Ján Cuper: V kauze údajnej vraždy Remiáša sme dospeli k inému poznaniu

Bratislava 3. mája 2016 (HSP/snn/Foto:TASR)

Vystupovali v nej bývalí opoziční politici i prezident Kováč. Poslanec NR SR Ján Budaj (OĽaNO) predložil do parlamentu návrh ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí k amnestii udelenej zastupujúcou hlavou štátu Vladimírom Mečiarom na skutky vzťahujúce sa na zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny.  Dlhodobo  sa o to usilovali poslanci  za KDH. Podľa J. Budaja neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu je také konanie a rozhodovanie ústavných činiteľov, ktoré je založené na prirodzenej spravodlivosti a slušnosti. Mečiarovým amnestiám predchádzala amnestia bývalého prezidenta Michala Kováča  za podvod na firme Technopol. Jedným z aktérov bol aj jeho syn. Je pozoruhodné, že o zrušení Kováčovej amnestie sa nikdy nehovorilo, aj keď obe úzko súvisia. Čo si o amnestiách myslí  docent teórie práva Ján Cuper?

Na zrušenie prezidentských amnestií je potrebná ústavná väčšina poslancov parlamentu. V roku 1998 disponovala koalícia potrebným počtom hlasov a nedokázala zrušiť Mečiarove amnestie. V čom tkvie problém?

Pokiaľ ide o morálnu, ale aj právnu rovinu, ide čisto o nezmysel. Napriek tomu revolucionár Budaj začal novú revolúciu v oblasti spoločenskej morálky. Ak k tomu prirátame vystúpenie podpredsedníčky NR SR Lucie Nicholsonovej, že treba oklamaným voličom predhodiť nejaké obete, čaká nás veľmi zaujímavé jakobínske obdobie. A som presvedčený, že Nicholsonovej obete sa budú hľadať najmä v radoch predchádzajúcich politikov, najmä z Mečiarovej éry. Lebo tí z Dzurindovej a Radičovej presadzovali záujmy našich politických  tútorov. A takí nemôžu byť súdení. Lebo ktohovie, kto by ich potom omilostil. Keby som ja bol v politike, určite nie.

Premiér Fico označil amnestie za morálny suterén

Amnestie sú v prvom rade morálny inštitút. Je spojený s odpustením. Tento aspekt prešiel  z gréckej morálnej filozofie do kresťanskej morálky. A z kresťanskej morálky do verejného práva. Aby sa dal realizovať v oblasti práva, musel morálno-právny  inštitút dostať  pozitívno-právnu podobu. Obsahuje ho aj naše trestné právo.  Dá sa definovať ako absolútne subjektívne  právo hlavy štátu omilostiť alebo upustiť od potrestania, ktoré je okamžite vykonateľné a nikým nikdy nezrušiteľné. Lebo je to absolútne subjektívne právo hlavy štátu, ktorá ho pri udeľovaní amnestie/milosti zastupuje.  Tak sa to  chápalo po stáročia. Prešlo z kráľa na prezidenta ako  hlavu štátu republikánskej formy vlády. Toto právo sa, samozrejme, v moderných právnych systémoch môže viazať na súhlas toho, kto vykonáva spravodlivosť,  to znamená  na ministra spravodlivosti. Ten  preberá  za jeho vykonanie aj zodpovednosť, pretože hlava štátu je právne aj politicky nezodpovedná za výkon funkcie. Môže byť súdená len za vlastizradu a úmyselné porušovanie ústavy.  Prezident Obama napríklad  počas svojho funkčného obdobia udelil 248 amnestií bez  súhlasu ministra spravodlivosti a nikto v USA voči tomu neprotestuje. Vzniká teda otázka, prečo KDH a v súčasnosti poslanec Budaj sa domáhajú zrušenia amnestií. I keď dejiny poznajú zrušenie amnestií, ale len diktátormi alebo nedemokratickými režimami. V tejto súvislosti podotýkam, ako slabo poznajú naše dejiny, lebo za prvej Slovenskej republiky vedenie štátu po dohode s Maďarskom amnestovalo všetkých odsúdených  nepriateľov štátu.

Môže sa teda pokračovať vo vyšetrovaní aj bez zrušenia amnestií?

V prípade Mečiarových amnestií bolo trestné stíhanie začaté, takže bola daná forma amnestie v podobe agraciácie, aby sa v ňom nepokračovalo. Teda nemôže sa v ňom pokračovať, i keby sa zrušili Kováčove amnestie aj voči jeho synovi, ktorý je údajným poškodeným v kauze zavlečenia.

Je to morálne?

Morálka sa vyjadruje v nejakých princípoch, podľa ktorých máme žiť. V kresťanstve je to  Desatoro Božích prikázaní  a jedným z princípov je aj odpustenie. Ak má štát právo trestať, má právo aj odpúšťať.  Tento princíp  bráni tomu, aby sa amnestie anulovali alebo opätovne uviedlo do života trestné stíhanie.

