozhŕňať. Myslel si, že diviak bude poriadne zranený a preto sa nehýbe. Skoro sa mu to ale stalo osudové, lebo odrazu sa celkom nečakane z druhej strany na neho vyrútila rozzúrená šelma, diviak.
Kôň kniežaťa sa vyľakal, prudko sa spätil a vztýčil sa do výšky. Svätopluk, ktorý toto prekvapujúce trhnutie koňa samozrejme neočakával, spadol na zem. Našťastie sa pri páde nezranil a hneď vyskočil na nohy.
To bolo jeho šťastie, lebo už v nasledujúcom momente bol rozdivočený kanec pri ňom a chcel ho vrhnúť na zem. Svätopluk sa mu však skvelým skokom do strany dokázal vyhnúť a obratom mu z boku zasadil mečom smrtiaci úder do mohutnej šije.
Od toho dňa preparovaná hlava obrovského diviaka zdobila ako vzácna trofej obľúbenú poľovnícku sieň Svätopluka. A ten každému, kto sa pri pohľade na ňu opýtal na jej pôvod, hrdo porozprával o svojom tvrdom dramatickom súboji s najväčším a najnebezpečnejším diviakom celého Ponitrianska.
***
Aj na nasledovný deň podvečer zaviedol Svätopluk svojho kráľovského hosťa do poľovníckej siene, aby ďalej pokračovali v rozhovoroch, ktoré deň predtým začali, ale ďaleko sa v nich ešte nedostali. To podstatné museli pohovoriť dnes a aj sa dopracovať k nejakému výsledku.
Svätopluk ponúkol strýkovi pohodlnú širokú stoličku z dubového dreva, pokrytú viacerými spolu zošitými líščími kožušinami. Potom si sadol oproti nemu na podobnú stoličku, ale obloženú medveďou kožušinou.
Na veľkom stole pred nimi už bola pripravená veľká holba znamenitého vína, urodeného na najjužnejších karpatských svahoch pri Dunaji.
Svätopluk ho uprednostňoval pred domácim nitrianskym vínom. Chutilo mu lahodnejšie. Okrem vína bol na stole aj džbán sladkej medoviny. Bol to nápoj, ktorí sa Slovania naučili robiť podľa tradičného franského nápoja, v reči Frankov sa volal met.
Chladná zdvorilá rezervovanosť, ktorá medzi nimi predošlý deň vládla, sa trochu zmiernila a vystriedal ju o niečo priateľskejší tón, ale od srdečnosti to bolo ešte ďaleko a ani to k nej nesmerovalo. Obaja zotrvávali na svojich pozíciách spojencov z donútenia, teda z čisto len pragmatických a zištných dôvodov.
K malému zlepšeniu atmosféry medzi kráľom a kniežaťom zaiste prispela spoločná obedňajšia hostina, kde bola hojnosť znamenitého rozmanitého jedla i pitia, koľko len hrdlo ráčilo.
Ale hlavnú zásluhu na tom mala Dobromila, Svätoplukova manželka, jemná, veľmi milá žena z významného moravského rodu, ktorý mal svoje sídlo pri rieke Svratke. Dokázala dokonca vyľúdiť aj úsmev na Rastislavovej kamennej tvári. Pri hostine sedela po jeho ľavici a bolo vidno, že kráľ sa z jej prítomnosti naozaj tešil.
Krásou nevynikala a Svätopluk si ju vzal za ženu len z vypočítavosti, lebo bola veľmi bohatou nevestou a okrem toho jej otec bol veľmi vplyvným veľmožom a Svätopluk si robil nádej, že po tom ako Frankovia zosadili z trónu Veľkej Moravy Mojmíra mu jeho vplyv pomôže dostať sa na uvoľnený trón.
Jeho nádeje sa však nenaplnili, lebo politická situácia sa vyvinula v prospech Rastislava a jemu sa dostalo len nitrianske kniežatstvo.
Dobromila mu porodila troch synov, ale Svätopluk jej nebol verný. Pekné ženy boli jeho veľkou slabinou a popri love aj najväčšou vášňou.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
104. časť si môžete prečítať TU
105. časť si môžete prečítať TU
