Zmyslom národného štátu nie je potláčať inojazyčné skupiny občanov, ale vytvárať podmienky na to, aby sa všetci občania mohli plne realizovať v oblastiach, ktoré považujú za súčasť svojej identity. Súčasťou slovenskej identity je slovenský jazyk, slovenská kultúra v najširšom zmysle slova, historická pamäť a vedomie sociálnej a politickej jednoty a kontinuity. Určite by sa dalo pripájať množstvo ďalších atribútov “slovenskosti” napr. náboženstvo, ale na pochopenie aktuálneho stavu Slovenska a jeho obyvateľov postačia aj tie, ktoré som uviedol v predchádzajúcej vete. Treba však povedať, že ochrana týchto základných prvkov vytvárajúcich národnú identitu na domácej pôde i tam, kde existujú príslušníci národa v diaspóre, patrí k základným funkciám európskeho štátu.

Pozrime sa teda, ako sa správa náš štát k hodnotám, ktoré by mali zabezpečiť upevňovanie a pretrvávanie národnej identity Slovákov. Začnime slovenským jazykom. Ak sa k niečom slovenská štátna moc bez rozdielu politickej orientácie správa doslova macošský, tak je to práve slovenský jazyk. Keď zaveslujeme do minulosti, tak prvé čo nová moc v jazykovej oblasti po roku 1989 urobila (ešte v marci 1990), bolo zrušenie “kontrolórov kvality” vtedy ešte v štátnych oznamovacích prostriedkoch (STV, SRo). Išlo o zamestnancov týchto inštitúcií, ktorí kontrolovali správnu výslovnosť a gramatiku slovenského jazyka. Podobne ako napr. moja mama (tkáčka), keď jej ušla nitka a tým vznikla chyba na látke, prišla o prémie, tak aj redaktori a hlásatelia po brbtoch prišli o finančné ohodnotenie. Toto a mnohé ďalšie opatrenia v jazykovej oblasti dospeli tak ďaleko, že mnohí redaktori (následne aj mnohí občania) majú problémy so základnými gramatickými pravidlami, so slovenskou výslovnosťou i sémantikou slov. Nevedia po slovensky vykať, skloňovať, časovať atď. Niekdy má človek dojem, že to niekto organizuje. Nemôže byť predsa náhoda, že všetci redaktori (aj v tlačenej podobe) zrazu zabudnú, ako sa skloňujú zámena. Je predsa rozdiel, keď poviem, že si ľahla na neho alebo že si ľahla naň! No a už nehovorím – a tu som si takmer istý, že to majú nariadené – že naši rosničkári zabudli na slovo podvečer a používajú nechutný germanizmus “na večer” (zum Abend, to the evening). Veď rozkolísanie normy je najlepšia cesta ako urobiť jazyk zbytočným.

Veľkej zaťažkávajúcej skúške je vystavená najmä slovenská kultúra. Je doslova bojiskom, kde sa nekompromisne stretajú globalistické a izolacionistické koncepcie kultúry. Pritom obe tieto koncepcie sú nezlučiteľné so skutočným umením. Ani so súložiacimi homosexuálmi a ani ujúkajúcimi valachmi sa svetovosť, ba ani len europeiskosť dosiahnuť nedá. Len sa pozrime, čím dosiahli svoje zaradenie do európskeho kontextu umelci ako M. Benka, K. Sokol, Ľ. Fulla, V. Hložník, J. Kostka, I. Laluha, ale aj P. Dvorský, Z. Grúberová a iní. Nebolo to ani epigónstvo, ani krpčiarstvo. Bolo to tvorivé uplatnenie nových trendov v národnom duchu. Len tak môžeme pokročiť k povzneseniu slovenského ducha a prispieť do klenotnice európskeho umenia. Ináč budeme krpčiari, či sa budeme tváriť ako globalizátori alebo národovci.

Najväčšiu obavu mám z toho, ako sa u nás pertraktujú dejiny a vytvára, resp. deštruuje historické vedomie najmä mladej generácie. Slovákom neslúžia dejiny na to, aby ich poznaním pochopili súčasnosť a nasmerovali svoje osudy do budúcnosti. Slovákom slúžia dejiny na to, aby sa nimi bičovali. Náš verejný priestor ovládli zväčša hlupáci, o ktorých sa F. Nietsche vyjadril (v českom preklade) ako o “kněžourech a pacholcích, kteří hýří jako houby po dešti a otravují nám vzduch…”

Pre väčšinu z nich slovenské dejiny začali, keď sa narodili a tí “šikovnejší” si myslia, že začali vtedy, keď vstúpili do politiky. Už G. Orwell upozornil, že akákoľvek prevýchova v totalitnom duchu začína prepisovaním dejín. A to sa u nás dnes deje ako na bežiacom páse. Oproti Poliakom, Maďarom a Čechom, teda konkurentom v priestore, sme v historickom vedomí ako neandertálci voči konštruktérom kozmických lodí. A štát nič v tom nerobí. Práve naopak. Celé obdobia našich dejín sú ostrakizované len preto, že sme prijali maďarský, ale zväčša český naratív. Vie si niekto predstaviť, žeby si pri existenčných otázkach českých dejín zavolali do Česka slovenského historika, ako sa to deje v opačnom garde u nás? Žiaľ, na pľutí na slovenské dejiny sa stále dá ešte robiť na Slovensku kariéra, všakže, páni a dámy z HÚ SAV?

Každý národný štát by mal zabezpečovať najmä územnú celistvosť a nedeliteľnosť nielen územia, ale aj národa. Žiaľ, Slovenská republika je unikátnou výnimkou v celej histórii ľudstva. Po roku 1999 kapitulovala na vytváranie vlastnej národnostnej politiky vo vzťahu k príslušníkom národnostných menšín na Slovensku a vydala ju do rúk príslušníkom maďarskej národnostnej menšiny. Tí nielenže tlačia na vydanie národnostného zákona (teda na kolektívne práva), čo Ústava SR nepredpokladá. Jeden z jej iniciatívnych aktivistov v tejto pozícií dokonca dosiahol, že vláda, ktorá sa vydáva za “národnú”, realizovala aspoň právne dávny sen maďarskej iredenty z konca 19. storočia o odtrhnutí Slovákov zo severného Spiša a severnej Oravy od slovenského národného tela. Vláda SR z nich vytvorila svetový unikát národnostnú menšinu bez národa, resp. ako národnostnú menšinu Slovákov na slovenskom národnom území. Skrátka, čistá Sodoma a Gomora.

My, čo sme zakladali Slovenskú republiku začiatkom 90. rokov minulého storočia, sme nepredpokladali taký obrovský úpadok európskej civilizácie, najmä od začiatku nového milénia, ako prebieha aktuálne. Vedeli sme, že nie sme príliš vítaným subjektom na pôde Európy. Vedeli sme, že budeme musieť robiť viac a usilovnejšie, aby nás zobrali medzi seba. Nepredpokladali sme, však že to bude ako s “tým dubiskom co až dosaváde odolává časúm”, keď nás k nemu priviazali. Chránenie našej národnej identity je dnes omnoho naliehavejšie ako v 19. storočí, lebo moderné mechanizmy nás môžu prevalcovať ľahšie a lepšie ako párne valcovky.

Toto je len prvá časť mojej úvahy o našej súčasnosti. Ešte sa k nej budem musieť vrátiť, lebo nechcem otravovať dlhými textami.

Anton Hrnko