Môj profil 
Predplatné
Bojovník za práva Wikileaks a Bradleyho Manninga, ako hovorí Bránik, dospel k „úchvatnému názorovému obratu, nazval ma – citujem – „chrapúňom, debilom, podvodníkom, hochštaplerom, ktorý smrdí a zasmraďuje a patrí na zoznam choromyseľných webov,“. Uvádza vo svojom komentári k blogu na svojom facebookovom profile Bránik a pokračuje. Tieto „súkromné“ vyjadrenia sú aktuálne prístupné v diskusiách s niekoľkými tisíckami čitateľov.
Medzičasom portál SME prehodnotil svoje stanovisko a článok Radovana Bránika zverejnil. Ale aj napriek tomu Vám ho prinášame v plnom znení (pozn. redakcie).
Blog Radovana Bránika si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch:
Kultúrna revolúcia požiera svoje adoptované deti
V Paríži ešte nestihli vychladnúť kalašnikovy, na Slovensku už máme o vinníkoch celkom jasno. V zreteľnej súvislosti s blížiacim sa referendom existuje už niekoľko navzájom si odporujúcich verzií udalosti a ich zástancovia o svojich pravdách nepochybujú. Vedeli ste napríklad, že medzi útočníkmi a slovenskými veriacimi prakticky nie je žiaden rozdiel? Nie? No tak teraz už viete a spolu s vami túto teóriu razí aj množstvo zdanlivo príčetných ľudí. Len aby nedošlo k mýlke, nie som veriaci a referenda sa nezúčastním. Len už je mi z toľkého zneužívania mŕtvych naozaj zle.
Ani prachobyčajná úcta k zosnulým nestačila, aby sme ostali ušetrení sprostého zneužívania nešťastia iných na dosiahnutie vlastných cieľov. Mŕtvi z parížskej redakcie nie sú žiadni hrdinovia a ani nepoložili život za veľké ideály. Neboli ochotní umrieť za hodoty francúzskej revolúcie. Neboli to vojaci a keby si ráno mohli vybrať, večer by boli radšej doma s rodinami. Mŕtvi z redakcie Charlie Hebdo boli úplne obyčajní ľudia, čo ráno vstali netušiac, že je to ich posledné ráno. Boli to obyčajní ľudia, žiadni bojovníci a ani vojaci, čo dobrovoľne padli za veľkú vec. Civilné obete nevyhlásenej tretej svetovej vojny. Boli ako my. Pár hodín po tej otrasnej udalosti nám však politici tlačia do hláv odporné klišé o hrdinoch, lebo nedokázali ochrániť úplne obyčajných ľudí. Od politikov tieto pololži už roky prijímame akosi automaticky a rezignovane. Spájanie udalosti v Paríži s výsostne domácou agendou blížiaceho sa referenda a navodzovanie falošného dojmu, že medzi veľkou časťou slovenskej verejnosti a fanatickou vraždou v Paríži existuje kauzálny súvis je však od aktivistov za ľudské práva dychvyrážajúca podlosť a morálny gýč. Jeden príklad za všetky:
Nemravná podstata antisemitizmu je čosi, čo možno iba ťažko spochybniť. Riaditeľ inštitútu pre ľudské práva sa v debatách často označuje za člena rodiny, ktorá bola antisemitizmom a nacizmom výrazne postihnutá. Antisemitizmus vidí často aj tam, kde s ním niekto len obyčajne nesúhlasí. Verejne proti prejavom nenávistných a štvavých prejavov vystúpil neraz a boj proti hatespeechu tvorí značnú časť agendy ním vedenej organizácie. O to viac prekvapí, že ak sa čohosi takého zjavne dopúšťajú ľudia, ktorí s ním súhlasia, ponechá bez akéhokoľvek protestu a dokonca sám pridáva vyjadrenia, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden solídny nacista. A tak sa Weisenbacher s kamošom najskôr hecujú v zosmiešňovaní veriacich a nadávkach proti Milanovi Krajniakovi, aby neskôr rozvinuli svoje životné vyznania v plnej kráse: vtedy sa môžeme dozvedieť, že kresťania „sa klaňajú priklincovanej mŕtvole s handrou na ohanbí a ja sa im za to budem vysmievať.“ Neskôr zábava graduje vo vyjadrení „Wow, kresťania hľadajú pravdu? Ja som myslel že pravda je pre nich mŕtvy židovský pankhart, veď to vypisujú kade tade“ – a Weisenbacher nič. Naopak, pridáva ďalšie tolerantné teórie o kresťanoch: „Necítim potrebu nikomu dávať nijakú dobrú zvesť, nech si žijú svoje posrané životy a ja si budem svoj podarený. Nejaké potreby mám, keď proti mne chcú organizovať referendum, alebo ma zastreliť.“ Podporovatelia referenda sú preňho „zmrdi.“
Podotýkam, že zďaleka nejde o ojedinelý exces. V posledných mesiacoch sú verejne dostupné vyjadrenia P.W. skutočne vymknuté z kĺbov a svedčia o postupnej strate súdnosti. Intolerantne a skratovito útočí na cirkevných predstaviteľov, veriacich, neveriacich, ktorí s ním nesúhlasia, na politikov, na kohokoľvek, kto si dovolí ho upozorniť, že prelamuje hranicu, ze ktorou končí slušná spoločnosť. Riaditeľ inštitútu, ktorý si kladie za cieľ „realizáciu základného ideálu ľudských práv a to, aby platili pre všetkých a všetky rovnako“ v skutočnosti delí občanov krajiny do rôznych nerovnoprávnych kategórií a verejne sa posmieva veriacim, označujúc akékoľvek náboženstvo za zdroj zla. Antisemitizmus mu zjavne neprekáža, ak sa ho dopúšťajú jeho spriaznené duše.
