Sme ako Sovietsky zväz v ’42.-om

Bratislava 27. marca 2019 (HSP/Foto: archív)

Hitlerovské bandy vtrhli na naše územie a valia sa po našej vlasti. Zdá sa, že ich nič nemôže zastaviť. Zvyšky rozprášeného dezorientovaného vojska sa dávajú dokopy a začínajú klásť odpor. Začínajú zabíjať esesákov, keď zaostanú za jednotkou. Vyhodia do vzduchu vlak so zásobami wehrmachtu. Zamínujú cestu a zmiznú v lese. Slabí, aby kládli systematický odpor

Hitlerovci však nezadržateľne postupujú a slávia víťazstvo za víťazstvom. Zdá sa, že ich už nič nezastaví, že niet tej sily, ktorá by ich zadržala. Zvyšky vojska na frontovej línii sa začínajú lepšie organizovať a kladú stále urputnejší odpor. Spamätali sa už z prvého šoku. Aj tak to však nejde. Prešiel rok a stále prehrávajú. Mašinéria wehrmachtu je nezadržateľná. Milióny obetí. A stále žiadne výsledky.

Mnohí zmalomyseľneli. Stratili nádej. Ale tí na fronte to stále nevzdávajú. Aj keď prehrávajú bitku za bitkou. Pot, krv, všetko zbytočné.

Aj my sme dnes v takejto situácii. Neomarxistická liberálna demokracia so stále otvorenejšími fašistickými prvkami neslobody a totality vtrhla na Slovensko a valcuje všetkých oponentov, každého, kto sa jej postaví do cesty. Dobre namazaný, výborne koordinovaný strojček efektívne likviduje každý odpor. Stále menej ľudí sa odváži zdvihnúť hlavu.

Mašinéria mimovládok, mainstreamových médií, reklamných agentúr, a korporátnych i štátnych peňazí si robí, čo chce. Vytvára spoločenskú atmosféru, slušných kandidátov, väčšinový názor, likviduje oponentov, likviduje politikov, najprv ničí, potom sa pýta, či to bola pravda.

Zahraničné mocenské štruktúry, či už bruselské, luxembursko-súdne, americké alebo iné, makajú legislatívne na zmene situácie vo svoj prospech. Človek ani nestíha registrovať, čo všetko sa na oklieštenie jeho slobody prijíma, aká zmluva bola zas prijatá, nie to, aby sa stihol brániť.

Nekonečné množstvo informácií, na ktoré malé, dezorganizované skupiny národovcov nestíhajú ani reagovať. Skôr ako zastavia prijatie zmluvy o základniach na našom území, zistia, že ich sloboda na internete bola zásadným spôsobom oklieštená v Bruseli.

Bežní ľudia sú z toho všetkého znechutení a otrávení. Demoralizovaní a majú tendenciu rezignovať. Hrdinom vypadávajú samopaly od únavy z rúk. Všetko sa zdá také márne, také beznádejné, každá obeť taká zbytočná. Krv sa vylieva po vedrách a nestačí to. Všetkému je koniec.

Áno, sme v ťažkej situácii, sme ako Sovietsky zväz v 1942. roku. Vyčerpaní unavení, prehrávame, ale nesmieme sa vzdať, aj keď nepriateľ všemožne pracuje na našej porážke.

My vieme, že aj sovietske Rusko bolo na kolenách, ale odmietlo sa vzdať. My dnes už vieme, ako ten príbeh dopadol, aj keď v 42-hom už len málokto veril, že Sovietsky zväz nebude porazený. A preto sa nesmieme vzdať.

O tri dni budú prezidentské voľby. Naša strana už utrpela porážku. Ktovie, koľká to už je v rade. O tri dni pôjdeme voliť už iba menšie zlo, aby sa tie najreakčnejšie sily neomarxistickej totalitnej diktatúry nedostali k moci. A dnes to vyzerá, že zase prehráme. Že ďalšia bitka je stratená.

Ale nevadí, musíme ísť a bojovať. Musíme aspoň rovnocenným výsledkom zabojovať a nasypať trochu piesku do dobre namazaného súkolia. Musíme klásť odpor všade, kde sa to len trošku dá. Všade, kde môžeme, musíme im urobiť škodu. Vyhodiť vlak do vzduchu, skántriť predsunutú hliadku.

Nesmieme sa vzdať, lebo takto získavame čas. Čas pre naše vojsko, ktoré sa už začína formovať. Formovať z ľudí, ktorí si uvedomili realitu, uvedomili nebezpečenstvo a chopia sa zbraní. Niekto ťažkých veľkokalibrových, niekto len nasype piesok do stroja v továrni, ktorú obsadili dnešní fašisti. Každý takýto počin je však dôležitý.

My dnes vieme, že s každým dňom budeme silnieť a nakoniec odrazíme tento pokus o nastolenie novej totality. My si totiž pamätáme tú, ktorá ešte iba nedávno odišla. Poznáme jej symptómy, vidíme, že je zase tu, len krajšie vyobliekaná a lepšie zamaskovaná.

Ale nesmú prejsť. Nesmieme im to dovoliť. A naše deti, ktoré už nezažili totalitu a sú dnes wehrmachtom ľahko manipulované, aby bojovali proti vlastným, treba poučiť, vysvetliť im situáciu, aby pochopili, kto je ich skutočný nepriateľ. Aby pochopili, že zhlúpnutí a zmanipulovaní pracujú proti sebe.

V sobotu sa musíme pokúsiť zabrániť urobiť totalite ďalší krok. Bez ohľadu na to, či sa nám to podarí alebo nie, čaká nás vzápätí ďalšia veľká bitka o európsky parlament. Dovtedy sa musíme preskupiť, lepšie zorganizovať, viac zapracovať a znova sa pokúsiť o víťazstvo. Musíme mať na mysli, že raz príde Stalingrad a potom Kursk a potom sa to všetko otočí a my zvíťazíme.

Musíme mať na mysli, že to nejde bez obetí, ale že naše víťazstvo je isté. Ľudí, ktorí skutočne túžia po liberálnej totalite, je úplná menšina. Dnes sú lepšie vybavení a organizovaní, ale väčšina pešiakov, ktorí za nich dnes bojujú, sú oklamaní ľudia a tých musíme znova získať na svoju stranu.

Nás, normálne uvažujúcich je drvivá väčšina. Musíme si to len uvedomiť a spoločne sa postaviť na odpor novodobým fašistom. Tak ako hrdinovia v 42-hom v druhej svetovej.

Jozef Poruban