Na mieste ostali kryť dosiahnuté územné zisky menej skúsené šítske jednotky, ktoré však nedokázali odolať sústredenému útoku ISIL, utrpeli porážku a stiahli sa na juh. Pritom straty sýrskej armády pri Tabke ani Akopjan, podobne ako Colonel Cassad nepovažuje za alarmujúce.

Akopjan považuje vojnu v Sýrii za charakteristický konflikt 21. storočia, v ktorom sa USA podarilo obyvateľstvo krajiny polarizovať, takže v Sýrii vzniklo minimálne 6 hlavných zoskupení, ktoré bojujú medzi sebou navzájom, prípadne uzatvárajú krátkodobé spojenectvá. (1.Asad., Alaviti a kresťania,  2. Kurdi – proamerickí a proruskí, 3. Turci a proturecké sily, 4. proamerická „umiernená opozícia“, 5. Izrael a Drúzi, 6. ISIL.

Tieto sily po 6 rokoch vojny utrpeli straty v rozpätí cca 40 – 60% svojho bojového potenciálu a prejavujú známky vyčerpania. Aj kvôli tomu aby sa Asad, ktorý takmer 5 rokov bojoval osamotený voči teroristom podporovaným Západom nezosypal, vstúpilo Rusko do sýrskych udalostí a znova zamiešalo karty.  Rusko dôkladne „pustilo žilou“ proamerickým a protureckým exponentom sýrskeho zápasu, čím oslabilo tlak na Asada a upevnilo jeho postavenie.

Po porážke sýrskych vládnych vojsk pri Tabke a  vďaka nechuti proamerických Kurdov  zaútočiť na Rakku sa ISIL v Rakke udržal. USA samozrejme pred voľbami útočiť nechcú, navyše ich bojové akcie v Iraku a Afganistane ukázali, že americká armáda má na klasických bojiskách vážne problémy. Lepšie im idú tajné akcie, farebné revolúcie a destabilizácie regiónov politickými a teroristickými akciami.  Spomenuté obsadenie Manbidju a masívne aktivity Kurdov nepríjemne zaskočili Erdogana, ktorý  s nevôľou sleduje štátoprávne pohyby na kurdskej politickej scéne.

Rakka predstavuje okrajovú oblasť kurdských záujmov, v centre ich záujmov leží oblasť západne od Eufrata a ako prioritu si Kurdi stanovili spojenie s regiónom Afrin so silnou kurdskou enklávou. Región od hlavných kurdských síl oddeľovali bojové zoskupenia ISIL.  Porážka ISIL pri Manbidj umožnila prepojenie Afrinu s hlavným kurdským územím.

Turecko sa neustále snaží zabrániť spojeniu roztrúsených oblasti sýrskeho Kurdistanu do jedného celku a Turci sa cielene snažia aby nenašli spoločnú reč sýrski Kurdi z Demokratického Zväzu a Robotnícka strana Kurdistanu s tradične úzkymi vzťahmi k Rusku, známa svojím dlhoročným bojom proti Turecku aj na pôde tureckého štátu.

V hre sú samozrejme aj Kurdi v Iraku, kde má silné postavenie Demokratická strana Kurdistanu v čele s Masúdom Barzánim. Demokratická strana Kurdistanu samozrejme chce vytvorenie kurdského štátu, Barzáni však voči Turkom vystupuje pomerne korektne a v centre jeho pozornosti momentálne neležia záujmy tureckých Kurdov.

Masúd Barzáni sa tak dá vnímať ako „zradca Veľkého Kurdistanu“, jeho politiku však charakterizuje známe príslovie „lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche“. Barzání je presvedčený, že po porážke ISIL bude čoraz problematickejšie presadzovať kurdské záujmy a preto sa sústreďuje na postupné a prijateľné kroky, ktoré nedráždia USA a ani Turecko.

Terajšia situácia je pre Barzániho z taktického hľadiska veľmi dobrá – ak sa mu podarí dotlačiť Irak a Turecko k diplomatickým zárukám, priblíži sa k vytvoreniu Kurdského štátu na teritóriu irackého Kurdistanu, ktorý môže okrajovo zasahovať do oblasti Sýrie. Samozrejme Barzáni nezabúda ani na Rusko, ktoré sledujú svoje ciele a pre Barzániho predstavuje tiež dôležitý faktor v riešení otázky vzniku Kurdistanu.

Postoje USA k otázke Kurdistanu sa zdajú byť podľa Akopjana viac menej jasné. Rusko sa momentálne sústreďuje na prekazenie realizácie plánov USA, ktoré sledujú vlastné širokosiahle ciele. Podľa Akopjana postoj Ruska je determinovaný reálnymi finančnými a vojenskými možnosťami Ruska. Tie nie sú na takej výške, aby si Rusko mohlo dovoliť masívne ofenzívne akcie. Rusi sa preto sústreďujú na defenzívnu taktiku, s ktorou však dosahujú výborné výsledky.