Weisenbacher už deň po útoku zverejnil na portáli jetotak.sk blog, v ktorom sa hneď v prvej vete stihol pochváliť potriasaním ruky s francúzskym veľvyslancom. V tej istej vete však stihol dať do súvisu „lokálnych topiteľov mlynským kameňom a pastierov kultúry smrti“ s vraždiacimi monštrami a potom v celom texte plnom syntaktických a gramatických chýb podsúva kauzalitu medzi masovou vraždou a vystupovaním veriacich na Slovensku. Silná káva. Zďaleka nie jediná. Vriaci facebook je podobných teórií plný.
Medzi prejavením názoru a vraždou je priepastný rozdiel. Medzi nadávkou v maili a guľkou z kalašnikova už ani rozdiel väčší byť nemôže. Medzi snahou využiť ústavné právo na referendum a medzi snahou zákon všemožne obchádzať ide o doslova galaktickú vzdialenosť. Je to ako tvrdiť, že medzi znásilnením a milovaním vlastne niet rozdielu, lebo pri oboch dochádza ku koitu. Ale ak by aj mal Weisenbacher pravdu, museli by sme sa najprv začať báť práve jeho, lebo jeho nenávistný slovník, pri ktorom ešte aj Rostas bledne závisťou by signalizoval blížiaci sa nákup útočnej pušky. Vyjadrovanie a postoje časti aktivistov zaštiťujúcich sa slovami „tolerancia a ľudské práva“ už dávno prekročili rozumné medze. Vytĺkanie kapitálu pre vlastnú agendu na masovej vražde v Paríži je už iba povestnou čerešničkou na poriadne nechutnej torte. Možno to kedysi mysleli dobre a viedli ich dobré úmysly, no postupne sa, netušiac o tom, sami stali tým, proti čomu tak vehementne protestovali. Smutný príbeh kultúrnej revolúcie, ktorá práve požiera svoje vlastné deti. Chceli zmeniť svet a chrániť spoločnosť pre intoleranciou, dnes vyrážajú klin klinom a sami sa stávajú nebezpečnými pre svoje okolie. Weisenbacher tvrdí: „Náboženský fanatizmus je nebezpečenstvo, nie konkrétne náboženstvo.“ Ja tvrdím, že nebezpečenstvom je akýkoľvek fanatizmus. Aj ten, ktorým vedie Weisenbacher svätú vojnu proti neveriacim kresťanom. Nie Ježiš Kristus, ale riaditeľ Inštitútu pre ľudské práva vie, kde je Pravda a pri jej presadzovaní využíva extrémne agresívny slovník.
PS: pred dlhším časom som sa písomne obrátil na členov správnej rady spomínaného inštitútu s otázkami týkajúcimi sa práve vystupovania pána Weisenbachera v rozpore s etikou a zásadami presadzovanými práve ich organizáciou. Dodnes neodpovedali. Zjavne pre nich zásadný rozpor medzi vlastnou agendou a verejnými vyjadreniami ich popredného predstaviteľa neznamená problém. Weisenbacher sa v blogu sugestívne pýta: „ako ďaleho by bolo od takéhoto cyberbullyingu po streľbu?“
Pýtam sa na to správnej rady Inštitútu pre ľudské práva tiež. Tentoraz verejne. Ako ďaleko? A dokedy ešte dovolíte, aby vašu agendu kompromitoval niekto, kto o skutočnej rovnosti zjavne už dávno nič netuší? Súhlasíte s vyjadreniami vášho riaditeľa?
Radovan Bránik
.JPG)
.jpg)
