Mnohé otázky okolo smrti legendárneho predstaviteľa socializmu s ľudskou tvárou neboli dodnes zodpovedané. Podľa rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Tábore práporčík polície Ján Rezník a vodič osobného automobilu BMW na 88. kilometri diaľnice D1 z Bratislavy do Prahy 1. septembra 1992 neprispôsobil rýchlosť jazdy podmienkam na mokrej vozovke, vozidlo dostalo šmyk, narazilo do zvodidiel a vyšlo z diaľnice, kde sa prevrátilo. Spolujazdec Alexander Dubček utrpel ťažké zranenia, na následky ktorých 7. no­vembra 1992 v pražskej nemocnici Na Ho­molke zomrel.

Máme veriť tomu, že významné osobnosti moderných slovenských dejín zomierajú iba nešťastnou náhodou? Iba náhodou vystrelila puška a smrteľne zranila Ľudovíta Štúra, náhodou spadlo lietadlo s Milanom Ras­tislavom Štefánikom a po náhodnej autonehode zomrel aj Alexander Dubček?

Ak necháme všetky dohady bokom, jedno majú tieto tragické udalosti spoločné: povrchnú prácu a pochybné úkony vyšetrovacích orgánov a rýchlu likvidáciu vrakov dopravných pros­triedkov, kde zacítili dych smrti Štefánik a Dubček.

Príčiny smrti Alexandra Dubčeka mali a majú aj po mnohých rokoch rôznu interpretáciu. V novembri 2006 urobil Ústav politických vied SAV v spolupráci s inštitútom ASA prieskum, z ktorého podľa sociologičky Ľudmily Benkovičovej vyplynulo, že viac ako polovica ľudí bola presvedčená, že to nebola iba obyčajná automobilová nehoda.

Dubčekov syn Pavol, povolaním lekár, v jednej z internetových online diskusií tiež vyjadril pochybnosti, že tragická autonehoda jeho otca bola len nešťastná náhoda. „Mám pochybnosti.

Nebol som spokojný ani s vyšetrovaním, ani s jeho liečbou. Autonehoda bola údajne súdne objasnená, ale s objemom a spôsobom vyšetrovania som nikdy nesúhlasil,“ napísal.

V domácom vyhnanstve

Protagonista Pražskej jari nevyhovoval niektorým mocenským silám ani po tzv. nežnej revolúcii. Volanie Slovákov aj Čechov „Dubček na Hrad!“ nebolo príjemné práve vyliahnutým politikom z Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu ani samotnému Václavovi Havlovi, za ktorým podľa niektorých prameňov stálo KGB, aj väčšinové federálne komunistické krídlo vedené Mariánom Čalfom.

Mnohí fundamentálni komunisti Dubčekovi zazlievali jeho „mäkký socializmus s ľudskou tvárou“ a nekomunistickí hrdinovia novej doby ho z princípu neznášali práve pre jeho komunistickú minulosť a víziu demokratického socializmu.

Pavol Dubček si spomína, ako otcovi veľmi prekážalo porevolučné rozkrádanie štátneho majetku: „On by nedopustil takéto tunelovanie zdrojov v Česku a na Slovensku, ku ktorému prišlo.

Práve preto naňho ako na komunistu útočili, a skutoční boľševici Adamec a Čalfa získali rozhodujúce štátne funkcie.“

Dvadsať rokov Dubčekovho domáceho vyhnanstva a nepretržitého sledovania agentmi ŠtB neznamenalo pre novú mocen­skú elitu nič – vyhadzovali mu na oči podpis pod normalizačné podmienky, ktoré nadiktoval československému straníckemu vedeniu šéf Kremľa Brežnev po okupácii republiky armádami Varšavskej zmluvy a internácii vedenia ÚV KSČ v Moskve.

Pravdou, na ktorú sa zabúda, je, že protokol podpísali pod nátlakom všetci vtedajší lídri Pražskej jari okrem Kriegla a pravdou je aj to, že Dubček to ťažko niesol a dlho sa nevedel vyrovnať s touto ponižujúcou udalosťou.

Tragická postava

Aký bol vlastne Dubček politik? Málo razantný a ústupčivý vizionár, ktorý sa vedel ostro postaviť proti Novotnému, ale nevedel sa postaviť proti Brežnevovi? Mal sa obetovať a napríklad prežiť zvyšok života v sibírskom gulagu?

Rozlúštenie tejto dilemy nájdeme v jednoduchej odpovedi, či by tým pomohol svojej krajine. Dubček a jeho ľudia zostali osamotení – verbálne odsúdenie vpádu do Československa zo strany Západu bolo iba výkrikom do tmy.

Prezident USA sa demonštratívne odobral dovolenkovať na svoj ranč, čo bolo pre sovietske vedenie signálom, že sa Amerika nehodlá miešať do vnútorných záležitostí socialistického bloku.

Náš veľký muž bol vlastne tragickou postavou. Najlepšie roky svojho života prežil v politickej i ľudskej izolácii a po nežnom prevrate, keď by bol mohol realizovať svoje ľavicové predstavy na čele sociálnej demokracie, jeho plány skrížila tragická smrť.

Pre objektivitu však treba pripomenúť, že v čase tzv. pomlčkovej vojny aj neskôr bol Alexander Dubček presvedčeným federalistom a zdalo sa, akoby celkom ne­chápal emancipačné snahy vlastného národa.

Ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR obhajoval spoločný štát a veľmi nepripúšťal vznik samostatnej SR. Napriek tomu v období tesne pred nešťastnou nehodou, keď sa schyľovalo k rozdeleniu federácie, sa v médiách jeho meno často skloňovalo v sú­vislosti s možnými kandidátmi na budúceho slovenského prezidenta.

Ťažko povedať, či by nepriatelia slovenskej štátnosti zašli až tak ďaleko, že by zosnovali autohaváriu Západom uznávanej osobnosti, aby nemohla stáť na čele nechceného štátu.

Právnik Liboslav Leksa v publikácii Tragédia na 88. kilometri upozorňuje na iné súvislosti – uvádza, že najznámejší muž Pražskej jari prekážal niektorým zložkám českej tajnej polície a KGB.

Dubček mal štyri dni po nehode v Moskve svedčiť v pripravovanom procese o kriminálnej činnosti KGB spolu s Piotrom Jaroszewiczom, bývalým poľským premiérom, ktorý bol zavraždený aj s manželkou vo Varšave v ten istý deň.

Dubčekovo auto po havárii rýchlo zošrotovali, keď predtým české úrady nevyhoveli žiadosti o jeho expertízu odbornému tímu továrne BMW.

Zmizol tiež kufrík s dokumentmi, ktoré sa týkali svedeckej výpovede v Moskve. Pre advokáta Leksu bolo nepochopiteľné, že telo ťažko zraneného Dubčeka sa po havárii ocitlo pätnásť metrov od vozidla, na ktorom boli pevne zatvorené všetky dvere a rozbité bolo iba zadné sklo.

Aj ľahko zranený vodič, bývalý kaskadér, bol po havárii mimo vozidla a pred vyšetrovateľom využil svoje právo nevypo­vedať.

Otvorí sa ešte niekedy trezor skrývajúci kostlivcov tejto tragédie? Sotva. V New Yorku ani po mesiacoch vyšetrovania nevydala Warrenova komisia presvedčivé svedectvo o vražde amerického prezidenta Kennedyho.

Dubčekov tragický skon sa v Československu vyšetril rýchlo a prípad bol uzavretý. Konečný verdikt padol tak ako kameň na dno rieky zabudnutia – čerenie na hladine však zostalo.

Ľudovít Števko