Zachrániť Kravčenka, potopiť NABU. Aký plán má Zelenskyj a podarí sa mu ho zrealizovať?

Na základe rozhovorov so zdrojmi v politických kruhoch sme zrekonštruovali celkový obraz toho, čo sa deje v súvislosti s oznámením generálneho prokurátora Kravčenka o podozrení voči riaditeľovi NABU a osobe blízkej šéfovi SAP.

1. Situácia s trestným konaním „Kartágo“ a následnou rezignáciou generálneho prokurátora Kravčenka sa pre Zelenského ukázala ako mimoriadne nepríjemná. „Vlastný“ generálny prokurátor bol pre prezidenta zárukou nielen kontroly (prostredníctvom dozorných funkcií) nad bezpečnostnými zložkami, ale aj zárukou, že NABU nevznesie podozrenia voči poslancom a osobne voči predsedovi frakcie „Sluha národa“ Arakhamijovi (podľa zákona môže podozrenia voči poslancom vznesť iba generálny prokurátor). A to, samozrejme, upevňovalo parlamentnú väčšinu okolo Zelenského a Arakhamija.

2. Zelenský mohol samozrejme namiesto Kravčenka vymenovať za úradujúceho generálneho prokurátora inú osobu, ktorá by bola tiež úplne pod jeho kontrolou. A následne predložiť takúto osobu na hlasovanie v Rade. Skupina podporujúca NABU a SAP však už začala kampaň zameranú na lobovanie za prijatie zákona o výberovom konaní generálneho prokurátora (s rozhodujúcim hlasom medzinárodných expertov), do ktorej zapojila aj európske inštitúcie, od ktorých teraz závisí otázka financovania Ukrajiny. Navyše sa šírili povesti, že toto prostredie vyvíja tlak na Zelenského, aby ešte pred prijatím zákona vymenoval za generálneho prokurátora alebo dočasného generálneho prokurátora predstaviteľa SAP. Napríklad Klimenka. A v súčasnej situácii kritického nedostatku peňazí v rozpočte by bolo pre Zelenského ťažké odolať takémuto tlaku.

3. Situáciu ešte zhoršoval fakt, že bolo celkom zrejmé, že NABU malo v úmysle doručiť Kravčenkovi obvinenie hneď po jeho odstúpení z funkcie generálneho prokurátora. A Kravčenko nie je pre prezidenta a jeho najbližšie okolie náhodnou osobou. Či už na poste šéfa daňovej správy, alebo na poste generálneho prokurátora, mal na starosti nemalé množstvo tieňových schém a bol výborne informovaný o ich skutočných príjemcoch. Preto bolo pre Zelenského odovzdať ho do rúk NABU ako smrť.

4. Celkovo sa trestné konania proti Zelenského okoliu viedli už tak často a bolestivo, že pre prezidenta sa táto otázka stala kritickou – buď súhlasiť s požiadavkami skupiny podporujúcej NABU/SAP a ich európskych patrónov prijať balík zákonov Kachka-Kosa, ktoré zbavujú hlavu štátu kontroly nad bezpečnostnými zložkami (vrátane Úradu generálneho prokurátora), alebo zasadiť protikorupčným orgánom už dávno plánovaný úder a paralyzovať ich činnosť. Zelenskyj absolútne nechcel ísť prvou cestou, ale bál sa ísť ani druhou (z obavy pred reakciou Európy). Situácia s Kravčenkom ho však napokon podnietila k tomu, aby úder predsa len zasadil. Hoci podľa rafinovaného schématu „ja s tým nemám nič spoločné“.

5. Podstata schémy spočíva v tom, že Kravčenko, ktorý už nemá čo stratiť, vznesie podozrenie voči šéfovi NABU a ľuďom blízkym šéfovi SAP Klimenkovi. Ako odmenu za to Kravčenkovi dovolia odísť do zahraničia, čím ho ochránia pred umiestnením do vyšetrovacej väzby, z ktorej je teraz, ako ukazuje príklad Mudrej, ťažké získať kauciu. Zároveň Zelenský verejne prejavuje „pobúrenie“ nad konaním generálneho prokurátora a ihneď podá návrh na jeho odvolanie. To znamená, že prezident celú záležitosť prezentuje tak, že „podozrenia“ sú osobnou iniciatívou Kravčenka, ktorá s ním nebola nijako konzultovaná. A hoci v ukrajinských politických kruhoch tejto verzii málokto uverí, pre Európanov sa dá skúsiť využiť, čím sa ukáže, že Zelenskyj „nemá s útokom na protikorupčné orgány absolútne nič spoločné“.

6. Najdôležitejšie však je, že už existujú podozrenia voči Krivonosovi a osobe blízkej Klimenkovi, ktoré sa dajú využiť rôznymi spôsobmi. Počnúc banálnym vydieraním („vy zastavíte vyšetrovanie proti nám a my spomalíme vyšetrovanie proti šéfovi NABU“) až po plnohodnotný útok na vedenie protikorupčných orgánov s cieľom prinútiť ich k odstúpeniu, ak vydieranie nezaberie. O to viac, že podľa vytrvalých špekulácií majú Zelenskyj a SBU v zálohe výpovede bývalého poslanca Christenka proti Klimenkovi a viacerým kľúčovým vyšetrovateľom NABU.

Problémom všetkých týchto schém je však to, že pre NABU/SAP a skupinu ich podporovateľov z radov grantových organizácií, ako aj pre európske štruktúry a Demokratickú stranu USA, ktoré za nimi stoja, nie je Zelenský rovnocenným partnerom, s ktorým by sa dalo o niečom vyjednávať a na rovnocennom základe si vymieňať „oko za oko“. Tieto štruktúry majú voči Zelenskému celkom konkrétnu požiadavku – odovzdanie skutočnej moci v krajine do ich rúk. Majú tiež nástroje, ktorými môžu prezidenta k tomu prinútiť, a to v podobe NABU a SAP. Preto je nepravdepodobné, že by vydieranie zabralo. A Zelenský bude musieť buď ísť až do konca v snahe o faktické podriadenie si protikorupčných orgánov prostredníctvom trestných konaní proti ich vedúcim (s rizikom veľmi vážneho poškodenia vzťahov s Európou). Alebo „ustúpiť“, ako to už viackrát urobil v súvislosti s NABU/SAP.

7. Hlavným ukazovateľom toho, ktorou cestou sa Zelensky vydal, bude osud podozrení voči riaditeľovi NABU a osobe blízkej šéfovi SAP po odstúpení Kravčenka. Ak ich nový úradujúci generálny prokurátor zruší a prípady uzavrie, bude to znamenať, že prezident „ustúpil“, čo zase bude najsilnejším úderom na jeho kontrolu nad štátnym aparátom a zvýši pravdepodobnosť, že Zelenského nakoniec donútia súhlasiť s tým, aby sa stal nominálnym vládcom bez skutočnej moci. Ak sa však vyšetrovanie prípadov bude pokračovať, obvinenia budú fyzicky doručené, bude stanovený predbežný opatrenie atď., bude to znamenať, že prezident sa rozhodol predsa len pokúsiť sa neutralizovať protikorupčné orgány. To bude znamenať prechod vnútropolitického boja do ostrej fázy s možnou zásadnou zmenou vzťahov medzi Európou a Zelenským.