Plány USA zhrnul Akopjan do štyroch základných bodov

1. Clintonová niekoľkokrát uviedla, že súhlasí s rozdelením Sýrie a Iraku podľa vzoru konferderácie Bosny a Hercegoviny. Takže podľa americkej predstavy by vznikol nejaký kurdský štát, ktorý by sa mohol ďalej potreby aj rozdeliť minimálne na dva menšie celky (sýrska časť a iracká časť). Z pohľadu USA by išlo o ideálny stav, dva slabé kurdské regióny, ktoré by USA mohli podľa uváženia používať ako pešiakov na geopolitickej mape Blízkeho východu a Malej Ázie. Oslabená Sýria a Irak by sa takisto podľa vzoru Juhoslávie destabilizovali, hegemónom by sa stali v oblasti USA, silné pozície by zaujímal Izrael a prípadne Turecko.

2. Rozvŕtanie Sýrie a Iraku, prehĺbenie rozporov medzi Sunnitmi a Šítmi privedie k ďalším náboženským nepokojom v oblasti, ktoré majú tendenciu zasiahnuť aj územie Afganistanu a územia bývalých sovietskych republík – Tadžikistanu, Uzbekistanu, Turkménska a Kirgizska, prípadne Kazachstanu a ovplyvnili by aj čínskych Ujgurov.  Odrazy tohto zápasu by sa objavili aj v oblasti Kaukazu, Náhorného Karabachu, Dagestanu a Čečenska. Irán, zvyšok Sýrie a Libanon by tak priamo zapadli do zástupnej vojny všetkých proti všetkým, pričom z tejto vojny by mali zisk najmä USA. Samozrejme USA by nesúhlasili so vznikom jednotného sunnitského štátu a šítskeho štátu, podporovali by ďalšiu parcelizáciu a atomizáciu Sunnitov a Šítov.

3. Turci sa snažia prihriať si na konflikte v Sýrii a Iraku svoju polievočku. Rátajú s tým že USA budú potrebovať pri presadzovaní amerických záujmov potrebovať aj ich pomoc. Za odmenu očakávajú posilnenie svojho vplyvu na Kaukaze (Náhorný Karabach), Dagestanu a Čečenska, ako aj v oblasti sýrskeho Aleppa a Latakie. Svojho času sa nechal vo februári 2016 počuť vtedajší turecký premiér Achmet Davutoglu že táto oblasť, v ktorej žijú Turkméni je navždy vpísaná v tureckých srdciach a že Turci túžia, aby sa táto oblasť mohla pripojiť priamo k Turecku.

4. Parcelizácia Sýrie je teda zo strany USA jasne načrtnutá. Alaviti a kresťania podporujú Asada, Drúzi sa môžu spoľahnúť na podporu Izraela, ktorý sleduje takisto svoje ciele – minimálne Golanské výšiny. Ak USA vyjdu ich plány, Izrael ráta s masívnymi zmenami hraníc, pričom sa bude snažiť o konečné riešenie palestínskeho a libanonského problému. Rusi svojím vstupom do konfliktu a podporou Asada toto delenie a dalekosiahle plány USA zastavili. Netreba si však robiť ilúzie, skutočná vojna sa začína až teraz.

Je zrejmé, že Rusko v Sýrii bojuje nielen za Asada, ale najmä za likvidáciu zákerného amerického plánu, ktorý ich priamo ohrozuje. Ak  by USA plán rozvrátenia Blízkeho Východu a Malej Ázie vyšiel, 100 rokov chaosu na Blízkom východe, Malej Ázii, prípadne Európy by posilnili postavenie USA ako hegemóna a pravdepodobne by viedli aj k obrovským problémom v Rusku. Prípadný pád Ruska by vážne ohrozil aj Čínu, ktorá by zostala v zápase s USA, nasýtenému získanými zdrojmi v Rusku a na Blízkom východe osamotená.

Dianie v Malej Ázii a na Blízkom východe samozrejme negatívne ovplyvňuje aj situáciu v Európe. USA viac krát deklarovali, že si z geopolitického hľadiska neželajú spojenie Európy, Ruska a Číny. Spojenie týchto troch ekonomík s ich potenciálom by totiž znamenal koniec parazitovaniu USA na svetovej ekonomike.

Z toho dôvodu sa politické špičky USA nemusia stavať negatívne ani k prípadnej strate svojho európskeho spojenca, ktorého musia aj tak vojensky dotovať,  bez ohľadu na existenciu NATO. Imigračná vlna spoločne s TTIP a proamerickou piatou kolónou v Bruseli a v jednotlivých národných štátoch, ukončia európsku éru a Európa sa dostane do totálnej závislosti od USA, čo bude pre americké elity znamenať obrovský zisk.

Ak by sa  plány USA podarili a USA by svojou politikou destabilizácie a chaosu slávili úspech, minimálne na ďalších 100 rokov by sa zachránili v pozícii svetového hegemóna a celému svetu by vnútili svoj reštaurovaný „Pax Americana“.

Branislav Krasnovský