Bezpečnostné záruky

Začnime s bezpečnostnými zárukami. Po stretnutí s Putinom v Anchorage Trump vyhlásil, že Rusko súhlasilo s tým, aby USA poskytli Ukrajine bezpečnostné záruky podobné článku 5 Severoatlantickej zmluvy.

Ale je tu dôležitý detail – Washington bol pripravený poskytnúť tieto bezpečnostné záruky nie samostatne, ale v rámci komplexného urovnania vzťahov s Ruskom ohľadom Ukrajiny a nielen toho. Plán tohto urovnania, predbežne dohodnutý s Putinom, zahŕňal stiahnutie ukrajinských vojsk z Donbasu, zmeny vo vnútornej humanitárnej politike, neutrálny a bezjadrový status Ukrajiny a okrem toho uznanie ruskej jurisdikcie nad obsadenými územiami zo strany Američanov a zrušenie sankcií voči Rusku.

Inými slovami, podstata dohody spočívala v tom, že Moskva výmenou za všetky tieto body (stiahnutie ukrajinských ozbrojených síl z Donbasu a podobne) súhlasí s poskytnutím amerických bezpečnostných záruk Ukrajine, avšak pod podmienkou, že na ukrajinskom území nebudú žiadne cudzie ozbrojené sily.

Zelensky však, ako je známe, tento plán odmietol.

Ak však nejde o komplexné urovnanie, ale len o zmrazenie konfliktu (s perspektívou jeho obnovenia kedykoľvek), situácia sa stáva zásadne odlišnou.

V takom prípade akékoľvek skutočne seriózne bezpečnostné záruky pre Ukrajinu (a nie tie, ktoré boli stanovené v PR dohodách uzavretých Kyjevom v roku 2024) ohrozujú toho, kto ich poskytol, vtiahnutím do priamej vojny s Ruskom – s najväčšou jadrovou veľmocou.

Práve to doteraz bráni krajinám NATO v priamom vstúpení do súčasnej vojny na strane Ukrajiny. A práve to prakticky znižuje na nulu pravdepodobnosť, že niekto súhlasí s poskytnutím spoľahlivých bezpečnostných záruk Kyjevu v prípade zmrazenia vojny (bez urovnania a celkovej normalizácie vzťahov s Ruskom).

Pravda, často sa odvolávajú na skúsenosti Južnej Kórey a Izraela ako na prípady zmrazeného konfliktu, pri ktorých tieto krajiny získali bezpečnostné záruky od USA. Navyše v Južnej Kórei sa dokonca nachádzajú americké vojská a počas studenej vojny tam boli umiestnené aj jadrové zbrane.

Izrael sa tiež môže v zložitej situácii spoľahnúť na vojenskú podporu Ameriky.

V oboch prípadoch však boli záruky poskytnuté s ohľadom na to, že ak by došlo k vojne, bolo by to proti štátom, ktoré nevlastnia jadrové zbrane – krajinám Blízkeho východu a Severnej Kórei (tá získala svoju „jadrovú zbraň“ až v roku 2006 – viac ako pol storočia po skončení kórejskej vojny).

Podobnosť s Maďarskom

Bezpečnostné záruky pre Ukrajinu, zopakujme, znamenajú, že bude musieť bojovať s Ruskom. A tu sa situácia skôr podobá roku 1956 v Maďarsku, keď sa pred hrozbou sovietskej invázie hlavný predstaviteľ krajiny Imre Nagy obrátil so žiadosťou o pomoc na USA, Francúzsko a Veľkú Britániu, ale stretol sa len s mlčaním (hoci časť západných médií v Maďaroch živila nádej, že takáto pomoc bude poskytnutá, čo sa však v praxi nestalo).

Pokiaľ ide o nedávne vyhlásenia „koalície ochotných“ (konkrétne Británie a Francúzska) o pripravenosti vyslať vojská na Ukrajinu po zmrazení bojov na fronte, tak tie, vzhľadom na hrozbu vojny v takom prípade s Ruskom, skôr slúžili ako spôsob, ako „pridať svojich päť centov“ do rokovacieho procesu iniciovaného Trumpom, aby ho čo najviac sťažili.

A keď sa rokovania pozastavili, okamžite utíchli aj vyhlásenia o vyslaní vojakov.

