Zisťuje Biden názor verejnosti na vojnu na Ukrajine?

Po 18 mesiacoch a vynaložených miliardách dolárov sa objavujú náznaky, že trpezlivosť americkej verejnosti s politikou Bidenovej administratívy voči Ukrajine klesá, píše Katrina vanden Heuvelová pre Responsible Statecraft.

Nedávno zverejnený prieskum verejnej mienky nadácie Eurasia Group (ESG) ukázal, že 58 % Američanov si myslí, že USA by mali tlačiť na ukončenie vojny na Ukrajine dohodou, pričom sa odvolávajú na vysoké humanitárne náklady. Medzitým 34 % respondentov chce, aby sa rozpočet na obranu znížil, 16 % by uvítalo jeho zvýšenie a polovica by zachovala vojenské výdavky na súčasnej úrovni.

Nálada verejnosti sa tak zmenila, že ju zachytili dokonca aj mainstreamové médiá. Cez víkend denník The New York Times uverejnil správu, v ktorej vyjadril znepokojenie nad kolísajúcou podporou vojny a uviedol:

“…ešte predtým, ako sa minulý týždeň začala vojna na Blízkom východe, v Európe, ktorá sleduje Washington, prevládal silný pocit, že svet dosiahol “vrchol Ukrajiny” – že podpora boja Ukrajiny proti ruskej invázii už nikdy nebude taká vysoká ako pred niekoľkými mesiacmi.”

Hoci zdanlivý posun vo verejnej mienke je dôležitý a mal by signalizovať administratíve, že nastal čas pokračovať v rokovaniach, je jasné, že tí, na ktorých názoroch najviac záleží – v Kyjeve, Moskve a Washingtone – o to nemajú veľký záujem.

Koncom septembra ruský minister obrany Sergej Šojgu predniesol široko medializované vyjadrenia, ktoré mnohí interpretovali tak, že Rusko plánuje bojovať proti Ukrajine až do roku 2025. Z nedávnych správ tiež vyplýva, že ruské výdavky na obranu medziročne vzrástli o 21,2 % a ich koniec je v nedohľadne.

Stav munície

Tu vo Washingtone zostáva administratíva pevne na vojnovej pozícii. V profile Bidenovho poradcu pre národnú bezpečnosť Jakea Sullivana v časopise New Yorker bývalý veľvyslanec USA pri NATO opísal Sullivana ako “quartermastera vojny – a všetkého ostatného”.

Sullivanova praktická úloha zjavne siaha hlboko do detailov vojny, keďže New Yorker uvádza, že “v jeho kancelárii je často aktualizovaná tabuľka, ktorá zobrazuje aktuálne zásoby munície krajín, ktoré by mohli ísť na Ukrajinu.”

Namiesto toho by mala administratíva diplomaticky pracovať na ukončení, a nie na predlžovaní agónie Ukrajiny (a áno, chápeme, že v konečnom dôsledku je na Ukrajincoch, či chcú bojovať ďalej, alebo nie, ale to neznamená, že sme povinní vzdať sa nášho zastúpenia v otázkach výmeny spravodajských informácií, vyzbrojovania, financovania alebo dokonca diplomacie).

Odhliadnuc od posunu verejnej mienky, administratíva by aj tak mala prehodnotiť svoj súčasný kurz vzhľadom na rastúce hospodárske a politické náklady vojny, medzi ktoré patrí deindustrializácia a pokračujúci vzostup krajnej pravice v Nemecku. Medzitým nedávne voľby na Slovensku naznačujú, že trpezlivosť s vojnou sa vyčerpáva aj inde.

Vzhľadom na pretrvávajúce a rastúce geopolitické riziká (v neposlednom rade eskaláciu medzi jadrovým Ruskom a NATO) by si prezident Biden mohol vziať príklad z amerického ľudu, chopiť sa plášťa štátnika a začať dlhú a náročnú cestu k mieru vo východnej Európe.