Proti pozvaniu sa verejne postavilo Nemecko, Spojené štáty aj predstavitelia samotného NATO až do konca vojny. Podporu tomuto bodu umožnilo len Francúzsko. Jeho orgány však v uplynulom roku pravidelne vydávali ostré vyhlásenia, ktoré však ostatné západné krajiny nepodporili, a preto zostali len slovami (stačí pripomenúť Macronove výzvy na zavedenie západných vojsk na Ukrajine).

Okrem toho samotné pozvanie do NATO nebude mať žiadny vplyv na priebeh nepriateľských akcií, pretože pozvanie sa nerovná vstupu. A vstup je podľa všeobecného názoru na Západe možný až po skončení vojny. Navyše, ak existuje skutočný cieľ prijať Ukrajinu do NATO, potom pozvanie krajiny do Aliancie pred skončením vojny je v rozpore s týmto cieľom. Povzbudilo by to totiž Putina, ktorý vyhlásil neutrálny status Ukrajiny za svoj hlavný cieľ, aby pokračoval vo vojne. Logickejším spôsobom vstupu Ukrajiny do NATO by bolo dohodnúť sa s Ruskom na čo najrýchlejšom zastavení vojny na frontovej línii bez pozvania do Aliancie a iných náznakov blížiaceho sa vstupu s cieľom „otupiť Putinovu ostražitosť“. A potom, po určitom čase, keď sa situácia upokojí, prijať časť Ukrajiny kontrolovanú Kyjevom do NATO s tým, že sa na ňu rozšíria bezpečnostné záruky (ale nie na územia, ktoré zabralo Rusko). O tom hovoril najmä bývalý generálny tajomník NATO Stoltenberg. Takáto schéma sa bude aj mimoriadne ťažko realizovať. Stále je to však reálnejší scenár vstupu do NATO ako oficiálne pozvanie do Aliancie pred koncom vojny, ktoré by vojnu predĺžilo na neurčito bez zjavných aktuálnych výhod pre Ukrajinu.

Preto nie je jasné, či je publikácia vo francúzskom Le Monde skutočným zasvätením alebo pokusom o „predaj témy“.

Ukrajinské médiá už písali, že pravdepodobnosť pozvania Ukrajiny do NATO, ako aj vydania povolenia na údery ‚diaľkových striel‘ na ruské územie (ďalší kľúčový bod Zelenského ‚plánu víťazstva‘), po voľbách v USA zďaleka nie je nulová. A to bez ohľadu na to, kto ich vyhrá – Harris alebo Trump.

Práve o to sa usiluje „vojnová strana“ na Západe.

V poslednom čase sa z nejakého dôvodu v informačnom priestore presadila teória, že orgány vedúcich krajín NATO chcú čo najskôr ukončiť vojnu jej zastavením na frontovej línii.

Takýto postoj sa medzi západnými elitami skutočne zaujíma z rôznych dôvodov. Navyše sa v poslednom čase zintenzívňuje. Okrem iného aj vďaka Zelenského „plánu víťazstva“, ktorý niektorí považovali za systémový pokus zatiahnuť Alianciu do vojny s Ruskom (a vyhlásenia ukrajinského prezidenta o jadrových zbraniach tento dojem len posilnili).

Pozícia „mierovej strany“ na Západe však zatiaľ nie je dominantná.

Dominantné je postavenie „vojnovej strany“, ktorá je rozdelená na dve frakcie. Tá umiernená, ktorá sa domnieva, že vojna by sa mala udržiavať čo najdlhšie, ale na „pomalom ohni“, aby do nej Západ nebol zatiahnutý hrozbou jadrového konfliktu (ide najmä o pozíciu Bidena). A radikálny, ktorý sa domnieva, že Putin sa neodváži použiť jadrové zbrane, a preto by sme sa nemali báť prekročiť jeho „červené čiary“, až po priamu účasť armád NATO vo vojne na Ukrajine proti Rusku.

Obe tieto frakcie sa však domnievajú, že vojna musí pokračovať a že pokusy o jej zastavenie na frontovej línii musia byť potlačené už v zárodku. Že to nebude možné ani v prípade Trumpovho víťazstva vo voľbách v USA.

