Môj profil 
Predplatné
Realita bez príkras je nasledovná: po roku 1989 ešte nikdy nebola moc taká koncentrovaná v rukách jedného politického tábora, ako sa to črtá pre najbližšie roky: liberalistickí populisti získali pozície primátorov v Bratislave a ďalších mestách, majú prezidentku, svojich ľudí na Ústavnom súde a ak zvíťazia v parlamentných voľbách, ovládnu parlament aj vládu: teda získajú prakticky všetko. A potom im nebude nič stáť v ceste, aby realizovali plány svojich tútorov: nechať na Slovensku americkej armáde voľné ruky, vpustiť sem multikultúrne obohatenie – najprv len trochu, neskôr trochu viac a potom ešte viac – a predovšetkým postupne zbavovať Slovensko atribútov zvrchovanosti, aby sa jedného dňa mohlo slávnostne, už nie ako štát, ale ako plne integrovaný euroregión, pripojiť k centralizovanej európskej ríši. Vlastne v tom čase možno už budúceho eurokalifátu.
Voliči slniečkových strán by takéto obavy označili za plané strašenie, priam šírenie poplašnej správy. Kiež by mali pravdu… ibaže je veľmi veľa ľudí, ktorým nezávisle od seba vychádza, že 2 + 2 = 4. Vidia, čo sa deje, a preto volia strany, pred ktorými ich ten dobrý a pravdovravný mainstream varuje – a mnohí z nich si dokonca spontánne sami založili strany, ktoré sú tak či onak namierené proti liberalistickej totalite.
Vlastne väčšina zo strán, ktoré kandidovali v posledných voľbách, boli práve takéto: viac či menej amatérske národné straničky, vzniknuté spontánne ako výraz zúfalstva nad spôsobom, akým médiá ovládajú národ a manipulujú ho, aby rozmýšľal a volil podľa predstáv majiteľa tejto farmy na úžitkové človečie prežívavce.
A práve roztrieštenosť, nejednotnosť týchto národných strán, médiami celých polepených nezmyselnými a zámerne zavádzajúcimi ideologickými samolepkami ako fašizmus, xenofóbia, rasizmus, antisystémovosť, je jednou z príčin, prečo na Slovensku neexistuje naozaj silný národný blok, ktorý by bol reálnym vyjadrením cítenia väčšiny obyvateľstva.
Niektoré osobnosti národného života si toto uvedomujú, a preto sa rozhodli s tým niečo urobiť. V piatok 28. júna 2019 sa na Devíne uskutočnil okrúhly stôl predsedov a lídrov národných a kresťanských strán. Organizátori Roman Ruhig, Rafael Rafaj, Eva Zelenayová, Marián Tkáč, Ján Košiar k nemu pozvali zástupcov sedemnástich subjektov, z ktorých prišla iba tesne nadpolovičná väčšina z pozvaných strán.
Z parlamentných strán prejavila chuť prispieť k vzniku vlasteneckého politického bloku iba tá, ktorá to vďaka svojim percentám jediná vlastne nepotrebuje: Ľudová strana Naše Slovensko Mariána Kotlebu, ktorú na stretnutí zastupoval jej podpredseda Martin Beluský. Zato Slovenská národná strana, Kresťanskodemokratické hnutie, či Kresťanská únia, teda strany, ktorým ich súčasné volebné preferencie vôbec nezaručujú, že prekročia päťpercentnú hranicu potrebnú pre vstup do parlamentu, sa nezúčastnili.
Na stretnutí sa nemohol zúčastniť ani jeden z možných volebných ťahúňov budúcej vlasteneckej kandidátky Štefan Harabin, ktorý je na dovolenke v cudzine. Zato svojou účasťou prejavil ochotu pomôcť národnej veci iný človek, ktorého každý pozná: Vladimír Mečiar. Práve on by mohol byť lídrom spoločnej kandidátky národných strán, a tým pritiahnuť voličov, ktorých hlasy by inak zákonite skončili v marketingovom koši volebnej finančnej mašinérie.
Po organizátoroch a hosťovi stretnutia Vladimírovi Mečiarovi sa postupne k myšlienke spoločnej kandidátky vyjadrovali aj zástupcovia ďalších strán: podpredseda ĽSNS Martin Beluský, zástupkyňa strany Doma dobre Lenka Gergelyová, podpredseda Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku Andrej Trnovec, predseda Slovenskej národnej jednoty – strany vlastencov Stanislav Pánis, predseda strany Nový parlament Jozef Behýl, predseda bratislavskej krajskej organizácie strany Národná koalícia Tomáš Szmrecsányi, predseda Slovenského hnutia obrody Róbert Švec, podpredseda strany Práca slovenského národa Emil Vestenický.
Stretnutie prinieslo svoje ovocie. Väčšina prítomných sa zhodla na potrebe vytvoriť spoločnú kandidátku. Budú nasledovať ďalšie, tentoraz už viac pracovné stretnutia, aby bolo možné do volieb postaviť národný blok, ktorý znemožní ovládnutie Slovenska silami nepriateľskými voči jeho samotnej národnej podstate.
Trištvrte roka pred voľbami, azda najdôležitejšími voľbami v histórii samostatného Slovenského štátu, je v slovenskej politike nevídaný ruch. Všetci si uvedomujú, že tentoraz ide naozaj o všetko. Napravo prichádzajú staré pravicovo-populistické strany o svojich najpravovernejších členov, ktorí sa neomylne ako šváby na pivo zliezajú k posvätenému jadru slniečkového džihádu a podobné to je vlastne aj naľavo, len sa o tom ešte nehovorí oficiálne. Ako keby sa tieto sily nadychovali k akémusi dôležitému kroku…
Konečne sa však začalo čosi diať aj na národno-kresťanskej časti politickej scény: verme, že tento prvý krok bude začiatkom čohosi, čo bude korunované úspechom: k vytvoreniu vlády národnej záchrany.
Ivan Lehotský
.jpg)
