Môj profil 
Predplatné
Poďme však k meritu veci. Niet pochýb o tom, že slovenské školstvo trpí mnohými neduhmi. Je chronicky podfinancované, je tam hádam najvyššia fluktuácia ministrov, len máloktorí z nich prišiel s jasnou koncepciou. No a žiaden z nich nemal šancu uskutočniť nejakú zásadnejšiu reformu školstva.
Napriek tomu v posledných štyroch rokoch sa predsa len niečo urobilo. No Čaplovičov cieľ či prísľub dosiahnuť, aby priemerný plat učiteľa bol 1,2 násobkom platu v národnom hospodárstve, sa nepodarilo uskutočniť. Dnes je na úrovni 1,05 násobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve.
Ak si však uvedomíme, ako regionálne nevyvážené je odmeňovanie zamestnancov na Slovensku, môžeme pokojne konštatovať, že v siedmych z ôsmych krajov majú učitelia plat minimálne na úrovni 1,2 násobku priemernej mzdy v ich kraji. Pochopiteľne Bratislava je výnimka.
Veľkým problémom sú aj nástupné platy učiteľov, ktoré sú niekde na úrovni 640 eur v hrubom, čo rozhodne nestačí na založenie rodiny, ak si pritom uvedomíme napríklad ceny bytov v Bratislave. Tu však treba zdôrazniť, že kompenzovať nízke príjmy začínajúcich učiteľov má práve pripravovaný projekt učiteľských bytov.
Okrem týchto plánov treba zdôrazniť , že platy učiteľov za posledné štyri roky vzrástli o 22 % a s vysokým náskokom prekonali rast platov všetkých ostatných zamestnancov vo verejnom sektore.
O tom, že najhlasnejší kritici súčasnej vlády, osobitne najneschopnejší minister školstva od čias Márie Terézie, Eugen Jurzyca, nielenže nepridal učiteľom ani cent, ale pri diskusiách o štátnom rozpočte vystríhal pred jeho navyšovaním pre školstvo a vedu, keďže maastrichtské kritériá, teda výška deficitu HDP, je preňho absolútny a neprekonateľný fetiš.
Aby bolo jasné, protesty učiteľov majú svoj význam, je potrebné, aby sa otvorila veľmi jasná a široká diskusia o našich prioritách a je jasné, že dlhodobé zaostávanie v oblasti školstva a vedy z nás môže v dlhodobom horizonte urobiť nekonkurencieschopnú krajinu. Je jasné, že učitelia sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia a vo vysokokvalifikovaných profesiách patria medzi najhoršie platených.
Ak by však niekomu išlo skutočne o vec, a nie len o čistú politiku, nezačal by protest na sklonku volebného obdobia, keď je už legislatívny proces ukončený. Takéto nátlakové akcie majú význam, niekedy na jeseň, keď sa tvoria priority štátneho rozpočtu. Vtedy je tlak na politikov logický a má veľkú šancu byť aj úspešný.
Toto však vôbec nie je dnešný prípad. Slovenská komora učiteľov sa stala trápnou a priehľadnou filiálkou jedného z najzdiskreditovanejších politikov na Slovensku Igora Matoviča. Svojím úzkym straníckym prepojením dnes a denne dokazujú, že robia všetko preto, aby ich požiadavky ani teoreticky nemohli byť splnené. Ultimatívna požiadavka, aby sa hneď a zaraz našlo 400 mil. eur na didaktické pomôcky či skokový nárast platov o 140 eur mesačne sú v tomto čase nesplniteľné. Nakoniec aj relatívna (ne)úspešnosť štrajku z vyše 90 000 učiteľov sa k nemu pridalo sotva 11 000 potvrdzuje, že na takéto hrubozrnné politické zneužitie sa dá nahovoriť sotva jeden z desiatich učiteľov. Okrem toho aj teritoriálne rozšírenie štrajku má veľkú výpovednú hodnotu.
Štrajk je relatívne úspešný v baštách pravice a demagógia a lži organizátorov takmer úplne pohoreli v oblastiach na východe či severe Slovenska.
Inak povedané, väčšina štrajkujúcich učiteľov prijala štrajk skôr ako vyjadrenie svojho politického postoja a je im úplne jasné, že s riešením ich akútnych problémov štrajk nemá nič spoločné. Verím, že takéto podlé a priehľadné politické vydieranie verejnosť prehliadne, a teda hlavný a jediný cieľ štrajku (podpásový útok na politického rivala) sa nepodarí. Nie žeby Smer nerobil chyby a nezaslúžil si aj kritiku, ale to s čím vyšiel Matovič a jeho adlátusi, nemôže dlhodobo nikoho presvedčiť.
Roman Michelko