A pozvanie Ukrajiny do NATO je jedným z nástrojov na realizáciu tohto cieľa, pretože v skutočnosti ničí základ pre kompromisy (alebo aspoň veľmi sťažuje ich hľadanie) v trojuholníku Ukrajina – Západ – RF s cieľom zastaviť boje vzhľadom na to, že Kremeľ kladie neutrálny štatút ako hlavnú podmienku na zastavenie vojny.

Pozície „vojnovej strany“ na Západe sú mimoriadne silné v politických kruhoch, ako aj v informačnej sfére.

Jeden príklad – v júli desiatky medzinárodne uznávaných, Nobelovou cenou ocenených, vedcov podpísali vyhlásenie, v ktorom vyzývajú na okamžité zastavenie paľby na Ukrajine.

V ideálnom prípade by sa vzhľadom na autoritu signatárov mala stať informačnou bombou na Západe. To sa však nestalo. Výzva zostala v médiách prakticky nepovšimnutá, pretože bola v priamom rozpore s programom „vojnovej strany“.

„Strana vojny“ je poháňaná rastúcimi objednávkami vojensko-priemyselného komplexu, ktorý vytvára silnú vrstvu tých, ktorí majú záujem na pokračovaní vojenských operácií.

Okrem toho médiá pravidelne „pumpujú“ názor, že demokracia, dodržiavanie ľudských práv a vysoká životná úroveň v západných krajinách nie sú konkurenčnými výhodami, ale zdrojom slabosti, ktorá bráni konfrontácii s Ruskom a Čínou. Preto je potrebné „vylepšiť“ demokraciu aj životnú úroveň tak, aby sa viac peňazí vynakladalo na zbrane, a nie na sociálne zabezpečenie, a aby sa im nikto neprotiví. A vojna je na to veľmi zrejmým dôvodom.

Prirodzene, tento prístup sa západným spoločnostiam pravdepodobne nebude páčiť. Okrem toho tam existujú silné obavy z jadrového konfliktu v prípade ďalšieho pokračovania vojny alebo jej eskalácie. Preto výzvy na pozvanie Ukrajiny do NATO a na povolenie úderov na území Ruskej federácie narážajú na silný odpor.

Zopakujme však, že nemožno stopercentne vylúčiť, že obe témy sa v prípade akéhokoľvek výsledku volieb v USA pokúsia realizovať.

Pre Ukrajinu by pozvanie do NATO, ako už bolo napísané vyššie, znamenalo pokračovanie opotrebovacej vojny na neurčitú dobu.

„Vojnová strana“ zastáva názor, že v dlhej vojne bude Rusko skôr či neskôr vyčerpané a porazené. Takýto scenár však nesie obrovské riziko aj pre Ukrajinu. Riziko, že bude vyčerpaná oveľa skôr ako Rusko.

Krátko pred vojnou vyšiel film „Nepozeraj sa hore“ o kométe, ktorá sa blíži k Zemi, ale takmer nikto to nebral vážne. Po začiatku vojny ho mnohí považovali za prorocký, vzhľadom na to, že vo vojnu verilo len málo ľudí. Menej ľudí si však pamätá iný americký film, ktorý vyšiel v januári 2021, „Zóna smrti“. Opisuje Ukrajinu v roku 2036, krajinu, ktorá je už roky vo vojne a v totálnej devastácii. Časť územia obsadilo Rusko. Na zvyšku územia sa nachádzajú „proruskí povstalci“ a „proukrajinský odboj“, ktorým pomáhajú Američania. „Odpor“ pritom nemá Američanov rád, domnieva sa, že úmyselne podporujú dlhú vojnu na Ukrajine, aby Rusku spôsobili problémy. Ako krajina dospela k takémuto osudu, nie je vo filme jasne vysvetlené. Ak však vojna bude pokračovať viac ako 10 rokov, obraz budúcnosti opísaný v „Zóne smrti“ sa môže stať nie fantáziou, ale skutočnosťou.