Roman Michelko: Ukrajina – prípadová štúdia vojny mediálnych manipulácií

Bratislava 9. marca 2015 (HSP-Evgeniy Maloletka)

V súvislosti s Ukrajinou sme už dlhé mesiace, resp. vyše roka svedkami horúcej mediálnej vojny. Naše mainstreamové médiá vytvárajú obraz o tom, že Ukrajina sa akosi spontánne zbavila skorumpovanej, neschopnej, a navyše ešte aj proruskej vlády. Ľudia na Ukrajine majú konečne po mnohých rokoch až desaťročiach šancu sami rozhodovať o svojom osude a v tomto ich demokratickom vývoji im bránia veľmocenské záujmy Ruska.

Doba, keď na interpretáciu takýchto udalostí mali monopol elektronické médiá, prípadne starostlivo vybraní a indoktrinovaní komentátori v niekoľkých mienkotvorných denníkoch, je nenávratne preč. V súčasnosti môžeme sledovať obrovský boom spravodajských webov s alternatívnym obsahom, čo pri dnešnej internetizácii začína vytvárať celkom slušnú protiváhu voči oficiálnym interpretáciám. Je zaujímavé, že keď mainstreamové médiá nedokážu čeliť, či vyvracať argumenty alternatívnych informačných zdrojov, tak narýchlo vyťahujú samozvaných antikonšpirátorov, rýchlo kvasených expertov na odhaľovanie takýchto praktík. Tí sa snažia mainstreamovým čitateľom či poslucháčom vsugerovať, že všetky alebo takmer všetky alternatívne weby sú pod vplyvom spravodajských služieb Ruskej federácie a niektoré z nich sú takýmito službami priamo zriadené a riadené.

Realita je úplne iná a prozaická. Ľudia (ale aj tvorcovia alternatívnych spravodajských webov) majú dnes podstatne väčšiu šancu nájsť si alternatívne názory, majú podstatne širší prístup k širokému spektru informácií a jediná vec, ktorú by sa mali naučiť, je kriticky ich hodnotiť a vytvárať si názor predovšetkým na základe overených faktov. Možno práve preto, že takýto prístup mám aj ja sám, moje názory, napríklad na ukrajinskú krízu, sa podstatne líšia od oficiálnych interpretácií.

Vráťme sa teda k oficiálnym príčinám ukrajinského Majdanu. Na čom sa dá zhodnúť, je skutočnosť, že protesty (možno aj spontánne) začali po Janukovyčovom odmietnutí prístupovej zmluvy do Európskej únie na Vilniuskom summite. O príčinách, pre ktoré to urobil, by sme mohli siahodlho diskutovať, ale pre celú kauzu nie sú až také podstatné. Interpretácie mediálneho mainstreamu sa začínajú zásadne rozchádzať po tvrdom zásahu polície proti demonštrantom v decembri 2013. Zásah prišiel v čase, keď protesty už ochabovali a pravdepodobne by sa čoskoro spontánne skončili. Je aj veľmi pravdepodobné, že toto rozhodnutie išlo poza chrbát Janukovyča s cieľom zneužiť situáciu a zásadne urýchliť politický vývoj. A skutočne, protesty po brutálnom zásahu poriadkových zložiek znova eskalovali. To, čo nastalo potom, je už všeobecne známe – denné výsadky západoeurópskych politikov, ktorí podporovali Majdan nemožno hodnotiť inak ako hrubé zasahovanie do vnútorných záležitostí suverénneho štátu. V tom čase sa okolo Majdanu vyskytli aj veľmi radikálne a extrémistické skupiny, napríklad Pravý sektor, ktoré vážne poškodili étos bojovníkov za lepšiu Ukrajinu.

Po definitívnom páde Janukovyča, ktorý sa uskutočnil napriek politickým dohodám sprostredkovaných Európskou úniou, nastala vláda ulice. Absolútne neprijateľný psychický nátlak na poslancov, ich fyzické napádanie, povestné klávesové hlasovanie, keď jeden poslanec hlasoval aj za desať či pätnásť kolegov, alebo dokonca exces, keď oficiálne hlasoval aj niekoľko dní mŕtvy poslanec.

Metódy, ktorými sa nová moc ujala vlády, boli veľmi odpudivé a neveštili nič dobré. Nehovoriac o tom, že už prvé kroky novej vlády s minimálnou legitimitou boli viac ako kontroverzné. Ukrajina bola a je rozdelená krajina. Jazykovo, etnicky, politickými preferenciami a kultúrne. Jedným z prvých krokov novej garnitúry bolo zrušenie zákona, ktorý povyšoval v niektorých oblastiach ruský jazyk na druhý štátny jazyk. Tento akt nebolo možné vnímať inak ako cielený útok na ruskojazyčnú menšinu a vo svojom dôsledku to viedlo k lavíne, ktorá skončila odtrhnutím Krymu a separatistickými tendenciami v dvoch východoukrajinských regiónoch. Čo je však najdôležitejšie, revolúcia na Majdane rozhodne nebude viesť k transformácii Ukrajiny na slušný demokratický štát, v ktorom budú panovať pomery blízke tým západoeurópskym.

Nič nedeformuje politický systém Ukrajiny viac ako prítomnosť cynických a bezškrupulóznych oligarchov a tí, ako vieme, veľmi skoro prešli na stranu Majdanu s cieľom nielen udržať, ale priam posilniť si svoje postavenie. Ak aj v budúcnosti budú „tvrdiť“ politickú muziku na Ukrajine ľudia ako Kolomojskyj alebo Achmetov, bežných Ukrajincov nič dobré nečaká. Práve naopak, čoskoro ich čaká liberalizácia (rozumej prudké až niekoľkonásobné zvýšenie) cien energií, plynu, elektriny, pokles miezd, a dôchodkov, škrtanie sociálnych programov, strata tradičných ruských trhov a podobne. Preto už vo veľmi krátkom čase môžeme očakávať rekordnú nezamestnanosť, krach obrovského množstva podnikov, ktoré budú na extrémne konkurenčnom európskom trhu nekonkurencieschopné. V čase prudkého pádu hodnoty ukrajinskej Hrivny a pri extrémnych až tridsať percentných úrokoch v bankách, sa bude ukrajinská vláda masívne zadlžovať, aby nakúpila najmodernejšiu vojenskú techniku. Už dnes sú násilné odvody brancov na východný front veľmi nepopulárne a je veľmi pravdepodobné, že Ukrajinu čaká ešte jedna revolúcia. V tomto prípade sa však – s najväčšou pravdepodobnosťou – jej nasmerovanie nášmu mediálnemu mainstreamu páčiť nebude.

Takýto obraz o Ukrajina sa dá pomerne jednoducho zostaviť z množstva verejne dostupných webových spravodajských stránok a som presvedčený, že je podstatne objektívnejší, než ho predostierajú naše mienkotvorné médiá a na jeho formovaní sa v žiadanom prípade nepodieľali ruské spravodajské služby ani nič podobné.

Politológ Roman Michelko