Zase ten Iliev… A títo ľudia nám budú niečo rozprávať o ačohentizme?

Ako príklad, jeden za všetky, si môžeme zobrať trebárs včerajšiu reláciu V politike televízie TA3 s moderátorom Rastislavom Ilievom. Diskutovali (použime toto nie príliš výstižné slovo) dočasne poverená podpredsedníčka vlády a ministerka investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie (MIRRI) SR Veronika Remišová a podpredseda strany Smer-SSD Richard Takáč.

Vyjadrenia pani podpredsedníčky nechajme bokom, väčšina občanov má o jej schopnostiach, možnom obsahu jej posolstiev a o jej predvedených výkonoch v slovenskej politike už dávno úplne jasno. Čo však stojí za pozornosť, bol výkon moderátora Ilieva, ktorý opäť raz predviedol, čo je to moderná žurnalistika v ponímaní, ako je dnes chápaná mainstreamom u nás na demokratickom Západe. Aby bolo jasné, celé posledné súvetie je sarkazmus. V tej relácii boli celé mračná neférových momentov, ale poďme sa pozrieť na jeden konkrétny jav, pretože sa dá zovšeobecniť aj na iné médiá a iných moderátorov.

V prvej časti relácie bolo témou šafárenie v Remišovej rezorte, keď zo zmluvy zverejnenej v centrálnom registri zmlúv vyplynulo, že rezort MIRRI nakúpil nábytok sa šialené sumy – stôl za štrnásťtisíc, sedačku „iba“ za  osemtisíc, vešiaky za 42 tisíc eur a pod.

V normálnom svete by úlohou moderátora bolo moderovať diskusiu tak, aby opozičný politik mohol klásť svoje otázky, a aby mal predstaviteľ vlády priestor mu odpovedať a vec vysvetliť. A ak by sa nejako ošíval, moderátor by ho mal priviesť k podstate veci, aby verejnosť bola o problematickej veci čo najkvalitnejšie informovaná.

Takto by to malo byť v normálnom médiu v normálnych časoch. Ako to urobil Rastislav Iliev v TA3? Vediac, že téma bude pre  Remišovú nepríjemná (naozaj, veď ako vysvetlíte, že na jeden obyčajný úrad kúpili stôl za cenu auta?), Iliev si pripravil zoznam káuz, respektíve skôr mediálnych humbugov z obdobia, keď bol vo vláde Smer. A keď Takáč Remišovú dostal do úzkych, tak Iliev na neho z papiera odrapotal celý ten svoj zoznam obvinení.

Namiesto toho, aby sa postavil na stranu verejnosti a zaujímal sa o Remišovej odpoveď, v harmonickom súlade spolu s predstaviteľkou vládnej junty svorne Takáča (ktorý mimochodom osobne v tom čase ani v predsedníctve Smeru nebol) napadli v štýle „vy ste mali oveľa horšie kauzy, tak radšej nič nehovorte“.

Odhliadnuc od toho, že Takáč sa snažil tie situácie vysvetľovať – v niektorých prípadoch za prešľapy politici odstúpili, inde to riešia príslušné orgány a ďalšie obvinenia sa ukázali byť neopodstatnené – ale o to tu predsa vôbec nejde: aj keby predošlé vlády boli ľudožrútske a vtedajších opozičníkov zaživa napichovali na špice našich Migov-29 a posielali ich Putinovi na raňajky, tak to predsa nijako nesúvisí s oficiálnou témou diskusie, ktorou bol nákup nábytku rezortom tejto vlády.

Aká je to žurnalistika, keď si moderátor, vediac že téma bude pre diskusného predstaviteľa režimu nepríjemná, vopred pripraví na zástupcu opozície papier so zoznamom (diskutabilných) obvinení na adresu predošlých vlád, aby ich v danej chvíli na neho vychrlil a diskusiu odklonil úplne do závozu?

A títo ľudia ešte sa budú múdro tváriť a hovoriť, že nezávislé médiá používajú tzv. ačohentizmus (whataboutizmus, písali sme o tom tu. Čo je toto, ak nie učebnicový ačohentizmus a doklad absolútnej fanatickej jednostrannosti?