Polícia však oznámila, že pokračuje v trestnom stíhaní v prípade smrti Róberta Remiáša z apríla 1996, ktorý mal byť spojkou bývalého príslušníka SIS Oskara Fegyveresa…

Ako advokát musím povedať, že v súvislosti s ďalšími štrnástimi kauzami sa v trestnom vyšetrovaní  pokračovalo.  Ja som, bohužiaľ, viazaný zachovaním mlčanlivosti Národným bezpečnostným úradom, preto nemôžem o tom hovoriť.  Dopustil by som sa trestného činu prezradzovania advokátskeho i štátneho tajomstva. Ale  prokurátorovi som napísal štyri listy, aby boli spisy odtajnené a uverejnené, aby sa  ľudia  dozvedeli  pravdu.  Aj bez toho, aby niekto vyvolával duchov v podobe nejakých pseudoprávnych argumentov a ustavične žiadal zrušiť amnestie,  čím by bol narušený základný princíp morálky v práve, ktorý sa nazýva princíp retroaktivity. V skutočnosti iniciátorom o zrušenie amnestií nikdy nešlo o zistenie objektívnej pravdy, lebo tá by vypovedala v ich neprospech a oni to veľmi dobre vedia. Aj týmto spôsobom sa evidentne chceli dostať k moci, aby plnili želanie nejakých iných štátov alebo ich predstaviteľov, ktorí si želali odstránenie Mečiarovej vlády. To im zrejme malo otvoriť cestu k reprivatizácii strategických podnikov.

Napokon sa im to podarilo.

Samozrejme, dostali majetky a nastolili Dzurindov režim. Zastupujúca hlava štátu si toho všetkého bola vedomá, a preto takto konala.  Keďže už tu bol omilostený hlavný poškodený…

Veď o to ide. Na verejnosti sa hovorí o Mečiarových amnestiách, ale nehovorí sa o amnestii prezidenta Michala Kováča svojmu synovi. Teda o milosti.

To je forma amnestie, v podstate je to to isté – právo odpustiť potrestanie. Lebo tam tiež bolo len začaté trestné stíhanie. Keďže bol na neho vydaný medzinárodný zatykač pre podvod a hrozilo, že pocestuje do väzby v Bavorsku v zelenom antone, existoval  záujem dať mu milosť. Takže toto viem pochopiť, že tu zohrali svoju úlohu otcovské city, čo je tiež morálny princíp. To však znamená, že nejestvuje nijaký rozdiel medzi Mečiarovými a Kováčovými amnestiami.

Hovorí sa, že bez toho, aby sa obidve amnestie neotvorili, nedá sa vyšetriť zavlečenie Michala Kováča ml.

No samozrejme, lebo keďže už bol amnestovaný, nevystupuje v kauze zavlečenia ako obvinený a nemôže sa samozrejme vyhnúť výpovedi pod prísahou. Čiže už by mohol byť vypočutý len ako svedok. A svedok musí hovoriť len pravdu a čistú pravdu. Kauza Technopol, v súvislosti s ktorou bol stíhaný, sa vraj zmazala. Údajne predseda KDH  išiel s pánom prezidentom do Bavorska tento problém vyžehliť. Synáčik sa po čase vrátil naspäť na Slovensko a pôsobí v diplomacii. Zaregistroval som, že zasa čosi vyviedol.

Čo teda predstavujú Mečiarove amnestie v politickom živote Slovenska?

Treba ich vnímať v troch rovinách. Jednou je morálka. Druhou, ak by sme chápali amnestie ako čisto právny problém, tak sa treba zamyslieť nad vzťahom práva a morálky. Vo vzťahu práva a morálky platí tzv. Radbruchova formula nemeckého právneho filozofa. Ten  povedal, že právo je vtedy spravodlivé, ak je v ňom aspoň minimum morálky. Keďže  inštitút amnestie je morálny inštitút zakotvený v práve,  musí byť morálny sám o sebe. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých sa vyšetrovanie začalo, i na okolnosti, ako sa skutok údajne udial, mohli vzniknúť  pochybnosti, či sa  tým ľuďom nebude ubližovať a či sa nebude zneužívať na politické ciele. Videli sme, že kresťanská strana  neustále posúvala do parlamentu politicky účelovo nejakú vec, ktorá  je už dávno zabudnutá. A zabudnutá je aj morálna kategória. Znova niečo opakovať, čo sa už ani po právnej stránke vyšetriť a potrestať nejakých údajných páchateľov nedá. Český ústavný súd napríklad prijal rozhodnutie, že po šiestich rokoch ten, kto má v nejakej veci svedčiť, svedčí pravdivo  len na tridsať percent…

A táto kauza má už skoro dvadsať rokov.

