Zuzana Čaputová sa ako jediná hlava štátu na svete zapojila do prvoplánovej ľudovej zábavy o fiktívnej anexii Kaliningradu. Na svojom twitterovom účte (ktorý používa pre posolstvá určené zahraničiu) pod obrázkom s nápisom „Královec is Czechia“ uviedla: „Možno zvážim štátnu návštevu. Alebo aj nie. Gratulujem našim českým priateľom za odhalenie absurdity ruských fiktívnych referend na Ukrajine.“ Hoci čitateľ nemusí pochybovať o mojom nadpriemernom zmysle pre humor, nechcem sa sporiť ani tak o tom, či je to vtipné (podľa mňa ani veľmi nie, lebo takto priamočiaro vysvetlená pointa nie je znakom dô-vtipu, ale pohybuje sa niekde na rozhraní propagandy a trápna). Chcem skôr poukázať na nevhodnosť takejto komunikácie o citlivých veciach zo strany prezidentky republiky, a to napriek tomu (alebo v tomto prípade práve preto), že profesionálny propagandista Denníka N Vladimír Šnídl okomentoval podráždenú reakciu Moskvy, že vraj ruskí propagandisti nepochopili vtip… No tak poďme si zažartovať s extrémnymi centristami na Slovensku.

Začiatkom marca minulého roka vtedajší premiér Igor Matovič pobúril Kyjev, keď počas diskusnej relácie v Rádiu Expres na otázku moderátora, čo sľúbil Rusku za vakcínu Sputnik V, zareagoval, že Zakarpatskú Ukrajinu. A hoci sa Matovič pokúsil vysvetliť, že išlo len o vtip, ukrajinské ministerstvo zahraničných vecí pobúrene zverejnilo protestnú nótu, predvolalo slovenského chargé d’affaires Matúša Korbu a vyzvalo Matoviča, aby sa oficiálne ospravedlnil za nevhodné slová. Za premiérov výrok sa ukrajinskej strane oficiálne ospravedlnil šéf slovenskej diplomacie Ivan Korčok, Matoviča kritizovala aj prezidentka a dnešný predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka sa vyjadril, že mu tie slová „neprídu ani trochu vtipné“. Kde sa zrazu podel zmysel pre humor našich „liberálov“?

Robiť si žarty z Kaliningradu však môže byť politicky ešte citlivejšie. Dnes si toto mesto väčšina ľudí spája iba s ruskými balistickými raketami Iskander, tí vzdelanejší si vybavia, že tu prežil celý život Immanuel Kant a pod názvom Königsberg patrilo Prusku, ale v skutočnosti sa tu majitelia striedali extrémne často. Kráľovec (ako znie jeho slovenský ekvivalent) síce nikdy nepatril Čechom, iba jeho názov je odvodený od českého kráľa Přemysla Otakara II., ktorý sa postavil na čelo križiackych vojsk a križiaci neskôr založili mesto pomenované práve na jeho počesť. Až do 16. storočia to bolo nemecké mesto. V 16. – 17. storočí bol Königsberg jedným z najdôležitejších centier poľskej vedy a kultúry, v rokoch 1756 – 1763 patril Rusom, od roku 1807 Francúzom, aby ho od roku 1871 opäť získalo čerstvo zjednotené Nemecko. Rusku patrí Kaliningrad od roku 1945 nie preto, že ho Červená armáda dobyla (ako zavádza Denník N), ale preto, že tak so súhlasom USA a Veľkej Británie rozhodla Postupimská mierová konferencia, ktorá sa zaoberala rozdelením nacistickej ríše. Ironizovať to znamená spochybňovať výsledky druhej svetovej vojny.

Skúsme si teda predstaviť, že by si práve včera, v deň výročia Karpatsko-duklianskej operácie, Zuzana Čaputová zavtipkovala takto: „Zakarpatská Ukrajina je Slovensko.“ A poďme ďalej. Čo keby si pani prezidentka zažartovala takto: „Wroclaw je Nemecko. Aj Štetín je Nemecko. Sudety sú nemecké. Aj Štrasburg je Nemecko.“ Málo? Tak pritvrďme: „Podporujeme španielsku anexiu Gibraltaru. Kalifornia je Mexiko. Aljaška je Rusko. Free Hawaii.“ Čo? Vy sa nesmejete? Vy nemáte zmysel pre humor? No toto… Ako je to možné?