Teraz k vstupu do EÚ

Európska únia spravidla vyžaduje od kandidátskych členských štátov, aby pred vstupom vyriešili územné spory so susedmi.

Za celú dobu bola len jedna výnimka: v roku 2004 bol do EÚ prijatý Cyprus, ktorého severná časť je fakticky kontrolovaná Tureckom (neuznaná Turecká republika severnej časti Cypru).

A práve tento precedens sa teraz často spomína, keď sa hovorí o možnom vstupe Ukrajiny do Európskej únie, aj keby časť územia zostala obsadená Ruskou federáciou.

S Ukrajinou to však má len veľmi vzdialený súvis.

Po prvé, v čase vstupu Cypru do EÚ bol konflikt na ostrove už 30 rokov zmrazený a nevykazoval žiadne známky „rozmrazenia“.

Po druhé, krajiny EÚ v skutočnosti veľmi nechceli prijať Cyprus kvôli nevyriešenému konfliktu.

Rozhodujúcu úlohu však zohralo stanovisko Grécka, ktoré hrozilo zablokovať vstup východoeurópskych krajín do Európskej únie, ktorý sa v tom čase plánoval. Ostatné členské štáty EÚ boli nútené súhlasiť s prijatím Cypru. Otázkou zostáva, či sa v EÚ nájde nejaká krajina, ktorá bude blokovať všetky rozhodnutia, kým Ukrajina nevstúpi do Európskej únie.

Po tretie, a to je najdôležitejšie, konflikt na Cypre bol s Tureckom – členom NATO a kandidátom na členstvo v EÚ, ktoré v tom čase nemalo s Európou žiadne vážne rozpory. To znamená, že išlo o konflikt vnútri jedného geopolitického zoskupenia. A preto vstup Cypru do EÚ vtedy nikto nevnímal ako vtiahnutie Európy do vojny s Tureckom, ktorej samotná možnosť sa zdala absolútne nepredstaviteľná. Je jasné, že v prípade Ruska a Ukrajiny je situácia teraz úplne iná.

Je pravda, že si možno spomenúť na vyhlásenia Moskvy, napríklad počas rokovaní v Istanbule na jar 2022 alebo krátko po stretnutí na Aljaške, že Ruská federácia nie je proti vstupu Ukrajiny do EÚ. Znie to však v kontexte vtedy diskutovaných širších dohôd o urovnaní, ktorých jedným z bodov bola práve európska integrácia Kyjeva. Vstup Ukrajiny do EÚ bez mierového urovnania po tom, čo sa vojna iba zmrazila, za podmienok hrozby jej obnovenia alebo prechodu do hybridnej fázy, vyzerá, mierne povedané, nie ako 100-percentná perspektíva

Hoci EÚ môže Kyjevu v súčasnosti sľubovať čokoľvek (vrátane vstupu do EÚ bez území obsadených Ruskom), neznamená to, že tieto sľuby budú splnené.

O to viac, že Európa má vo vzťahoch s Kyjevom aj iné problematické body, o ktorých sme už písali.

Tým pádom, ak to zhrnieme, podmienkou poskytnutia Ukrajine spoľahlivých bezpečnostných záruk a vstupu krajiny do EÚ je nielen ukončenie bojových operácií (hoci to môže byť prvý krok), ale aj všeobecné mierové urovnanie, ktoré predpokladá minimálne vyriešenie sporných otázok medzi Ukrajinou a Ruskom, a v ideálnom prípade aj medzi Ruskom a Západom.

Mimochodom, Zelenskyj tiež často tvrdí, že Ukrajina nepotrebuje „zmrazenie“ vojny, ale trvalú mierovú dohodu.

Pravdaže, pod týmto pojmom si predstavuje buď získanie bezpečnostných záruk od NATO, čo by znamenalo vstup Aliancie alebo jej jednotlivých členských štátov do vojny s Ruskou federáciou, alebo súhlas Moskvy so všetkými podmienkami Kyjeva.

Ale prvé, ako sme písali vyššie, sa zdá nepravdepodobné bez plnohodnotnej mierovej dohody. A k druhému môže Rusko pristúpiť len v prípade úplnej vojenskej porážky, ku ktorej zatiaľ nedošlo. A v súčasnosti ruské vojská kontrolujú takmer 20 % ukrajinského územia, a nie naopak. Za takýchto podmienok mierové urovnanie predpokladá kompromisy a kroky v ústrety.