Presne tak. To už by bolo zasa len politicky účelové a  médiá  už zasa  majú námet. Veď  Nicholsonová už žiada hlavy ako kedysi Robespierre. Keďže sama je mamička, nebude predsa žiadať hlavu multiotecka a predsedu Sme rodina. Tak sa znovu predhodí neoprávnene absolútne zdiskreditovaný bývalý šéf  SIS. A tým sa terajšej bohyni spravodlivosti na súčasnom ministerstve spravodlivosti zalepia oči.  Už sa dozvedám, že sa  otvárajú ďalšie kauzy. V Černákových   pamätiach  v súvislosti s kauzou Remiáš sa veselo tvrdí, že vraj tajná služba nechala  Remiáša zavraždiť, i keď v tej kauze sme dospeli k inému poznaniu. Špeciálny prokurátor zastavil trestné stíhanie voči bývalému riaditeľovi tajnej služby práve na základe toho, že údajní mafiánski vrahovia zomreli skôr než Remiáš. O  jednom musel vtedajší minister vnútra Vladimír Palko priznať, že lekári potvrdili jeho smrť  minimálne dva a pol roka predtým. A druhého hrob aj s výpoveďou teraz označil  Černák. Aj jeho pochovali  pred smrťou Remiáša. Tak ako môže niekto tvrdiť, že bol zavraždený. V každom prípade ide o „svedkov“ zo záhrobia, akí sa používali za čias Beriju v smutne známych procesoch s tzv. nepriateľmi boľševického režimu.  Podľa môjho názoru stačí otvoriť spis v kauze Remiáš aj pre verejnosť.

Keď sa kauza nehýbala preto, že hlavný svedok Fegyveres sa zdržiaval v zahraničí na neznámom mieste, vtedajší opozičný poslanec Milan Kňažko počas rokovania parlamentu poznamenal: My vieme, kde je, ale nepovieme.

Iste, na Kňažkovi by sme sa dobre zabavili, keby sa ten spis odtajnil v súvislosti s tými dvomi údajnými utajenými svedkami. V kauze Remiáš vystupovali ako svedkovia viacerí bývalí opoziční politici, vrátane pána exprezidenta Kováča.

Prečo sa nedá odtajniť táto kauza?

Dala by sa, prečo by sa nedala.

Kto o tom rozhoduje?

Generálny prokurátor.

Ale ak terajším pohrobkom tzv. nežnej revolúcie tak veľmi záleží na očiste verejného života, prečo o to nepožiadajú?

Ja sa tiež čudujem. Pardon, možno aj nečudujem.  Vždy ma vyvádza z miery,  ako niekto dokáže manipulovať s verejnou mienkou. A zasa vidím v Sme panie redaktorky ako špecialistky na túto oblasť. Zasa rozprávajú o niečom, čo nevideli alebo nemohli vidieť.  Lebo pochybujem, že im špeciálny prokurátor dovolil nazrieť do spisu, ktorý je zrejme v archíve prokuratúry.

V tomto prípade, kedy sa dá očakávať odtajnenie spisu?

Ak ho posunú do Ústavu pamäti národa, tak tam to budú riešiť podľa svojich predpisov. Inak kauzu  môžu využívať ako prostriedok manipulácie s verejnou mienkou. Podľa potreby toho-ktorého politického subjektu.

No ale niektorí bývalí tvrdí oponenti Mečiarovej vlády sú súčasťou aktuálnej vládnej koalície.

Nuž, pokiaľ ide o morálny problém ich tzv. slušnosti, tak medzi  privatizačnými  kauzami   Bugára  a Mečiara  nevidím nijaký rozdiel. Bugár zrejme poskytoval politické krytie pri  privatizácii Slovnaftu a Mečiar umožnil Rezešovi privatizovať VSŽ.  No chcem zdôrazniť, že v deväťdesiatych rokoch bolo životne  dôležité, aby veľké podniky boli v rukách slovenských vlastníkov.  Bol som v tom čase  v dozornej rade Slovnaftu, tak viem, že vtedy, keď bol problém s fungovaním sociálneho  štátu,  ktorý sme mimochodom zakotvili aj v liberálnej ústave, vždy bolo možné sa obrátiť na strategické podniky, aby pomohli sociálnej poisťovni. Bolo predsa v záujme novej liberálnej slovenskej spoločnosti, aby sa udržiaval sociálny zmier. Ako tvorcovia slovenskej štátnosti sme niesli najvyššiu mieru morálnej zodpovednosti za štát i spoločnosť, čo vládam po Mečiarovi chýbalo a chýba. Lebo sa prejavili ako exponenti cudzích záujmov.  Potvrdením toho, čo hovorím, je pozícia pánov Dzurindu a Mikloša v Ukrajine. Aby po tom, čo zo Slovenska urobili banánovú republiku, urobili aj s Ukrajinou. Môžem len ľutovať Slovákov i Ukrajincov.

Rozhovor s docentom teórie práva Jánom Cuperom viedla Eva Zelenayová

Článok pôvodne vyšiel v Slovenských národných novinách