Môj profil 
Predplatné
Ziolkovský chápe, že “pre liberálnu stranu je táto téma povinná jazda”, ale podotýka, že predložený návrh zákona “rozbíja systém súkromného práva na Slovensku a nijako neuľahčuje riešenie právnych otázok v praxi”. A pridáva niekoľko príkladov:
1. Ak dve osoby budú chcieť v návrhu citované “partnerské spolužitie”, budú musieť ísť k notárovi. Ale aj v súčasnosti je potrebné zájsť k notárovi, ak sa spisuje závet a niekomu sa odovzdáva majetok po smrti. Takže v oboch prípadoch nás cesta k notárovi neminie.
2. Už aj v súčasnom znení Občianskeho zákonníka sa v §116 píše, že navzájom blízke osoby sú aj “iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu”. A znova je tu cesta k notárovi, aby osvedčil, že ide o blízku osobu.
3. Ak podľa návrhu “partnerské spolužitie” je možné kedykoľvek zrušiť jednostranným vyhlásením, niet tu záruky pre druhého partnera, niet právnej istoty pre tretie strany a pre štát. Nie je jasné, ako to bude fungovať, keď už len uzatvorenie obyčajnej zmluvy o podielovom spoluvlastníctve medzi dvoma osobami poskytuje viac záruk.
4. Aj v otázke dedenia je “partnerské spolužitie” neakceptovateľne duplicitné. V súčasnosti platí, že ak dve osoby spolu žijú najmenej rok, automaticky dedia v druhej a tretej skupine. To isté predstavuje aj návrh zákona, ale kategóriu “partner” chce dať do prvej dedičskej skupiny popri deťoch. Tým by dieťa bolo automaticky ukrátené o polovicu majetku, s čím by iste nesúhlasilo. Ak by bolo možné “partnerské spolužitie” kedykoľvek zrušiť jednostranným vyhlásením, môže sa stať, že jeden z partnerov jednoducho pár dní pred smrťou spolužitie “odregistruje” u notára, čím by druhý partner z dedičstva nedostal nič, hoci by žili spolu aj 10 rokov. Aj v súčasnosti nič nebráni osobe závetom u notára odkázať celý majetok komukoľvek.
5. Ak by bolo možné “partnerské spolužitie” zrušiť zo dňa na deň, je tiež veľmi pravdepodobné, žeby dochádzalo k zneužívaniu dávky na ošetrovné “zaregistrovaním spolužitia” pred notárom bez akýchkoľvek právnych dôsledkov. V súčasnosti má na ošetrovné nárok osoba, ak ošetruje choré dieťa, chorého manžela, chorú manželku, chorého rodiča alebo chorého rodiča manžela (manželky). Teda na ošetrovné nemá nárok vo všeobecnosti iná “blízka osoba”, aby nedochádzalo k zneužívaniu sociálneho systému.
6. Podľa súčasného právneho stavu sa zdravotné informácie (§ 25 ods. 1 písm. b) Zák. o zdravotnej starostlivosti) poskytujú rovnako aj “blízkej osobe”, teda akejkoľvek inej osobe v pomere rodinnom alebo obdobnom, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Bolo by opäť duplicitné vkladať do tohto paragrafu “spolužijúceho partnera”.
Ziolkovský chápe, že “liberálne zmýšľajúci ľudia hľadajú spôsoby, ako riešiť témy, o ktorých si myslia, že sú dôležité”, ale má vážne obavy, že “buď ich právnici téme málo rozumejú alebo predkladateľom nejde o vyriešenie praktických záležitostí života pre určité osoby, ale o úmyselné zavedenie nového inštitútu”.
Ziolkovský teda uzatvára, že návrh zákona je “nielen právne zlý a spoločensky neprijateľný, ale jeho hlavným dôsledkom budú s istotou tzv. diskriminačné žaloby, ktoré budú diskriminačnými len naoko. Ich cieľom bude totiž “dosiahnuť pre páry rovnakého pohlavia rovnaké právne a spoločenské výhody ako majú manželia”.
.JPG)