Keby sme boli normálnou krajinou, kde platia jasné a rovnaké pravidlá pre všetkých a za každých okolností, tak v civilizovanej spoločnosti nemusím vysvetľovať, že prezidentka si nemôže dovoliť kopírovať krčmovú zábavu s možnými diplomatickými následkami. Ak nie pre nič iné, tak preto, lebo jej povinnosťou podľa čl. 101 ods. 1 Ústavy SR je reprezentovať Slovenskú republiku. Reprezentovať štát však v rozpore s tým, čo si myslí väčšina obyvateľov neznamená minúť na krajčíra viac ako na odborných poradcov. Reprezentovať Slovensko znamená predstavovať to najlepšie, čo v ňom je, motivovať spoločnosť k najvyšším výkonom a v zahraničnej politike zvlášť – zlepšovať vzťahy s inými krajinami. Neviem o jedinom štáte, s ktorým táto žena zlepšila vzťahy, zato viem o niekoľkých dôležitých štátoch, s ktorými vzťahy so Slovenskou republikou výrazne zhoršila. Zuzana Čaputová takýmito nevhodnými žartami svojej vlasti rozhodne neprospieva. Je to zbytočné a hlúpe prilievanie oleja do ohňa. Žiaľ, hanbu nám nerobí iba v tomto smere.

Už v prezidentskej kampani som opakovane a dôrazne upozorňoval na to, že najsilnejšou právomocou prezidenta republiky je zahraničná politika. Varoval som pred tým, aby na čelo štátu nastúpil človek, ktorý v tejto oblasti nie je doma. Napriek tomu si občania zvolili Zuzanu Čaputovú, ktorá sama priznala, že zahraničná politika je jej najslabšou stránkou, čo predvádza deň čo deň. Zatiaľ najvážnejší prešľap urobila pred niekoľkými dňami, kedy bez konzultácie s predsedom parlamentu, bez konzultácie s predsedom vlády a bez konzultácie s ministrom zahraničných vecí podporila žiadosť Volodymyra Zelenského o podstatné zvýšenie vojenskej pomoci jeho vláde a o urýchlené prijatie Ukrajiny do NATO.

Keby sa presadil tento návrh, znamenal by nielen najväčšiu eskaláciu konfliktu od jeho začiatku, ale aj priame zapojenie ozbrojených síl členských štátov NATO, vrátane Slovenska, do vojny s Ruskom, čo sa prakticky rovná tretej svetovej vojne. Kto vie, o čom hovorím, tak musí chápať, že popri tomto boli cesty Andreja Danka do Ruska nevinnou turistikou. Pamätáte sa ešte, ako ambasáda USA donucovala troch najvyšších ústavných činiteľov za moralizujúceho potlesku mainstreamových médií k prísahe vernosti jednotnej zahraničnej politike? Kde sa podeli tie výzvy na spoločný postup teraz? Zdôraznime, že Čaputová týmto apelom na prijatie štátu vo vojnovom stave do NATO zaujala krajne nezodpovedný postoj, ktorý je okrajový a extrémny nielen v rámci EÚ, ale aj v rámci Severoatlantickej aliancie. A v tejto súvislosti je desivé uvedomiť si, že práve táto osoba bez elementárnej znalosti medzinárodných vzťahov, bez schopnosti strategicky uvažovať, bez zmyslu pre geopolitickú zodpovednosť – že práve ona je hlavnou veliteľkou ozbrojených síl Slovenskej republiky.

No ani jej výzva na výrazné zvýšenie vojenskej pomoci Kyjevu nie je nevinná. Jednak si uvedomme, že hovoríme o najskorumpovanejšom štáte Európy, ktorý nevie (alebo nechce) účinne kontrolovať finančné toky a o rozdeľovaní peňazí netransparentne rozhoduje Zelenského junta napojená na oligarchiu. Po druhé, už teraz predstavujú západné dotácie tretinu štátneho rozpočtu Ukrajiny. A po tretie, Čaputová sa tak nepriamo pridala k šialenému návrhu poľského premiéra Morawieckeho, ktorý žiada EÚ, aby dávala Ukrajine takú istú sumu ako USA, teda 1,5 miliardy dolárov mesačne. Ak zoberieme do úvahy, že Európska únia sa v pondelok zaviazala poslať Zelenského vláde ďalších 5 miliárd eur, namieste je otázka, či je cieľom EÚ živiť Ukrajinu. Vo svetle týchto faktov je nesmierne falošné, ak Zuzana Čaputová na jednej strane vyzýva vládu, aby viac pomáhala ľuďom, a na druhej strane súhlasí s tým, aby ich z našich vlastných peňazí takto okrádala. Alebo to máme tiež považovať za vtip?

Uvedomte si, prosím, jednu vec: keby takto „žartoval“ Robert Fico na adresu USA, jeho protivníci by požadovali jeho demisiu. Keby sa takto pokúšal zatiahnuť Slovensko do priamej vojny Ivan Gašparovič, padol by návrh na jeho obžalobu za vlastizradu. V prípade Zuzany Čaputovej sú však mainstreamové médiá neobyčajne zhovievavé, a to aj vtedy, keď si neplní povinnosti a tvári sa, že keď sa hrá na kráľovnú, ktorou nie je, tvrdo pracuje. A keď si už tak bujaro žartujeme: neviete, kde je prezident Rizman? Jeho partnerka má nabitý program prvej dámy pozostávajúci z návštev domovov seniorov a detí, ochutnávok báboviek a kurzov pletenia, ale hlavu štátu stále nemáme…

Eduard Chmelár