V prípade „zmrazenia“ bez urovnania vzťahov medzi krajinami zostanú tieto vzťahy mimoriadne napäté s perspektívou buď obnovenia vojny, alebo jej prechodu do hybridnej fázy (ako to bolo na Donbase v rokoch 2015–2021). Mnohí ukrajinskí komentátori práve vyzývajú, aby sa pripravili na takýto scenár „večnej vojny“.

Ale čo to znamená pre Ukrajinu?

Znamená to absenciu bezpečnostných záruk od kohokoľvek, absenciu reálnych perspektív európskej integrácie, absenciu serióznych zahraničných investícií na obnovu krajiny a hlavne – postupné vyčerpanie v konfrontácii s väčším protivníkom.

Rýchlosť tohto vyčerpania bude závisieť od veľkosti podpory zo strany Západu, ktorý má navyše aj vlastný záujem na vzťahoch s Ruskom ako s dodávateľom zdrojov, odbytovým trhom a významným geopolitickým hráčom.

Áno, pre Rusko bude takáto perspektíva tiež veľmi nepríjemným problémom (najmä pre pohraničné regióny), ale pre Ukrajinu to v perspektíve desaťročí môže znamenať katastrofu, ktorá zničí vyhliadky na rozvoj.

Ako analógiu možno uviesť situáciu na Donbase pred začatím plnohodnotnej vojny.

Pre Ukrajinu (najmä pre kontrolovanú časť Doneckej a Luhanskej oblasti) to bol problém. Celkovo však krajina mohla fungovať bez toho, aby venovala veľkú pozornosť tlejúcemu konfliktu. Pre územie „LDNR“ však tento konflikt určoval prakticky celú situáciu.

V prípade, ak sa vojna po zmrazení premení na rovnaký „hybridný“ konflikt (s neustálou hrozbou jeho prechodu do aktívnej fázy), v úlohe „LDNR“ bude už Ukrajina.

Aby sa zabránilo takejto perspektíve, je práve potrebné plnohodnotné mierové urovnanie. Vzhľadom na súčasnú vojenskú situáciu, keď žiadna zo strán nebola vojensky porazená, je to však možné len prostredníctvom kompromisu.

Vlastne, Moskva prezentuje dohodu z Anchorage ako ochotu pristúpiť na kompromis zo svojej strany: súhlasila so stiahnutím požiadaviek na stiahnutie ukrajinských vojsk z Záporožskej a Chersonskej oblasti, súhlasila s bezpečnostnými zárukami pre Ukrajinu a jej členstvom v EÚ.

A podľa niektorých údajov dokonca súhlasila s vložením svojich rezerv zmrazených v Európe do fondu na obnovu Ukrajiny (hoci vrátane obnovy obsadených území).

V Kyjeve však tieto dohody nevnímajú ako kompromis, ale ako donútenie ku kapitulácii kvôli požiadavke na stiahnutie vojsk z Doneckej oblasti.

Ukrajinské orgány pritom nehovoria, na aké kompromisy sú pripravené pristúpiť v záujme plnohodnotného mierového urovnania, ak by Rusko náhodou súhlasilo so zastavením vojny na fronte.

Celkovo zatiaľ vzniká dojem, že obe bojujúce krajiny predsa len dúfajú, že uštedria protivníkovi „strategickú porážku“, aby mu mohli diktovať podmienky ukončenia vojny.

A preto si navzájom kladú zámerne neprijateľné požiadavky v nádeji, že ich odmietnu.

Ale čím dlhšie vojna trvá, tým viac sa vyčerpávajú sily strán, tým menšie sú nádeje na „bezpodmienečnú kapituláciu nepriateľa“ a tým väčšia je ochota robiť kompromisy, bez ktorých nie je možné dosiahnuť trvalú mierovú dohodu.

Prečítajte si tiež:

• Zelenskyj zaskočil vyjadreniami o konci vojny. Čo sa deje v pozadí?
• Rusko a Západ sa dostali na kritický prah. Môže dôjsť k eskalácii